Katolícka cirkev si 21. augusta pripomína svätého Pia X. Pápeža Sarta si však treba nielen pripomínať, ale predovšetkým napodobňovať, najmä pokiaľ ide o jeho činnosť proti heréze modernizmu. Hoci autor Pascendi Dominici gregis vytiahol ťažké zbrane proti bludom, ukázalo sa, že to stále nestačí. Dnes musíme čerpať z odkazu svätého Pia X. a múdro ho rozvíjať, aby sme sa konečne raz a navždy vysporiadali s modernistickou herézou.
Veľký pontifikát
O bohatom pontifikáte svätého Pia X. by sa dalo písať veľmi dlho. Jeho krátke obdobie vlády (1903 – 1914) prinieslo celý rad dôležitých rozhodnutí, udalostí a reforiem. Na jeho aktivity v oblasti obnovy dôstojnosti cirkevnej hudby i na jeho úsilie o posilnenie eucharistickej zbožnosti sa treba pozrieť osobitne. Podobne aj zmeny v liturgii, ktoré svätec zaviedol, a zásadná prestavba Rímskej kúrie si vyžadujú samostatné spracovanie. Napokon to isté platí aj o vypracovaní katechizmu, reorganizácii seminárneho vzdelávania a medzinárodnej politike, ktorá oplýva mnohými odtieňmi.
Neutíchajúci modernizmus
To, čo sa však dnes zdá byť na pontifikáte svätého Pia X. najpodstatnejšie, je jeho boj proti bludom modernizmu. Kroky, ktoré svätý pápež podnikol, boli vtedy i dnes hodnotené ako veľmi závažné. A predsa nakoniec nedosiahli svoj správny cieľ: Heréza modernizmu, aj keď bola pápežom Sartom silne otrasená a oslabená, nebola z Cirkvi úplne vykorenená. Bola oživená a dnes sú v Katolíckej cirkvi rozšírené omyly vyrastajúce z toho istého kmeňa ako omyly modernistov z prelomu 19. a 20. storočia v pravom zmysle slova: katolícke elity sú až príliš často elitami s hlboko modernistickou mentalitou.
Naša situácia sa v niektorých ohľadoch podobá situácii zo štvrtého storočia. Na záver Nicejského koncilu všetko nasvedčovalo porážke ariánskej herézy: koncil vyhlásil pravoverné vyznanie viery, ktoré prijali takmer všetci otcovia zhromaždení na koncile; pravú vieru podporil cisár a heretici boli exkomunikovaní. A predsa o niekoľko desaťročí neskôr značná časť biskupov v úrade skutočne vyznávala arianizmus. To isté platí aj dnes: hoci sa zdalo, že modernizmus sa po ťažkých úderoch svätého Pia X. musí zrútiť, v žiadnom prípade sa tak nestalo. Zoslabol a dnes – dominuje.
Otázky, ktoré si musíme klásť
Preto základná otázka, ktorú si dnes musíme položiť, znie: prečo sa svätému pápežovi napriek jeho veľkému úsiliu nepodarilo zastaviť modernizmus? V závislosti od presnosti položenej otázky možno prirodzene formulovať rôzne odpovede: chýbalo niečo v konaní samotného svätého Pia X.? Bol pápež Sarto vôbec schopný vykoreniť modernizmus, alebo to bola úloha, ktorá vôbec presahovala možnosti takého krátkeho pontifikátu? Boli by potom jeho nástupcovia na vine? Alebo on aj nasledujúci pápeži konali najlepšie, ako vedeli, a súvisí dnes pozorované ospravedlnenie neomodernizmu s faktormi, ktoré boli úplne mimo ich kontroly?
Nie je ťažké pochopiť, že váha a šírka takto položených otázok je obrovská. V tomto krátkom článku sa môžem len predbežne pokúsiť naznačiť oblasti, v ktorých možno snáď hľadať nejaké odpovede. Skutočná diskusia sa predsa len musí odohrávať v inej rovine ako tlač. Pokúsim sa však upozorniť na niekoľko miest; myslím si, že je to o to dôležitejšie, že doterajšie snahy kontrarevolučných katolíkov akoby sa niektorým (lebo to nie sú všetky) z týchto miest vyhýbali, a tak nám hrozí, že náš boj proti novému modernizmu bude chabý.
