Hlavnou hrozbou, ktorú predstavuje kriminalizácia “nenávistného jazyka voči sexuálnej orientácii” nie je ani tak obmedzenie slobody prejavu, ako skôr to, že sa spoločnosť zbavuje komunikačných poistiek slúžiacich pre zachovanie kultúrnej hodnoty heterosexualizmu pre budúce generácie.
Vznik pojmu “nenávistný jazyk“ je prostým výsledkom uplatňovania základných princípov liberálnej demokracie. Deklaratívne ide o nástroj, ktorý má pomôcť chrániť spoločenské menšiny, aby im demokratická väčšina na základe svojej prevahy nemohla škodiť. Samozrejme, ide o viac než len o zaistenie ich bezpečnosti a rešpektovanie ich práv – príslušníci menšín sú totiž chránení ako ľudské bytosti a občania rovnako ako zvyšok spoločnosti; ide dodatočnú profilaktickú ochranu – o zmarenie prípadných negatívnych spoločenských reflexov voči týmto menšinám z dôvodu ich charakteristických čŕt.
Základnou chybou tohto riešenia je, že sa tu vopred predpokladá nesprávnosť, škodlivosť alebo morálna odsúdeniahodnosť takýchto prirodzených či spontánnych reakcií. Liberálne zameranie (fixácia) na dobro jednotlivca pri opomenutí spoločenstva vylučuje predstavu, žeby takéto prirodzené reakcie v spoločnosti mohli v určitých rozumných medziach plniť nejakú dôležitú funkciu pre dobro celku. V prípade homosexuality ide o očividne zrejmý prínos – prestať uznávať tento nešvár ako žiaducu normu, čo bráni ich kultúrnemu šíreniu, najmä formou ovplyvňovania psychosexuálneho vývoja mladých ľudí.
Všeobecne rozšírené presvedčenie, že tieto javy sa nachádzajú “mimo normy”, sa však neudržiava automaticky; vyžaduje si opakovanie určitých posolstiev, napr. výroky, že máme do činenia s istou úchylkou, rozprávanie vtipov, neberenie veci príliš vážne alebo dokonca používanie pejoratívnych výrazov – všetky tieto normotvorné komunikačné akty možno považovať (na rozdiel od naivných hlasov ubezpečujúcich, že sa to týka iba nabádania k vraždám a pod.) za šírenie a propagáciu nenávisti. A aj keď odsúdených z relatívne triviálnych dôvodov nebude veľa, bude dochádzať k autocenzúre – kriminalizácia konkrétneho konania môže závisieť od súkromného presvedčenia sudcu, keďže nejasnosť pojmu “nenávistný jazyk” to umožňuje.
Prestať používať posolstvá podporujúce presvedčenie, že správnou sexuálnou normou je heterosexualita a že o pohlaví rozhodujú chromozómy a jeho rola v reprodukcii – má nevyhnutne viaceré negatívne dôsledky. Preto stojí za to pozrieť sa na túto otázku z čisto spoločenského aj náboženského hľadiska a všimnúť si, že obe perspektívy vedú k podobným záverom.
Spoločenské dôsledky
Svet vedy bol vždy vystavený značnému tlaku zo strany panujúcich ideológií, a to najmä v tých bodoch, kde sa výsledky výskumu mohli dostať do rozporu s princípmi, ktoré tieto ideológie hlásajú. Zvyčajne sa to týkalo spoločenských a humanitných vied; nezriedka sa to týkalo aj klinických vied, a tak je to aj v súčasnosti. Sloboda výskumu je v tomto smere silne obmedzená už spomínaným demoliberálnym princípom osobitnej ochrany menšín.
Ak získané výsledky výskumu alebo skonštruované vedecké teórie nepodporujú osobitnú ochranu menšín tým, že ich stavajú do menej priaznivého svetla, ideológia vládnucich vrstiev proti nim bude bojovať rôznymi spôsobmi ako proti politicky delegitimizujúce zmysel moci, ktorú vykonávajú. Z tohto dôvodu je dnes ťažké nájsť spoľahlivé informácie o homo- a bisexualite. Hrozba straty zamestnania, spoločenská potupa, “mediálna smrť”, útoky LGBT aktivistov… všetky tieto faktory musia deformovať súčasný stav akademického poznania o ľudskej sexualite a sexualite.
V skutočnosti nemôžeme hovoriť o vieryhodnosti dnešného vedeckého konsenzu v situácii, keď publikovanie výskumných prác potvrdzujúcich demoliberálne hodnoty je odmeňované (uznanie, prestíž, peniaze), zatiaľ čo nesúhlas s nimi môže priniesť autorovi vážne problémy. Môžeme sa však oprieť o rôzne postrehy z čias, keď predmet výskumu nebol predmetom takej ďalekosiahlej politizácie.
