Potraty, detské gangy, falošné sociálne dávky, neporiadok, drogy, eutanázia, násilie sú čoraz viac súčasťou nášho každodenného života. Naša spoločnosť je na strane smrti, pretože vylúčila Boha. Jedinou cestou je opäť ho nájsť.
Ešte nikdy nedochádzalo k takej očividnej a pôsobivej “smrti” mladých ľudí ako v našich dňoch. Je to snáď konečný výsledok? Je to snáď tragická skutočnosť – s jej najnepríjemnejšími a najzvrátenejšími nuansami -, ktorá sa skrýva za záplavou tejto toľko vychvaľovanej civilizácie, takej preplnenej “právami” všetkého druhu, ale rovnako prázdnej od ľudskosti, pozornosti voči druhému a predovšetkým preniknutej len duchovným “veľkým mlčaním”?
Dnes je tu miesto pre každého a pre všetko: pre každú úchylku, pre každú lož, pre každé sentimentálne zlyhanie, pre každú erotickú drogu, pre každú neprávosť, pre každý príbeh, ktorý zaručuje trochu peňazí, trochu moci na úkor akejkoľvek hodnoty a cnosti! Sme a žijeme v spoločnosti abstraktných ideí, komunistických hesiel, konzumu, zdanlivosti.
Sme spoločnosťou, ktorá sa stavia na stranu smrti a násilia: eutanázie, potratov, násilia, detských gangov atď. Pojmy ako násilie, drogy, neporiadok, deštrukcia, kriminalita sú už dnes slovami, ktoré denne zapĺňajú titulné strany všetkých novín, ktoré má každý na jazyku: realita, ktorá nenápadne, ale nadmieru vnikla do nášho každodenného života.
Spôsob bytia, spôsob života, ktorý prenikol do našich “rodín”, ktoré sa čoraz viac sústreďujú, dovolím si tvrdiť, že freneticky a neuroticky, na pestovanie a rozvíjanie kultúry vlastníctva, kultúry “na jedno použitie”, a kde sa rodina sama čoraz častejšie stretáva s vnútornými zlomami, osobnými a sociálnymi, ktoré narúšajú jej rovnováhu a náklonnosť.
Fabrizio De André spieval: “Z diamantov sa nič nerodí, z hnoja sa rodia kvety“. Som pevne presvedčený, že je lepšie drieť a trpieť, aby sme boli a stali sa lepšími ľuďmi, než zostať pokojne uvelebený a uvelebený v ilúzii modelov existencie živiacich fiktívny, chimérický, fiktívny a zotročujúci blahobyt! Žiadny výsledok však nikdy nedosiahneme, ak zo svojho života vylúčime Boha.
Bez Boha zostaneme aj naďalej “pripútaní” k bežným existenčným problémom každodenného života, k neutíchajúcemu nezmyselnému utrpeniu, k neustálym vnútorným úderom, ktoré hľadajú “zmysel” života. Pred lákavými alternatívami (absolútne neúčinnými a nedôslednými pri vypĺňaní duchovnej prázdnoty ľudí), ako sú “ľahký život”, “tu a teraz”, “všetko a teraz”, “používať a spotrebúvať”, ako sa môžeme brániť? Ako sa nemôžeme chytiť do pasce? Tým, že si vyberieme život, že budeme milovať život, že budeme brániť život! Ale aby sa to mohlo stať a aby sa to stalo skutočnosťou, musíme bezpodmienečne “znovu objaviť” koreň lásky: znovu objaviť Boha.
A zdá sa, že v našich časoch je tento úryvok z Nietzscheho aktuálnejší než kedykoľvek predtým: “Zabili sme Boha (…) Kam sa [teraz] pohneme? Nie je náš večný pád? A dozadu, do strán, dopredu, na všetky strany? (…) Neblúdime azda v nekonečnej ničote? (…) Či neprichádza noc, stále viac a viac noci?” (La Gaia Scienza).
Existuje “konkrétna” alternatíva, ako sa nedostať do pasce: znovu sa pripútať k Bohu. Bez neho sme, vedome či nevedome, vytvorili len (ako povedal Nietzsche) strašné a neľudské prázdnoty.
Preklad z lanuovabq.it