Ak máme veriť mainstreamu a politickému establišmentu, tak hlavnou hrozbou, ktorej čelí západný svet, je takzvaná krajná pravica alebo pravicoví výtržníci. Ako sa uvádza v nedávnom komentári v Politico: “Po šokujúcom volebnom víťazstve protiislamského politika v Holandsku európske elity nervózne skúmajú politickú krajinu a hľadajú náznaky toho, čo príde – vrátane ďalších prekvapivých víťazstiev krajne pravicových kandidátov“.
Zdá sa, že zakaždým, keď voľby nedopadnú podľa ich predstáv alebo keď sú konfrontované s prejavmi verejného protestu, vládnuce elity bijú na poplach pred strašidlom krajnej pravice, ktoré prenasleduje spoločnosť. Táto panická reakcia sa prejavila po nedávnych voľbách v Nemecku a Holandsku.
Minulý týždeň prišiel na rad predseda Európskej ľudovej strany, nemecký politik Manfred Weber, ktorý vyvolal poplach v súvislosti s hrozbou, ktorú predstavuje krajná pravica. Varoval, že Európska únia sa musí v otázke migrácie spamätať, ak chce zabrániť nárastu krajnej pravice na celom kontinente. Vyhlásil: “Ak nenájdeme riešenie alebo náležitú spoločnú dohodu, ako zvládnuť migráciu, potom sa veľmi obávam nasledujúcich európskych volieb“.
Weberovo vyhlásenie ponúka užitočnú ilustráciu fungovania myslenia hlavných politických elít Európy. Podľa neho skutočným problémom, ktorému Európska únia čelí, nie je ani tak strata kontroly kontinentu nad masovou migráciou, ale skutočnosť, že obavy ľudí z tohto vývoja môžu viesť k volebnému úspechu krajnej pravice. Webera a mnohých jeho kolegov neznepokojuje masová migrácia ako taká, ale to, že mnohí ľudia sa skutočne obávajú jej vplyvu na svoj každodenný život. Obávajú sa najmä toho, že takéto obavy Európanov povedú k volebnému úspechu strán, ktoré sa im nepáčia.
Nedávny volebný triumf populistickej strany PVV Geerta Wildersa v Holandsku prinútil centristických politikov, ako je Weber, vysloviť varovania pred tým, ako z migračnej krízy profitujú pravicové hnutia a strany. Ich varovania sa vždy týkajú skôr hrozby, ktorú predstavuje pravica, než rozkladného vplyvu masovej migrácie na európske spoločnosti.
Úvodník uverejnený v denníku The Observer s názvom “The Observer view on Geert Wilders’ win: extreme-right victory is a warning to the rest of Europe” (Pohľad denníka The Observer na víťazstvo Geerta Wildersa: víťazstvo krajnej pravice je varovaním pre zvyšok Európy) je v tomto ohľade paradigmatický. Uvádza sa v ňom, že “voľby neboli čistým víťazstvom, ale signalizujú nebezpečenstvo nečinnosti v oblasti migrácie a životných nákladov“. Pre redakciu denníka The Observer je riešenie migrácie nevyhnutné kvôli ich volebným kalkuláciám.
Po nedávnych nepokojoch v Dubline mnohí komentátori a politickí predstavitelia tiež varovali pred hrozbou, ktorú predstavuje krajná pravica. Zdalo sa, že si vôbec neuvedomujú vplyv bezprecedentnej úrovne migrácie na írske komunity, a namiesto toho sa snažili obviniť pravicových nespratníkov zo snahy vytvoriť atmosféru nepriateľskú voči migrantom. Napriek tomu, že obavy z protispoločenského správania niektorých nedávno príchodzích migrantov už niekoľko mesiacov narastajú, šéf írskej polície uviedol, že násilie v reakcii na pobodanie dvoch mladých dievčat alžírskym migrantom podnietili ľudia ovplyvnení “krajne pravicovou ideológiou”.
