Antifa je zvláštny fenomén, pretože sa prezentuje ako protiklad niečoho, čo často neexistuje. Nie je to tak, že by organizované polovojenské jednotky v hnedých košeliach pochodovali ulicami Európy. Naopak, toto údajné antifašistické hnutie pôsobí v prostredí, kde sú fašisti nápadní svojou neprítomnosťou. Tento bod dobre postrehol akademik Jonathan Arlow v časopiseckej eseji “Antifa bez fašizmu: dôvody antifašistického hnutia v Írsku”[i].
Arlowova esej sa zaoberá touto hádankou: “Írsko nemá významnú krajnú pravicu, ale napriek tomu má antifašistické hnutie, ktoré zohráva vplyvnú úlohu v radikálnych ľavicových kruhoch“. Arlow, ktorý jednoznačne podporuje Antifu, poznamenáva, že antifašizmus sa nemusí angažovať v boji so skutočnými živými fašistami, aby plnil dôležitý účel. Prečo? Pretože “antifašizmus pôsobí ako forma preventívnej akcie“. Pojem profylaktický sa vzťahuje na prevenciu vzniku krajne pravicového hnutia v budúcnosti. “Cieľom tohto aktivizmu je v skutočnosti odoprieť politický priestor extrémne pravicovým mikroskupinám skôr, ako sa stanú populárnou silou alebo vážnejšou politickou hrozbou“.
Napriek tomu Antifa neustále vyvoláva dojem, že fašizmus predstavuje jasné a aktuálne nebezpečenstvo.
Zabrániť mutácii neexistujúceho politického hnutia na hnutie, ktoré existuje ako “ľudová sila”, je performatívnym úspechom. Komunikuje sa prostredníctvom hysterickej praxe politiky strachu orientovanej na neustále vyvolávanie poplachu. Podobne ako poverčivé spoločnosti, ktoré prijímajú rituály na odohnanie zla, aj hnutie Antifa neustále trvá na tom, že jeho praktiky sú určené na zabránenie vzniku škodlivej politickej sily.
Ako to už býva, aktivizmus Antify si nevyžaduje prítomnosť skutočných fašistov. Prečo? Pretože si prisvojilo právomoc rozšíriť význam fašizmu a krajnej pravice tak, aby zahŕňal kohokoľvek a akékoľvek hnutia, ktoré sa mu nepáčia. V tomto ohľade profituje z kultúrnej atmosféry, v ktorej sa politickým a sociálnym hnutiam, ktoré spochybňujú kultúrny a politický pohľad vládnucich elít, vždy priraďuje nálepka “krajnej pravice” alebo “fašizmu”. Ako som uviedol na inom mieste, strašenie fašistami a krajnou pravicou sa stalo bežnou súčasťou politickej a kultúrnej krajiny západného sveta. Takéto označenia sa bežne používajú nielen na opis konzervatívnych strán, ale aj na patologizáciu skupín, ktoré spochybňujú normatívne predpoklady vládnucich elít.
Protestujúci poľnohospodári bojujúci za svoje živobytie sa bežne spájajú s krajnou pravicou. Sotva európski poľnohospodári začali protestovať, mainstreamové médiá a centristickí politickí komentátori začali biť na poplach pred ďalšou hrozbou zo strany “krajnej pravice”. “Brusel sa snaží upokojiť farmárov, keďže krajná pravica vyvoláva protesty”, píše The Financial Times [ii]. odporcovia transgenderovej ideológie sú často označovaní za fašistov alebo krajnú pravicu.
Rodovo kritické feministky sú často napádané členmi Antify a zaobchádza sa s nimi, akoby predstavovali hrozbu podobnú fašizmu. V júli 2023 na podujatí Trans+Pride v Londýne bolo možné vidieť transsexuálku Sarah Jane Bakerovú, ako máva antifašistickou vlajkou a zároveň hovorí davu: “Ak uvidíte TERFa, dajte im po papuli.”[iii] Takáto hrubá rétorika a podnecovanie k násiliu sú podľa nich ospravedlniteľné, pretože antifašisti majú morálnu autoritu urobiť čokoľvek, aby rozdrvili svojho protivníka.
