Rozhovor s Magdalenou Szymańskou, gynekologičkou a pôrodnička, poľskou obhajkyňou života, spolupracujúcou s mnohými pro-life organizáciami poskytnutý portálu pch24.pl.
Kde by sme mali začať, ak sa chceme stať obrancami života?
Základom nášho uvedomenia by mala byť skutočnosť, že každý ľudský život je posvätný. Od samého začiatku ho chcel a miloval Boh. Práve to dáva každej ľudskej bytosti neodňateľné dedičstvo hodnoty a dôstojnosti života a jeho nedotknuteľnosti. Táto pravda je najzreteľnejšia v biblickej antropológii, teda v božskom pôvode človeka. Z toho vyplývajú všetky práva jednotlivcov a spoločnosti vôbec, v rovnakej miere univerzálne, nepodmienené a nepopierateľné; napríklad základné a univerzálne právo na život, nezávislé ani od zdravia či choroby, bohatstva či chudoby, krásy či jej nedostatku, inteligencie, sily a podobne.
Zdá sa však, že v súčasnosti prevláda iná antropológia, tzv. individualistická, podľa ktorej sa vízia slobody prezentuje ako absolútne právo rozhodovať sa sám za seba, len na základe vlastného presvedčenia, neobjektivizovaného žiadnymi doteraz existujúcimi zákonmi alebo etickými a morálnymi normami. Zároveň spočíva v odmietnutí objektívnej pravdy a jej nahradení vlastnými svojvoľnými víziami a predstavami o pohľade na pravdu. Takáto antropológia sa javí ako nebezpečná skutočnosť vzhľadom na to, že neuznáva rovnaké práva druhého. Jej prejavom vo verejnom živote je okrem iného šírenie nenávisti voči počatým deťom, znepriatelenie mužov a žien, nové konflikty a vojny.
Tam, kde sa popiera Boh, dochádza k zásahu do základného dobra druhého a k ničeniu ľudského života.
Máme my, ľudia, právo rozhodovať o tom, kto má žiť a kto zomrieť?
Najhoršia je práve ilúzia, ktorej, žiaľ, často podliehame, že sme pánmi života a smrti. Najnovšími príkladmi (v Poľsku) sú návrhy zákonov o interrupciách, podľa ktorých možno zabíjať už počaté, ale ešte nenarodené deti až do 12. týždňa prenatálneho vývoja, alebo plány na zákon likvidujúci deti, ktoré sú choré a majú rôzne defekty, tzv. eugenické interrupcie. Kto si uzurpuje právo na zavedenie takejto nezákonnosti, takejto patológie, takejto dehumanizácie? Nedávno sme zažili dotovanie potratového postupu in vitro a zároveň ignorovanie financovania účinnej, etickej metódy liečby, metódy naprotechnológie.
V čom spočíva veľká hodnota ľudského života?
Každý ľudský život, tak ako ho zamýšľa a chce Boh a zároveň miluje, je posvätný. Je to najväčší poklad, ktorý človek dostal od Boha. Každý má právo na život od počatia až po prirodzenú smrť. Každý z nás má začiatok svojho života, ale sme orientovaní na večnosť, veríme šťastne, a tak nikdy neprestaneme existovať, čo je závratná perspektíva, ktorú sme dostali ako príležitosť tu na zemi. Ako lekárka gynekologička som viackrát mala na starosti tehotné ženy s chorými deťmi. Tieto deti majú najväčšie právo, na starostlivosť, záujem a liečbu, ak im ju môžeme ponúknuť, a ak nemáme takéto možnosti liečby, dieťa by sa malo vždy narodiť, ale nie je na nás, aby sme rozhodovali o živote a smrti.
Keď som študovala medicínu, učebnice boli plné indikácií na potrat. Boli to, samozrejme, falošné indikácie, a preto dnes neobstoja. Dnes môžeme povedať, že bol to ideologický tlak, a ako vidíme, história sa uzatvára, keď vidíme, akú ideológiu máme dnes na ničenie ľudského života. To viedlo k tomu, že namiesto sily zákona máme zákon sily, keď sú obrancovia života súdení a väznení.
Ako môžeme brániť život?
Obrancovia života organizujú rôzne akcie na zastavenie zabíjania nenarodených detí. Patria k nim pochody na obranu života a rodiny, výstavy proti potratom, písanie petícií vládnucim, navrhovanie zákonov na ochranu života a zbieranie podpisov pod ne. Veľmi dôležitou súčasťou tejto činnosti je aj modlitba. Vezmime si napríklad “Duchovnú adopciu počatého dieťaťa“. Ide o modlitbové dielo, ktoré, ako sa dozvedáme zo svedectiev, zachránilo život mnohým počatým deťom.
Takáto adopcia sa začína 25. marca na sviatok Zvestovania Pána, je to aj Deň posvätnosti života alebo iný mariánsky sviatok. Osoba, ktorá duchovne adoptuje takéto dieťa, sa každý deň modlí na úmysel záchrany dieťaťa. Je to veľmi účinná forma boja za život nenarodených detí. Viackrát som počula o ľuďoch, ktorí vedeli, že v ich rodinách alebo medzi ich známymi sú ženy, ktoré sú naklonené podstúpiť smrteľný potrat, a preto si tieto deti duchovne adoptovali, vďaka čomu sa ich matky zriekli zlých úmyslov a porodili svoje deti.
