Veľká migračná kríza z rokov 2015 – 2016 sa údajne skončila, ale Európu naďalej každoročne zaplavujú státisíce príchodzích. Žiadajú o azyl, pohodlne žijú z verejných peňazí… a pomerne veľká časť z nich pácha trestné činy. Žiaľ, závažných trestných činov, najmä – na ženách. V tejto situácii je diskusia o tom, čo robiť s problémom migrácie, čoraz naliehavejšia – a čoraz ostrejšia. Veľké médiá sa ju snažia potlačiť, ale ako ukazuje príklad Nemecka – veľmi sa im to nedarí. Medzitým by sa problémy západných krajín EÚ mohli čoskoro stať našimi.
Migračný centralizmus EÚ
V decembri 2023 sa skončila fáza rokovaní o “Pakte o migrácii a azyle”, ktorý má zaviesť niekoľko celoeurópskych riešení pre migrantov. Z poľského pohľadu je najviac otázny mechanizmus solidarity. Európska komisia by ho mohla spustiť v krízovej situácii, ktorú by, samozrejme, definovala sama; krajiny by boli nútené prijať určitý počet migrantov alebo zaplatiť 20 000 EUR za každého odmietnutého migranta. K “Paktu o migrácii a azyle” vedie ešte dlhá cesta, keďže výhrady formuluje aj vláda Donalda Tuska, pričom poukazuje na špecifickosť situácie Poľska a ďalších krajín EÚ hraničiacich s Ruskom a Bieloruskom.
Inštitúcie EÚ zároveň pokračujú v novelizácii zmlúv EÚ, ktorá by – podľa zámeru iniciátorov tohto procesu – skončila silnou centralizáciou Európskej únie. To by malo dôsledky aj pre migračnú politiku, keďže na základe dvoch navrhovaných zmien by Brusel získal nové právomoci týkajúce sa vonkajších hraníc krajín EÚ. Ustanovenia sú nejasne štruktúrované, ale Brusel by si potenciálne mohol nárokovať právo rozhodovať napríklad o tom, či poľsko-bieloruská hranica môže byť posilnená alebo nie.
Sexuálna kriminalita
Masová migrácia výrazne znížila bezpečnosť obyvateľov EÚ, najmä žien. Znásilnenia a sexuálne útoky sa množia. V mediálnom priestore sa niekedy tvrdí, že to tak nie je, vraj to len konzervatívne médiá vytvárajú falošnú realitu tým, že zverejňujú prípady znásilnení zo strany utečencov. Štatistiky však jasne ukazujú, že nárast sexuálneho násilia úzko súvisí s masovou migráciou. Príkladom je azda najodpornejšia forma znásilnenia, a to skupinové znásilnenie.
Zameriam sa na údaje z Nemecka. V roku 2015 bolo v tejto krajine spáchaných presne 400 takýchto trestných činov. V roku 2022 ich bolo už 789. Až 60 % páchateľov nemalo nemeckú štátnu príslušnosť. V skutočnosti je percento páchateľov skupinových znásilnení z radov prisťahovalcov ešte vyššie. V Nemecku má až 25 percent obyvateľstva takzvaný Migrationshintergrund – migračný pôvod. Ide o ľudí narodených v Nemecku, ktorých obaja alebo jeden z rodičov sú prisťahovalci.
V prípade ľudí z Afriky a Blízkeho východu títo ľudia často ani nehovoria po nemecky. Ak hovoria, nezriedka sa fatálne integrujú (v školách môžu ostatným žiakom vnucovať právo šaría, ohrozovať učiteľov, utekať z vyučovania, aby sa mohli modliť v mešite atď.) Nemecká polícia neposkytuje údaje o násilníkoch v tejto skupine; môžeme sa len domnievať, že ich bolo veľa. Avšak aj oficiálne štatistiky už ukazujú, že drvivú väčšinu skupinových znásilnení páchajú v Nemecku prisťahovalci.
To isté platí aj pre iné formy sexuálneho násilia: “jednotlivé” znásilnenia a rôzne sexuálne útoky. Celkovo sa cudzinci v roku 2022 v Nemecku dopustili 47,2 % takýchto sexuálnych činov. Pritom ich podiel na populácii je 14,6 percenta… Okrem toho niektoré z trestných činov spáchali osoby s “migrantským pôvodom”. Okrem toho treba vziať do úvahy, že je pravdepodobné, že značná časť trestných činov nie je vôbec nahlásená. V mnohých nemeckých mestách sú prípady “drobného” obťažovania až príliš časté; okrem toho nie je žiadna nádej na dolapenie páchateľa, a ak aj áno – vopred sa vie, že súd žiadny trest nevynesie.