Antifa ospravedlňuje svoje násilné a antidemokratické správanie tým, že údajná hrozba, ktorú predstavujú ich nepriatelia, ospravedlňuje upieranie práva na slobodu prejavu a zhromažďovania. Výslovne odmietajú tvrdenie, že demokracia by mala byť nedotknuteľným princípom. Minulý týždeň otvorene vyjadrili svoje pohŕdanie demokraciou počas kampane, ktorej cieľom bolo zabrániť uskutočneniu konferencie Národných konzervatívcov (NatCon) v Bruseli. Belgická Liga ľudských práv – organizácia, ktorá pracuje v rukavičkách s ich kolegami z Antify, vyhlásila, že: “Sloboda prejavu môže skutočne platiť pre každého v medziach zákona, ale to neznamená, že musíme otvoriť svoj dom krajnej pravici.”[iv] Pre týchto selektívnych zástancov “ľudských práv” slúži už len zmienka o “krajnej pravici” ako ospravedlnenie na to, aby im bola odopretá sloboda zhromažďovania.
Pohŕdanie Antify slobodou a demokraciou odráža pohŕdanie historických fašistov z 30. rokov 20. storočia. Ako vysvetlil akademik Mark Bray, autor knihy Antifa: The Anti-Fascist Handbook a podporovateľ tohto hnutia, “antifašisti a fašisti majú jednu vec spoločnú: neliberálne pohŕdanie hranicami hlavného politického prúdu”[v].
Keby bol Bray dôslednejší, musel by uznať, že obe hnutia majú pohŕdavý postoj k demokratickej politike. Sám Bray sa pozitívne vyjadril o nepriateľstve Antify voči liberálnemu ideálu tolerancie a slobody prejavu. Je kritický k tradičnému potvrdzovaniu slobody prejavu a poznamenal, že “v jadre antifašistického pohľadu je odmietnutie klasickej liberálnej frázy…, ktorá hovorí, že nesúhlasím s tým, čo hovoríš, ale budem do smrti brániť tvoje právo to povedať.” [vi] Z tohto pohľadu sú oponenti vnímaní ako nepriatelia, ktorých treba rozdrviť a nedovoliť im vlastniť práva, ktoré majú občania demokratického subjektu.
Pohŕdanie slobodou zo strany Braya a Antify je ozvenou názorov Herberta Marcuseho, kvázi marxistického filozofa kontrarevolúcie 60. rokov 20. storočia. Marcuse vo svojej kritike toho, čo charakterizoval ako “represívnu toleranciu”, dokázal bez námahy prejsť od odsúdenia kapitalistickej kultúrnej nadvlády k výzve na potlačenie názorov, ktoré považoval za neprijateľné. Nemal problém s “odňatím tolerancie prejavu a zhromažďovania skupinám a hnutiam, ktoré presadzujú “agresívnu politiku” alebo “diskrimináciu na základe rasy a náboženstva, alebo ktoré sa stavajú proti rozširovaniu verejných služieb, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti“[vii].
Žiaľ, odmietanie ideálu tolerancie a slobody prejavu zo strany Antify je široko podporované mnohými dominantnými kultúrnymi a politickými inštitúciami západného sveta. Policajná kontrola prejavu sa stala široko inštitucionalizovanou a cenzúra disidentských názorov sa bežne odôvodňuje tým, že sú urážlivé. Niektorí idú ešte ďalej a trvajú na tom, že sloboda prejavu je utláčateľský ideál, ktorý presadzujú tí, ktorí majú biele privilégium.
Stúpenci Antify niekedy tvrdia, že sloboda prejavu slúži ako maska pre nenávistné prejavy. Rozšírený vplyv takýchto netolerantných nálad vytvoril atmosféru, v ktorej sa antidemokratické názory Antify tešia obrovskej inštitucionálnej podpore. Preto Antifa v rozpore so zdaním nemá nezávislosť, ktorá sa zvyčajne spája s radikálnymi politickými hnutiami. Naopak, existencia Antify závisí od kultúrnej a politickej podpory, ktorú dostáva od prevládajúceho establišmentu.
Antifa slúži ako vojenská útočná jednotka woke elít
Nedávna reakcia bruselského politického establišmentu na kampaň za zrušenie konferencie NatCon odhaľuje jeho symbiotický vzťah s Antifou.