Vo svojej reakcii úplne ignoroval skutočnosť, že prisťahovalectvo sa stalo hlavným problémom írskej spoločnosti. Nedávny prieskum Business Post, ktorý zistil, že 75 % respondentov sa domnieva, že krajina “prijíma príliš veľa” nových prisťahovalcov, pričom toto číslo sa medzi stúpencami Sinn Fein zvýšilo na 83 %.
Pozoruhodná je ľahostajnosť írskej vlády voči vplyvu migrácie na jej spoluobčanov, keďže v súčasnosti sa približne každý piaty obyvateľ Írska narodil v zahraničí. Človek nemusí mať doktorát zo spoločenských vied, aby pochopil kolosálny demografický posun, ktorý tento vývoj predstavuje.
Takáto demografická zmena v zložení obyvateľstva Írska nemôže nemať obrovský kultúrny vplyv na život domáceho obyvateľstva. Írskemu premiérovi Leovi Varadkarovi je zjavne ľahostajné, ako bežní Íri vnímajú novú demografickú realitu. Neustále oslavuje príchod migrantov a nadchýna sa veľkorysým pohostinným étosom svojej spoločnosti voči nim.
Jediným problémom, ktorý Varadkara znepokojuje, je malá skupina pravicových demonštrantov, ktorí sa vzbúrili proti jeho politike otvorených dverí. Jeho zameranie na pravicových chuligánov pohodlne prehliada skutočnosť, že v posledných mesiacoch tisíce ľudí pokojne protestovali proti vládnej podpore masovej migrácie.
A títo pokojní demonštranti, rovnako ako všetci ostatní, ktorí pozdvihnú svoj hlas proti masovej migrácii, sú démonizovaní ako krajne pravicový odpad spoločnosti. Keby pravicoví grázli neexistovali, vymysleli by si ich elitní propagandisti. V niektorých prípadoch je totiž krajne pravicový grázel výplodom fantázie elitných propagandistov, ktorí chcú odvrátiť pozornosť od niektorých skutočných problémov, ktorým čelí spoločnosť.
Príležitostné používanie pojmu „krajne pravicový“ na akúkoľvek skupinu alebo jednotlivca, ktorý spochybňuje elitný konsenzus v otázkach migrácie a súvisiacich otázkach, je neoddeliteľnou súčasťou stratégie démonizácie a morálnej diskvalifikácie každého, kto pozdvihne hlas proti status quo. Pojmy ako „krajná pravica“ a „populista“ sa reinterpretovali tak, že znamenajú každého, kto má vlastenecké ideály alebo verí v tradičné hodnoty, alebo sa stavia proti zneužívaniu starosti o životné prostredie, alebo vyjadruje obavy z masovej migrácie.
Historicky sa termín krajná pravica vzťahoval na autoritárske a militaristické hnutia, ktoré obhajovali rasovú a kultúrnu nadradenosť svojho národa. Dnešné používanie sa len málo podobá na jeho klasický význam. Podobne ako jeho sprievodný termín populistický, jeho jediným cieľom je očierniť a izolovať svojich protivníkov.
V skutočnosti klasický politický slovník degradoval do takej miery, že väčšina jeho pojmov sa vyprázdnila. V dôsledku toho sa aj klasické symboly národnej identity často odsudzujú ako označenie pre xenofóbiu. Tento naratív sa stal neoddeliteľnou súčasťou vedenia politiky elít do takej miery, že mnohé hodnoty, ktoré dávajú zmysel životu bežných ľudí, Varadkarovia a Weberovia tohto sveta s opovrhnutím odmietajú.
Jeden z incidentov, ktorý nápadne ilustruje spôsob, akým sa démonizujú obavy z migrácie, sa odohral v apríli 2010. Počas kampane pred britskými parlamentnými voľbami vtedajší predseda labouristov Gordon Brown označil 65-ročnú Gillian Duffyovú za “bigotnú ženu”. Táto staršia stúpenkyňa Labouristickej strany sa mu odvážila oponovať v otázke hospodárstva a prisťahovalectva.