Vieme, že sexualita človeka nie je podmienená výlučne geneticky (gény vytvárajú u daného jedinca väčší alebo menší potenciál pre určitú sexuálnu orientáciu) a že na jej formovanie majú značný vplyv individuálne skúsenosti – najmä počas dospievania. V homosexuálnej subkultúre sa často používa termín “zvádzanie”, ktorý zvyčajne označuje prvý moment sexuálneho obťažovania, od ktorého obťažovaná osoba začína považovať osobu rovnakého pohlavia za objekt záujmu. Týka sa to aj rôznych parafílií, pri ktorých sa sexuálna túžba spája s neobvyklým objektom (zviera, neživý predmet atď.) a potom pretrváva, často až do konca života.
Už len z tohto poznatku možno usúdiť, že viditeľné, hmatateľné a intelektuálne prejavy okolitej kultúry môžu tiež ovplyvniť smer, ktorým sa uberá individuálna sexualita. Uznanie homosexuality ako normy na rovnakej úrovni ako heterosexuality bude mať určite za následok väčšiu saturáciu kultúry obsahmi, ktoré ju propagujú (navyše – zobrazujú atraktívnym spôsobom), čím sa zvýši šanca, že dospievajúci sa odchýlia od správnej normy; inými slovami – genetický potenciál homosexuality sa využije oveľa efektívnejšie ako v kultúre, ktorá homosexualitu ako želanú normu neuznáva.
Existuje preto veľmi vážne riziko nárastu počtu homosexuálov a bisexuálov v ďalších generáciách, čo jasne potvrdzujú výsledky nových výskumov, v ktorých sa mladí ľudia veľmi ochotne vyhlasujú za homosexuálov a bisexuálov (v západoeurópskych krajinách niekoľko až dvadsaťpäť percent). Ľavica sa to snaží vysvetliť väčšou ochotou priznať sa k svojej sexuálnej orientácii v dôsledku rastúcej tolerancie západných spoločností.
Je to zjavný nezmysel, pretože priznanie sexuálnej orientácie v dôvernom dotazníku nepredstavuje pre respondenta žiadnu hrozbu (a už vôbec nie na úrovni verejného “coming outu”) a vo vyšších vekových skupinách je percento mnohonásobne nižšie. Tento typ okolností sa preto môže použiť na odôvodnenie veľmi malého podielu zaznamenaného nárastu.
Zdá sa teda, že zdravým rozumom možno dospieť k záveru, že počet mladých ľudí, ktorí sa identifikujú ako “LGBT” – aj s prihliadnutím na interpretácie ľavice – skutočne vzrástol, a to výrazne.
Výsledok týchto úvah je jednoduchý – v kultúre, kde je homosexualita normou na rovnakej úrovni ako heterosexualita, dochádza k nárastu podielu homosexuálov, čo musí ísť ruka v ruke so zhoršujúcim sa demografickým úpadkom v nasledujúcich generáciách v dôsledku prokreačnej nekonštruktívnosti akejkoľvek “neheteronormatívnej” orientácie. Morálne otázky nechajme na chvíľu bokom: ani náhradné matky či oplodnenie in vitro situáciu homosexuálov v tomto smere výrazne nezlepšujú, pretože len máloktorý z nich má skutočný záujem mať deti, nehovoriac o efektivite výchovy detí v takýchto zväzkoch (ďalšia téma, za ktorú možno zaplatiť kariérou alebo dokonca súdnou žalobou za jej nekorektné podanie).
Aktivisti hnutia LGBT tieto argumenty ignorujú alebo ich zľahčujú, pričom svojim protivníkom pripisujú mylný názor, že “homosexualita sa môže prenášať kvapôčkovou cestou”. Samozrejme, nikto nič také netvrdí, pretože tu nejde o biologické šírenie homosexuality, ale o kultúrne, presnejšie o vmiešavanie kultúrnych obsahov do psychosexuálneho vývoja mladých ľudí. V tejto situácii je obzvlášť pozoruhodná nedôslednosť ľavice, ktorá má tendenciu popierať vrodené a biologické vlastnosti človeka a zároveň maximalizovať či dokonca absolutizovať spoločensko-kultúrne podmienky jeho stavu a v tomto jednom jedinom prípade popiera čo i len minimálny vplyv kultúry.
Niektorí hlásatelia agendy LGBT, ktorým pripadá trochu hlúpo, keď napriek vlastnému svetonázoru popierajú kultúrnu podmienenosť sexuality, začínajú tvrdiť, že zvyšovanie percenta homosexuálov v spoločnosti nám vraj vôbec neuškodí, pretože dnes už nepotrebujeme žiadny demografický nárast. Ako s tým súvisí signalizovaná potreba európskych vlád (a EÚ) privádzať ďalšie státisíce prisťahovalcov, a to aj za cenu možných kultúrno-etnických nepokojov a v dlhodobom horizonte aj občianskej vojny? Alebo spustenie ďalších sociálnych programov na zvýšenie pôrodnosti?
