Čo je to s našimi biskupmi, že sú takí laxní? Nie je medzi nimi nikto, kto by bol ochotný postaviť sa Rímu?
Na konci svojej dlhej a slávnej kariéry, ktorá sa vyznačovala veľkou odvahou a nemalými úspechmi vo verejnej sfére, Margaret Thatcherová, ktorá bola najdlhšie slúžiacou britskou premiérkou 20. storočia – od roku 1979 do roku 1990 – a zároveň prvou ženou na poste premiérky, oznámila, že plánuje odísť do dôchodku. “Keď skončím s politikou,” povedala, “otvorím si firmu a nazvem ju “Prenájom chrbtovej kosti!”
Baronka Thatcherová, známa ako “železná lady”, by bola mala na vedenie takejto firmy vynikajúce predpoklady. A aj by sa jej darilo, keďže vo verejnom alebo súkromnom živote je stále viac ľudí bez chrbtovej kosti, ktorí potrebujú okamžitú dávku odvahy. Tej mala zjavne dostatok, vybrúsený neustálym používaním počas mnohých rokov, ktoré strávila ako poslankyňa parlamentu aj počas troch po sebe nasledujúcich funkčných období na čele britského národa.
Čo je teda odvaha? A prečo sa zdá, že ju dnešní lídri a ľudia, ktorých zastupujú, tak veľmi postrádajú? Keď vieme, že národ nemôže dlho prežiť, ak jeho vládcovia nemajú dostatok chrbtovej kosti, prečo sa nepostavili za správnu vec? Čoho sa boja? Azda nemajú nemajú žiadne presvedčenie, za ktoré by sa mohli postaviť? Žiaľ, tí najlepší “nemajú žiadne presvedčenie”, aby som si požičal často citovaný verš od Yeatsa, “zatiaľ čo tí najhorší sú plní vášnivej horlivosti” – je to tak?
Toto sa určite netýkalo zosnulej Margaret Thatcherovej, ktorá si nikdy neodložila odznak odvahy. V jednom rozhovore, v ktorom sa vyznala zo svojho pohŕdania praxou “konsenzuálnej” politiky dávajúc prednosť tomu, aby politici stáli vysoko v sedle vyzbrojení po zuby vlastným presvedčením, vysvetlila, že za jej čias “sme sa snažili presvedčiť ľudí, že naše presvedčenie je to správne, a že mať presvedčenie je nanič, ak nemáte vôľu pretaviť ho do činov”.
Povedal by som, že je to celkom jasná rada. Inými slovami, čo najlepšie zdôvodnite to, čomu veríte, čo najpevnejšie uveďte dôvody, ktoré vás k tomu vedú, a potom si uvedomte, že čoskoro príde čas, keď budete musieť podľa týchto zásad jednoducho konať. Ako rada hovorievala, “kohút môže kikiríkať a kikiríkať a kikiríkať, ale sliepka musí znášať vajcia“. V politickej aréne bola tou, ktorá veľkom znášala vajcia vo veľkom.
Je toto možné toto aplikovať na svet Cirkvi, na arénu cirkevnej politiky, v ktorej sa mnohí z nás, hoci aj nevedomky, ocitli? Kde sú preláti, ktorí nestratili chrbticu? Teda okrem Afričanov, ktorí sa statočne postavili na odpor, pobádaní hlbokou vierou v Boha. A to všetko napriek toľkým povýšeneckým argumentom, že vraj ich odpor voči požehnávaniu zväzkov osôb rovnakého pohlavia je vysvetliteľný iba kultúrnymi predsudkami a nie vernosťou Božiemu slovu, ktoré s tým vraj nemá nič spoločné. Táto predstava je dokonale absurdná, akoby úcta k základnému poriadku stvorenia, ktorý nemožno podriadiť vôli tých, ktorí chcú praktizovať sexuálnu zvrátenosť, bola iba vecou vkusu, a nie rozumu a viery.
Prečo sú naši biskupi takí laxní? Nikto nie je medzi nimi ochotný v tejto veci postaviť sa Rímu, aby mu povedali, že sa v tomto smere jednoducho mýli? A že to nie je ideologická rigidita, ktorá ich k tomu pobáda. A už vôbec nie duch schizmy, ktorý je úplne cudzí a odporný každému poctivému katolíkovi, ale to, že Rím potrebuje v tejto veci okamžitú, hoci úctivú a bratskú nápravu.
Neurobiť to znamená rezignovať na zásadnú vec, ktorá má korene v samotnom Božom zjavení, o ktorom svedčí Sväté písmo a Svätá tradícia. Ide o vec, o ktorej by si človek myslel, že by mala byť súčasťou náplne magistéria Cirkvi. Inak hovoríme sebe a svetu, že požehnanie zväzku dvoch sodomitov je akosi v poriadku, že Bohu neprekáža, ak jednoducho prehliadneme hriech a budeme sa tváriť, že na takýchto odchýlkach v sexuálnom poriadku takmer vôbec nezáleží.
Prečo naši biskupi neukážu, že majú pevnú chrbticu? Stačí povedať Rímu, že sa dopustil omylu, že musí odmietnuť dokument vydaný dikastériom a schválený pápežom; ale bez ohľadu na to, či to urobí alebo nie, vyhlásenie Fiducia Supplicans je na mŕtvom bode; nebude sa tu uplatňovať. Bodka.
Čo je na tom také ťažké? Čo ich to bude stáť, keď povedia svoj názor, názor, ktorý formovalo dvetisíc rokov neprerušeného učenia Cirkvi? A aby tak navyše urobili jediným, jednotným hlasom, ktorý je hlasom pastierov vedúcich svoje ovečky?
“Nie je to,” ako pripomína von Balthasar, “vec učenosti alebo šikovnosti, ale dnes, ako vždy, odvahy vystaviť sa riziku.”
Sú naši biskupi ochotní vystaviť sa riziku, odvážiť sa v poslušnosti Bohu aj s rizikom odsúdenia alebo zahanbenia zo strany osttaných? “Buďte hodní plameňa, ktorý vás pohlcuje,” píše Paul Claudel. A čo na tom vlastne záleží? pýta sa.
Je cieľom života len žiť? Budú nohy Božích detí pripútané k tejto úbohej zemi? Nejde o to, aby sme žili, ale aby sme zomreli, a nejde o to, aby sme vyťali kríž, ale aby sme naň vystúpili a dali všetko, čo máme, smejúc sa! Tam je radosť, tam je sloboda, tam je milosť, tam je večná mladosť!
A naozaj, pýta sa na konci dňa: “Akú cenu má svet v porovnaní so životom? A aká je hodnota života, ak nemá byť darovaný? A načo sa trápiť, keď je také jednoduché poslúchať?”
Keď sa nad tým zamyslíme, nie je to zlé pôstne predsavzatie pre našich biskupov. A nielen pre nich – akoby len oni mali mať neobvyčajnú odvahu – ale aj pre nás všetkých, teraz a vždy.
Preklad z crisismagazine.com