Ženy preto rezignujú na hľadanie spravodlivosti. Okrem toho sa väčšina sexuálnych trestných činov pácha v kruhu priateľov alebo rodiny. V prípade afrického a blízkovýchodného prostredia s islamskou kultúrou, ktorá ukladá ženám silnú podriadenosť, to musí znamenať radikálne nižšie nahlasovanie sexuálneho násilia.
Nemecké štatistiky ukazujú, že spomedzi prisťahovalcov sú najčastejšími páchateľmi sexuálnych trestných činov Sýrčania, Turci, Afganci a Iračania. Zločiny spáchané touto skupinou obyvateľstva sú obzvlášť vysoké v pomere k ich počtu v spoločnosti. Napríklad Iračania tvoria 0,3 % obyvateľstva, ale sú zodpovední za 2,3 % sexuálnych trestných činov; Afganci tvoria 0,4 %, ale sú páchateľmi 3,6 % znásilnení a napadnutí. Trestných činov sa dopúšťa aj pomerne veľký počet Nigérijčanov (0,8 % trestných činov na 0,1 % populácie). Určitá, ale už oveľa nižšia nadreprezentácia je aj medzi Rumunmi, Poliakmi a Bulharmi (Poliaci sú páchateľmi 1,3 percenta prípadov sexuálneho násilia pri kvantitatívnom podiele 1 percento v populácii).
Keby to nebolo také smutné, bolo by to dokonca smiešne: tí istí ľudia, ktorí bojujú za “práva žien” a vyhlasujú sa za feministky a feministov, viedli k situáciám, v ktorých je pravdepodobnosť, že ženy budú vystavené sexuálnemu násiliu, až dvakrát vyššia.
Euro, euro
Kriminalita samozrejme nie je jediným problémom migrantov. Prichádzajúci migranti sú gigantickou záťažou pre rozpočty krajín EÚ, do ktorých ničím neprispievajú – a nie sú vyhliadky, že by sa to zmenilo. Výdavky na jedného žiadateľa o azyl sa v jednotlivých miestach líšia. V Berlíne stojí jeden žiadateľ o azyl v priemere približne 5 000 EUR mesačne. Ak je migrantom tínedžer, náklady sa takmer zdvojnásobia. Ak je žiadosť o azyl zamietnutá, migrantom naďalej plynie pomoc na bývanie a finančná pomoc. Ak je azyl udelený a migrant sa zamestná – tiež; to sa však stáva len zriedka, pretože žiadateľom o azyl sa jednoducho neoplatí pracovať.
V situácii prehlbujúcej sa hospodárskej krízy spôsobenej pandemickou politikou, ekologickým prechodom a vysokými cenami energií to vyvoláva pochopiteľnú frustráciu, o to viac, že žiadatelia o azyl sú často držaní v hoteloch s dobrým štandardom a žijú objektívne pohodlnejšie ako mnohí pracujúci Európania. K tomu sa, samozrejme, pridávajú ďalšie náklady, ktoré je ťažké globálne vyčísliť: verejná správa zaoberajúca sa migrantmi, obrovské problémy vzdelávacieho systému, ktorý musí zamestnávať ďalších pracovníkov pre migrantov, sú len dva z nich.
Je zaujímavé, že napriek tomu, že od roku 2015 bolo do krajiny vpustených niekoľko miliónov migrantov – stále je nedostatok pracovnej sily. V dôsledku digitalizácie a automatizácie sa pracovné príležitosti pre nekvalifikovaných pracovníkov v celej Európe zmenšujú; aj keby žiadatelia o azyl chceli pracovať, nemali by nevyhnutne kam ísť. Podnikatelia preto dovážajú kvalifikovaných pracovníkov. Opäť najmä z Afriky a Ázie.
Politické riešenia
Všetky politické strany v krajinách EÚ tvrdia, že je potrebné “niečo” urobiť, napríklad “uzavrieť hranice”. Problém je, že to hovoria už roky a prílev “utečencov” je stále obrovský a stále rastie. V Nemecku bolo v roku 2020 podaných 122 000 žiadostí o azyl, v roku 2021 190 000, v roku 2022 244 000 a v roku 2023 viac ako 350 000.