Na podpore kampane Antify za zrušenie podujatia NatCon pracovali v zákulisí nielen rôzni miestni starostovia a politici, ale aj miestne médiá a kultúrne a podnikateľské organizácie. Pokiaľ ide o členov tohto establišmentu, porušenie práva na slobodu prejavu zo strany starostu bolo malou cenou za umlčanie hlasov, ktoré nechceli počuť. Na čele stál denník The Brussels Times, ktorý časopisom Antify. Článok, ktorý načrtol vyhlásenie Belgickej antifašistickej koordinácie, bol venovaný oslave úlohy, ktorú táto organizácia zohrala.
Autor sa nesnažil zakryť svoju zaujatosť. Namiesto toho schvaľujúco tvrdil, že Antifa tvrdí, že “krajne pravicová politika zostáva smrteľným nebezpečenstvom”, a preto má táto organizácia “legitímne právo” brániť sa a “aktívne sa proti nej organizovať.” [vii The Brussels Times sa dokonca podarilo nájsť anonymného belgického politického experta, ktorý uviedol, že cieľom antifašistickej taktiky v Belgicku a inde je ochrana demokracie. Autor tohto článku pochválil “aktívnu kultúru antifašistického aktivizmu v Belgicku” a “vyzdvihol silné mobilizačné schopnosti belgických sociálnych hnutí proti krajnej pravici”.
Úlohou Antify je vytvárať atmosféru strachu, aby ospravedlnila svoju mobilizáciu proti údajnej hrozbe, ktorú predstavuje krajná pravica. Akonáhle vyhlási, že sa zmobilizuje, aby zabránila svojim nepriateľom vyjadriť sa, politický establišment zasiahne a zmanipuluje svoje zákonné právomoci, aby zrušil podujatie údajne v záujme verejnej bezpečnosti. Takto sa za vykonštruovanú hrozbu pre verejný poriadok skrýva politický projekt umlčania disidentských názorov.
Politický cirkus Antifa často legitimizujú verejné orgány, ktoré sa prezentujú ako mimovládne organizácie (MVO), ale v skutočnosti sú to pološtátne orgány. Minulý týždeň zohrala Ligue des Droits Humains (Liga ľudských práv) kľúčovú úlohu pri šírení naratívu Antify.
Ligue des Droits Humains a jej flámska sesterská organizácia Liga voor Mensenrechten sú v prevažnej miere závislé od štátnych dotácií. Keďže ich platy spotrebujú takmer celý ich príjem, stojí za to preskúmať, kto tieto pozície financuje. Podľa ich webovej stránky ich personál tvorí 14 ľudí. Belgickí daňoví poplatníci pokrývajú väčšinu peňazí, ktoré dostávajú na svoje platy. Podľa ich správy región Brusel – hlavné mesto a francúzske spoločenstvo dotujú 11 pracovných miest v LDH. Zvyšok hradia politicky angažované medzinárodné organizácie, ako napríklad Open Society Georgea Sorosa.
Okrem toho budova, ktorú obe organizácie využívajú ako svoje sídlo, bola zaplatená z crowdfundingovej kampane, ktorej zoznam darcov vyzerá ako Kto je kto z miestnej bruselskej kultúrnej elity, najmä novinári a univerzitní akademici s prímesou právnikov. Táto elita dominuje aj v správnych radách organizácií spolu s miestnymi politikmi napojenými na strany zelených. Existencia týchto pološtátnych organizácií závisí od finančnej a politickej podpory belgického establišmentu.
Úlohou týchto mimovládnych organizácií je slúžiť belgickému establišmentu na styk s verejnosťou. Prezentujú sa ako nezávislé a nezaujaté orgány, ktoré sa usilujú o verejné blaho. Sieť mimovládnych organizácií riadia advokáti so silnými politickými záväzkami, ktorí sa zaoberajú tým, aby svojim partnerom, ako je Antifa, poskytli určitú legitimitu. Fašistické techniky používané Antifou tak môžu byť prezentované ako nástroje slúžiace skutočnej obrane ľudských práv.
Rovnako ako tieto mimovládne organizácie je Antifa úplne podriadená záujmom vládnucich elít. Podobne ako strážnym psom, ktorých páni ich občas pustia z vôdzky, aj Antifa má určitý priestor na to, aby si medzi širokou verejnosťou vypestovala pocit strachu. Takto si môže zachovať zdanie militantného hnutia bojujúceho proti nebezpečnému nepriateľovi. V skutočnosti však ich úlohou ako útočných vojenských jednotiek kultúrnych elít je pošliapavať slobodu disidentských hlasov.
Zdroj: frankfuredi.substack.com