Byť ochrancom života znamená aj získavať vedomosti o súčasných hrozbách pre život počatého dieťaťa, hoci len na špeciálnych kurzoch pre zástancov života. Znamená to tiež osobne svedčiť o obrane života v pracovnom a životnom prostredí, v ktorom žijeme, a zároveň verejne odhaľovať lži v ich úkrytoch, ako aj informovanú diskusiu všade tam, kde sa od nás vyžaduje, aby sme sa vyjadrili na obranu najslabších a bezbranných. Lekári, ktorých povinnosťou je brániť ľudský život, majú osobitné postavenie.
Aké nebezpečenstvá v súčasnosti číhajú na životy nenarodených detí?
Určite potraty, ale v mnohých podobách – v súčasnosti je čoraz menej chirurgických potratov, pretože sa investovali miliardy do výroby hormonálnej antikoncepcie s cieľom masovo zabíjať tým, že sa počatému dieťaťu zabráni uhniezdiť sa v maternici. Rovnako smrtiacou metódou je in vitro. Pri tomto postupe sa to, že sa narodí jedno dieťa, deje za cenu smrti niekoľkých súrodencov, ktorí zomierajú rôznymi spôsobmi: zmrazením, ktoré sa vo viac ako 90 % prípadov končí smrťou; počas výberu embryí; počas samotného prenosu do maternice; prenatálnou diagnostikou, ukončením prebytočných už implantovaných embryí.
Existuje mnoho ďalších nebezpečenstiev pre počatý život, napríklad v poslednom čase – továreň na ľudí v podobe ektolife, tzv. života mimo, od samého začiatku až po narodenie mimo tela matky alebo náhradnej matky, ktorá nemá záujem a dokonca kvôli zmluve – má zakázané vytvoriť si materské puto s dieťaťom. V súčasnosti sú v západných krajinách čoraz rozšírenejšie a pravidelnejšie trhy s deťmi, ktorých najčastejšími kupcami sú homosexuálne páry.
Nehovorím tu o vedľajších účinkoch u žien, o manželstvách, ktoré sa rozpadajú, o postabortívnych syndrómoch u matiek, otcov, personálu alebo detí zachránených pred potratom a o nedávno opísanom – syndróme “nechceného dieťaťa” – keď dieťa zomiera v prenatálnom období – a bolo rodičmi nechcené. Kliniky IVF, ktoré sa propagujú, si na steny svojich kancelárií vešajú fotografie rodičov s dieťaťom, ktorému bolo umožnené narodiť sa, ale za týmto obrazom sú cintoríny tých, ktorí nemali toľko šťastia.
Myslím si však, že hlavným nebezpečenstvom, ktoré hrozí počatým deťom, je zmena mentality mnohých, ako viacnásobný odpor k životu.
Je hormonálna antikoncepcia tiež životu nebezpečná?
Určite môže zabiť počaté dieťa, pretože neumožňuje, aby sa dieťa uhniezdilo v pôrodnom orgáne, ako som už spomínal. Druhým dôvodom je, že ohrozuje zdravie a dokonca život matky. Existujú medicínsky dokázané prípady, keď v dôsledku užívania antikoncepcie s 5 mg ulipristalacetátu bola mladému dievčaťu zničená pečeň do takej miery, že jediným život zachraňujúcim opatrením bola transplantácia pečene (mimochodom, v tabletke ráno po pôrode je 30 mg ulipristalacetátu).
Čoraz častejšie sa dozvedáme o mozgových príhodách, neurologických poškodeniach a neplodnosti u mladých žien. Samozrejme, vynechávam tu celý zoznam vedľajších účinkov v podobe endokrinných a metabolických porúch a orgánových a systémových poškodení.
Koľko stojí lekára rozhodnutie v prospech ochrany života?
Primum non nocere – predovšetkým neškodiť – je nielen výsadou, ale aj povinnosťou každého lekára. Je to zásada lekárskej povinnosti, ktorú treba dodržiavať, aby si človek obhájil svoju profesionálnu identitu, pretože priložením ruky k zabíjaniu života – ju stráca. Jednoducho povedané, je to vernosť princípu ochrany zdravia a obrany života od momentu počatia až po prirodzenú smrť. Pravdepodobne každý lekár ju vo svojej praxi realizuje v rôznej miere, ale aj v rôznej miere, v závislosti od svojej identifikácie s lekárskym étosom a vlastným dobre formovaným svedomím.
Otázku by som trochu obrátila a postavila ju takto: Čo získava lekár, ktorý obhajuje ľudský život od počatia po prirodzenú smrť? V prvom rade má pokoj svedomia, radosť z každého počatého a zachráneného života, ktorý bol ohrozený. V pokoji si plní svoje lekárske povolanie a vzbudzuje dôveru u svojich pacientov. Bez pokrytectva môže svojimi modlitbami podporovať tých, o ktorých sa má starať.
Pokiaľ
bude vo verejnom priestore prítomná lož, v spoločnosti nebude pokoj. Plne sa
stotožňujem s tým, čo raz povedal Witold Pilecki, a
to “Nepodriaďujem sa okolnostiam, ani pravdu nestaviam pred dvere“.