A nie sú to napokon všetci migranti, keďže niektorí prichádzajú v rámci programov na zlučovanie rodín, časť (tá najmenšia) prichádza za prácou. Výsledkom je, že verejnosť nadobúda presvedčenie, že politické elity sú jednoducho nečestné; inými slovami: hrajú dvojitú hru a z nejakého dôvodu nepodnikajú žiadne skutočné kroky zamerané na zníženie prílevu cudzincov.
Jediným zoskupením, ktoré ešte stále vzbudzuje dôveru na celej Odre, je Alternatíva pre Nemecko (AfD). Ešte začiatkom roka 2024 zaznamenávala táto strana podporu medzi 20 a 23 percentami. V polovici januára však veľké médiá spustili bezprecedentnú očierňovaciu kampaň. Ľavicový portál Correctiv uverejnil rozsiahly článok o údajnom tajnom stretnutí pravice v Postupime s aktivistami AfD.
Mali tam údajne diskutovať o nútených deportáciách obyvateľstva vrátane deportácií ľudí s nemeckým občianstvom. “Correctiv” sa snažil vyvolať dojem, že Alternatíva plánuje urobiť to isté, čo urobila NSDAP vo vzťahu k Židom. Židov mali poslať na Madagaskar, nových migrantov do Afriky. Príbeh “Correctivu” prevzal celý establišment. V uliciach nemeckých miest sa konali – a stále konajú – masové demonštrácie “proti pravici” za účasti celkovo miliónov občanov.
Dokonca aj Katolícka cirkev sa aktívne zapojila do kampane proti AfD: ťažko spočítať množstvo vyhlásení biskupov proti Alternatíve ako zoskupeniu, ktoré katolík údajne nemôže voliť (takéto výhrady nikdy neboli vznesené proti propotratovým stranám, ako sú Zelení alebo iné ľavicové formácie). Kampaň mala určitý účinok. V posledných prieskumoch verejnej mienky podpora AfD klesla na 19 percent.
Možno sa zastavil aj rast ratingov strany. Netreba dodávať, že celý príbeh bol založený na lži. “Correctiv” nepredložil žiadne dôkazy o tom, že by sa v Postupime diskutovalo o deportáciách. V skutočnosti sa diskutovalo o rôznych spôsoboch, ako povzbudiť migrantov k odchodu a vyhostiť tých, ktorých žiadosti o azyl boli zamietnuté.
Kampaň “Correctivu” mala aj určité účinky… opačné, ako sa zamýšľalo. V Postupime bol jedným z hlavných hostí Rakúšan Martin Sellner, šéf rakúskeho identitárneho hnutia (identitárov). Sellner hovoril o svojej koncepcii tzv. – na vybudovanie systému, ktorý by účinne podnecoval migrantov k dobrovoľnému odchodu z Rakúska, Nemecka a ďalších krajín EÚ. Sellner napísal knihu s názvom. “Remigration. Ein Vorschlag“, v ktorej predstavil svoju koncepciu. Zatiaľ čo je kniha ešte v predpredaji (uvedenie na trh sa uskutoční 1. marca), stala sa bestsellerom a dostala sa na 3. miesto najkupovanejších na Amazone.
Hoci niektoré mestá vrátane Postupimu ohlásili pokus o zákaz Sellnera, šírenie konceptu remigrácie to pravdepodobne nezabrzdí. Aj keď AfD krátkodobo prehráva, z dlhodobého hľadiska môže toto zoskupenie získať – ako jediná strana, ktorá chce vážne riešiť rýchlo sa stupňujúci problém migrácie. Iná vec je, do akej miery sú jej návrhy účinné, teda do akej miery sa dá problém vôbec vyriešiť bez ráznejších opatrení.
V ostatných európskych krajinách je situácia vo všeobecnosti podobná: pravicové hnutia zamerané proti migrácii postupne silnejú, hoci ich rast je silne obmedzovaný masívnou mediálnou a politickou propagandou. Z dlhodobého hľadiska sa však zdá, že žiadna propaganda nedokáže natoľko zakriviť realitu.
Ak by ľudia v krajinách EÚ počúvali iba túto propagandu, podpora AfD v Nemecku by sa za dva roky nezdvojnásobila a Marine Le Penová by v prezidentských prieskumoch neviedla. Zbedačené spoločnosti a prudko rastúca kriminalita sa skôr či neskôr dostanú do varu. Ťažko si predstaviť, aké vážne budú dôsledky; ale na projekt pokojnej remigrácie sa bude možno spätne spomínať s nostalgiou ako na pekné reči odtrhnuté od reality.
Zdroj: pch24.pl