Keď sme sa dostali do tejto fázy diskusie, poslednou možnosťou hovorcov LGBT agendy je prognóza, že čoskoro už nebudeme potrebovať takú veľkú populáciu, pretože všetko za nás budú robiť stroje. A na to už naozaj nemôžeme nič odpovedať, pretože o futurizme nemožno diskutovať pre jeho neoveriteľnosť. Tvrdiť však, že demografia je dôležitá a že výrazný nárast počtu tzv. neheteronormatívnych ľudí jej určite neprospieva, sa však zdá byť celkom zrejmé a nedá sa tak ľahko zahovoriť, zosmiešniť či zavádzať.
Z toho zasa vyplýva, že propagovanie heterosexuality ako jedinej správnej normy je pre spoločnosť z dlhodobého hľadiska mimoriadne prospešné, zatiaľ čo demoliberálna prax zatvárania úst všetkým, ktorí by si toto povedomie chceli v spoločnosti dlhodobo udržať, sa môže v budúcnosti ukázať ako osudná.
Duchovné dopady
Kresťanstvo je náboženstvo života so zreteľom aj na život spoločnosti, takže sociálny projekt, ktorý ponúka, je nielenže v zhode s uvedenými závermi, ale ako viera sama osebe vo všeobecnosti umožňuje, aby opísané kultúrne mechanizmy účinne fungovali, alebo aspoň aby fungovali vo verzii, v ktorej už nie je potrebné siahať po hrubej sile. Všeobecne rozšírené presvedčenie, že homosexuálne činy sú hriešne, účinne zastavuje nadmerné šírenie homosexuality v spoločnosti. Tým, samozrejme, homosexuáli nezmiznú, ale aspoň kvantitatívne zostáva ich populácia na úrovni, ktorá neohrozuje existenciu spoločnosti.
Funkčné vysvetlenie predstavené v predchádzajúcej časti (t. j. bez náboženstva, s čisto “sekulárnym konzervativizmom”) pravdepodobne nikdy nebude akceptované väčšinou obyvateľstva, buď preto, že ich takéto abstraktné úvahy jednoducho nezaujímajú, alebo preto, že zistia, že ich osud širokej verejnosti a najmä nejaká neurčitá budúcnosť (žatva liberálneho extrémneho individualizmu) nijako zvlášť nezaujíma. Preto iba spiritualita, ktorá rieši problém z morálneho hľadiska, umožňuje spoločenskej mašinérii dlhodobo efektívne a relatívne bezbolestne fungovať.
Alternatívou je použitie sily. Ak sa demografický pokles stane skutočne citeľným a homosexualita sa rozšíri spôsobom, ktorý je nebezpečný pre prežitie spoločnosti (alebo vyvolá hrozbu jej postupnej kolonizácie), budú musieť úrady pristúpiť k drastickým opatreniam – oveľa menej priaznivým pre neheterosexuálov, ako sú tie, ktoré navrhuje Katechizmus Katolíckej cirkvi. Toto je jeden z mnohých príkladov nefunkčnosti spoločnosti, v ktorej je náboženstvo odsunuté do úzadia a stáva sa len individuálnou záležitosťou každého občana.
Zákaz takzvaných “nenávistných prejavov” voči LGBT prináša vážne problémy späté aj so samotnou doktrínou Katolíckej cirkvi, ktorú homoaktivisti považujú za homofóbnu v jej samotnom jadre. Oportunistickejšia časť veriacich a dokonca aj kňazov na ňu bude chcieť pravdepodobne zabudnúť, aby si neprivodila hnev centier monitorujúcich “nenávistné prejavy”, zatiaľ čo iná bude vhodne reinterpretovať (čítaj: prekrúcať) biblické posolstvo, napríklad prekrútením hriechu sodomie na “hriech nehostinnosti”, ako sa to už robí v progresívnych teologických kruhoch. To vytvára ďalší bojový front v samotnej Cirkvi a rozdeľuje inštitúciu – nie bez negatívnych dôsledkov pre samotných veriacich a ich duchovnosť.
Riešenie?
Poľská spoločnosť zatiaľ nevykazuje žiadne známky osobitného odporu voči cenzúrnym praktikám nových orgánov, pravdepodobne si neuvedomujúc škodlivosť krokov, ktoré robia. Poslanie tohto odporu preto musia prevziať všetky katolícke spoločenstvá, médiá a združenia, a to monitorovaním a zverejňovaním toho, čím môže prax “zákona na ochranu pred nenávisťou” v praxi skončiť.
Keď dôjde k tomuto uvedomeniu, možno sa prejaví vyvinutá vlastnosť (pravdepodobne v dôsledku historickej skúsenosti s postupnými okupáciami a vnucovanými režimami), ktorú by sme mohli nazvať kreativitou pri obchádzaní cenzúry, a práve táto vlastnosť dáva istú nádej na rozvoj nového komunikačného okruhu, ktorý obchádza nepriateľské paragrafy. V tejto črte môžeme vidieť určitú výhodu Poľska oproti iným národom, v ktorých politická korektnosť už paralyzovala zvyšky pudu sebazáchovy.
Zdroj: pch24.pl