Antimodernistická ofenzíva
Svätý pápež Pius X. začal antimodernistickú ofenzívu v roku 1907. Sväté ofícium vtedy vydalo dekrét Lamentabili sane exitu, ktorý je v podstate zoznamom desiatok chybných téz, ktoré by mal katolík odmietnuť. Onedlho pápež Sarto vydal encykliku Pascendi Dominici gregis, kde opísal všeobecnú podobu modernistickej herézy. V roku 1910 zasa uložil všetkým, ktorí mali zastávať akýkoľvek úrad v Cirkvi, antimodernistickú prísahu obsahujúcu sériu vyhlásení potvrdzujúcich katolícke učenie a odmietajúcich omyly modernistov. Všetky tieto dokumenty sú spolu vynikajúcou pomôckou pre tých, ktorí by chceli bojovať proti modernizmu aj dnes. Tým, že odsudzujú početné omyly a konfrontujú ich s autentickým učením Cirkvi, načrtávajú jasné a nepriechodné hranice, ktorých sa treba držať v teologickej a filozofickej reflexii. Aj encyklika Pascendi Dominici gregis sa s veľkou silou odvoláva na učenie svätého Tomáša ako na správny základ výchovy teológov.
Odklon od Akvinského
Už v tomto bode môžeme vidieť, kde sa nástupcovia svätého Pia X. – ani nie tak priami, ako skôr pokonciloví – mohli dopustiť vážnej chyby. Učenie svätého Tomáša Akvinského totiž už dávno nie je základom teologických štúdií. Ak ho svätý pápež správne odporúčal v tejto úlohe – a tu sa predsa len neriadil vlastnými predsavzatiami, ale predovšetkým svojimi mnohými predchodcami, najmä Levom XIII -, potom si tento stav vyžaduje čo najnaliehavejšiu zmenu. Účinný boj proti modernizmu si vyžaduje správnu formáciu, a tú, ako učí veľký pápež, zaručuje práve Akvinský.
Problém antimodernistickej prísahy
Druhý problém sa konkrétne týka antimodernistickej prísahy. Jej zrušenie v roku 1967 svätým Pavlom VI. tvárou v tvár stále sa rozširujúcej heréze mnohí kritici hodnotia ako nerozumný krok. Problém však spočíva aj v tom, že povinnosť zložiť antimodernistickú prísahu Katolícka cirkev v Nemecku úplne nedodržiavala. Nemeckým biskupom sa s podporou štátu, ktorý povinnosť zložiť prísahu považoval za prekročenie právomocí Svätej stolice, podarilo dosiahnuť, aby pápež udelil univerzitným profesorom výnimku zo zloženia antimodernistickej prísahy, pokiaľ nevykonávajú pastoračnú činnosť.
Bola to veľká porážka, pretože vtedajšia rímska kúria považovala práve nemeckú cirkev za hlavnú živnú pôdu modernizmu – a to napriek tomu, že v Nemecku neboli žiadni modernisti porovnateľní s Alfredom Loisym vo Francúzsku, Georgeom Tyrrellom v Anglicku alebo Romolom Murrim v Taliansku. Kurialisti však chápali, že práve nemecký filozofický idealizmus je hlavnou výzvou. Ťažko povedať, či svätý Pius X. mohol konať inak: napokon v súvislosti so zapojením štátnych faktorov mala vec aj silný politický rozmer.
V každom prípade nemecký problém zostal v Katolíckej cirkvi nevyriešený. Aj dnes, počas synody o synodalite, práve odtiaľ vychádzajú požiadavky najviac podkopávajúce katolícky poriadok, skutočne – ako sa obávali kurialisti v časoch svätého Pia X. – založené na filozofii idealizmu a s ním spojeného subjektivizmu a historizmu. Možno je to isté poučenie z pontifikátu pápeža Sarta: vôbec nepodľahnúť pred mocou šíriteľa herézy. Bez najmenších pochybností však pápež František nielenže nejde týmto smerom, ale naopak, rád ťaží z myšlienok ukovaných žiakmi práve tých profesorov, ktorí odmietli zložiť antimodernistickú prísahu.