Podľa Browna každý, kto spomenul slovo “imigrácia”, prekročil hranicu. To, že Brown bez zaváhania odmietol obavy staršej dámy takýmto hrubým spôsobom, ilustruje, akým spôsobom sa urážky ako bigotný a rasistický hádžu na ľudí z pracujúcej triedy. Varadkar by dnes túto dámu – bez toho, aby sa nad tým zamyslel – označil za pravicového xenofóba.
Jazyk, ktorým mainstreamový politický establišment označuje kritikov svojej migračnej politiky, má za cieľ kriminalizovať otvorené vyjadrenie nesúhlasu s touto témou. Uvedomujú si, že väčšina ľudí v európskej spoločnosti je proti masovej migrácii a že ich politika v tejto oblasti nemá legitimitu. Aby prekonali svoju izoláciu v tejto oblasti, politické elity prijali stratégiu brániť občanom otvorene vyjadrovať svoje názory na túto tému.
Démonizovaním a dokonca kriminalizovaním akéhokoľvek prejavu nálad proti migrácii sa snažia uzavrieť diskusiu o tejto téme. V Nemecku dokonca otvorene diskutujú o možnosti zákazu pravicovej strany Alternatíva pre Nemecko. V Írsku vláda reagovala na protesty proti migrácii hrozbou prijatia nových zákonov o nenávistných prejavoch.
Donedávna taktika umlčania diskusie o otázke migrácie fungovala a rôznym vládam sa darilo zabrániť tomu, aby tieto obavy dominovali politickej agende. Teraz sa hrádza pretrhla a občania na celom európskom kontinente požadujú, aby sa migrácia dostala pod kontrolu. Na celom kontinente sa populistickým stranám podarilo zmobilizovať a vyjadriť obavy verejnosti z masovej migrácie.
Taktika démonizovania kritikov masovej migrácie ako krajnej pravice stratila veľkú časť svojej sily. Niet divu, že európske politické elity prepadajú panike. Ako upozorňuje Politico, to, čo elity vidia, stačí na to, aby každému centristovi, ktorý miluje EÚ, prebehol mráz po chrbte: V takmer desiatke európskych krajín vrátane Francúzska a Nemecka sú tvrdé protiimigračné strany, niektoré z nich extrémnejšie ako Wilders, v súčasnosti na čele prieskumov alebo na tesnom druhom mieste”.
Otázka migrácie nie je len o strate kontroly nad prílevom ľudí do Európy. Je to predovšetkým otázka o význame, ktorý spoločnosť prikladá spoločenstvu, pocitu národnosti a statusu občana. Masová migrácia podkopáva význam národnosti a rozhodovacej úlohy občanov.
Masová migrácia v praxi vytvára podmienky pre morálny rozklad národnej identity. Účinne znižuje status národnej identity. Národná identita má malý význam, keď sa pôvodní obyvatelia ocitnú cudzincami vo vlastnom domove. Izraelsko-hamasácka vojna poslúžila na vykryštalizovanie napätia medzi občanmi Európy, ktorých lojalita je spojená s ich národom, a stúpencami islamizmu, ktorých oddanosť je spojená s úplne iným spôsobom života.
Masová migrácia narúša štátne hranice a rozdiel medzi občanmi, ktorých organické spojenie s minulosťou národa oprávňuje rozhodovať o osude ich komunity, a tými, ktorí takéto spojenie nemajú. Ak sa oslabí status občianstva, oslabí sa aj samotná demokracia. V konečnom dôsledku masová migrácia spochybňuje úlohu demokratického rozhodovania. To je hlavný dôvod, prečo Európa musí čeliť svojej kríze masovej migrácie.
Preklad z frankfuredi.substack.com