Zámery modernistov
Súčasná kontrarevolučná antimodernistická diskusia sa zvyčajne zameriava na odsúdenie omylov, ktoré títo ľudia hlásajú. Pritom napodobňuje metódu svätého Pia X., ktorý tieto omyly najprv pomenoval v Lamentabilis sane exitu a v Pascendi Dominici gregis ich stručne konfrontoval so správnou doktrínou. Zdá sa však, že táto metóda dnes už nie je dostatočná. Hneď sa nám vybavia veľkí autori katolíckej ortodoxie z prvých storočí Cirkvi, ktorí venovali polemikám veľa času.
Svätí Irenej, Atanáz či Augustín boli vynikajúcimi odborníkmi na herézu. Čítali heretických autorov. Rozumeli ich argumentom a krok za krokom ich vyvracali. Tento prístup často chýba v dnešnej polemike proti neomodernistom. Je len málo veľkých katolíckych odborníkov na modernistické myslenie, takých, ktorí by dokázali vyvrátiť ich omyly priamou a dôkladnou konfrontáciou. Svedčí o tom aj chudobná literatúra: dôkladné knihy, ktoré by sa kriticky a dôkladne zaoberali fenoménom modernizmu v jeho dnešných prejavoch, aspoň u nás takmer neexistujú.
Intelektuálnu a serióznu diskusiu s modernistami podnikol v dvadsiatom storočí predovšetkým páter Réginald Garrigou-Lagrange OP. Jeho diela ešte stále čakajú na preklad a prijatie. Avšak bez ohľadu na to, ako bude pokračovať objavovanie diela tohto veľkého tomistu, vzhľadom na rozsah problémov, ktorých sa ujala modernistická heréza, je úsilie jedinej, aj tej najvýznamnejšej mysle predsa len príliš málo. Na víťazný a odvážny boj proti odporcom ortodoxie bude potrebných mnoho vynikajúco vycvičených vojakov.
Hĺbka revolúcie
O to viac, že otázky, ktoré sa zdajú byť základom vo svojich dôsledkoch zhubnej práce mnohých neomodernistov, sú skutočne zásadné. Lamentabili sane exitu poukázal na to, že základom modernizmu je „honba za novosťou“. To je pravda, ale zdá sa, že dnes, viac ako 100 rokov po uverejnení tohto dekrétu, chápeme lepšie ako vtedy rozsah civilizačných zmien, ktoré spustila francúzska politická revolúcia, nemecká filozofická revolúcia a priemyselná revolúcia; nehovoriac o tzv. sexuálnej revolúcii.
Spoločnosť v roku 2024 vyzerá dramaticky inak ako v roku 1914, keď svätý Pius X. 21. augusta zomrel. Dokonca si dovolím tvrdiť, že medzi dňom ukrižovania Spasiteľa a smrťou svätého Pia X. nenastali v každodennom živote spoločností také veľké zmeny ako medzi týmto posledným dátumom a dneškom.
Zrážka so svetom
Je preto potrebné dobre sa pozrieť na to, čo tlačí modernistov do činnosti. Okrem pýchy či zhýralosti to môže byť v niektorých prípadoch aj iná motivácia: snaha upriamiť odkaz katolíckej viery na spoločenskú realitu, ktorá sa radikálne líši od reality predchádzajúcich storočí. Domnievam sa, že v boji proti omylom modernistov by Cirkev mala k tomuto problému pristupovať ešte opatrnejšie ako doteraz, pričom by sa mala vzdať predovšetkým iluzórneho optimizmu, ktorý sprevádzal Druhý vatikánsky koncil. Svet sa zmenil – a hoci to nie je dobrá zmena, je reálna.
Cirkev jej musí čeliť, čo si bude vyžadovať obrovské intelektuálne úsilie – a veľkú odvahu, pretože hoci väčšinu novôt, ktoré priniesli politické, filozofické a sexuálne revolúcie, bude treba rozhodne odmietnuť, niektoré z dôvodov neodstániteľnosti alebo trvácnosti, a nie odmietnutia, bude treba očistiť.
Táto práca je stále pred nami. Príklad svätého Pia X. by mal byť pre nás v ňom stále živý. Odkaz pápeža Sarta treba prijať a čítať v kontexte výziev súčasnosti, aby ho Cirkev mohla tvorivo rozvíjať – a definitívne sa vysporiadať s herézou modernizmu.
Preklad z pch24.pl
