Štandardným stavom moderného everymana je vyznávať viac či menej progresívne odrody infantilného liberalizmu. Túto ideológiu dýchame už mnoho desaťročí, a preto si vyžaduje nadpriemernú kompetentnosť, aby sme jej existenciu vôbec vnímali; je ako vzduch – priehľadný a mnohým sa zdá byť neutrálnym stavom či dokonca prírodným živlom, od ktorého odchýlka predstavuje nejakú zvláštnu anomáliu. Vzhľadom na to, že postupné etapy napredovania liberálnej demokracie idú ruka v ruke so rýchlym zánikom viery a zánikom tradičných inštitúcií, nemožno ignorovať otázku: Nie je práve táto ideológia, zdanlivo len menej nebezpečná ako neomarxizmus, na čele tohto deštruktívneho procesu?
Profesor Jacek Bartyzel raz na jednej zo svojich prednášok použil pamätnú metaforu liberalizmu, keď ho označil za “tichého zabijaka Európy”. A skutočne, na rozdiel od marxizmu alebo anarchizmu, ktoré pripomínajú hrozivo kričiacich lupičov, liberalizmus (keď chce) dokáže nanajvýš taktne vkĺznuť do domu, ktorý chce vyplieniť. Neprezentuje sa ako nepriateľ, ako to robia otvorene podvratné ideológie, ale skôr ako sociálny terapeut, ktorý nechce nikomu nič vnucovať a ktorého cieľom je len vytvoriť podmienky, v ktorých by každý mohol žiť “po svojom”.
Jeho vyhlásenia pôsobia dojmom rozumnosti, preto je takýto lekár prijímaný s dôverou a mnohí s nádejou hľadia na recepty, ktoré navrhuje. Po čase sa však ukáže, že liberálne metódy len zdanlivo zmierňujú spoločenský konflikt, ktorý nás trápi, a najmä účinne zabíjajú vieru a berú akúkoľvek chuť k náboženstvu; a náš “dobrodinec” (len čo ho človek odmietne poslúchnuť) začne nútiť domácnosť do tesných kazajok, krok za krokom preberá plnú moc a rozkazuje všetkým naokolo.
Zákernosť liberalizmu
Nenápadnosť, s akou liberalizmus preniká do nášho spoločenského života, je určite jednou z vlastností, ktoré vysvetľujú jeho účinnosť. Pri rozširovaní svojej moci nad ľudským vedomím nerobí zbytočnú rabovačku; neprikazuje človeku, aby prestal veriť, vieru iných neodsudzuje; obmedzuje sa na napomínanie, že netreba súdiť ale nechať každého ísť vlastnou cestou: “Nikto ti neupiera právo žiť svojou vlastnou cestou, tak neupieraj to ani iným. – hovorí a vytvára dojem spravodlivosti a rovnováhy.
V jeho formuláciách je však hlboko konšpiratívny a ľahko prehliadnuteľný mefistofelský charakter s implicitným posolstvom, že ohlasovanie Dobrej zvesti tým, ktorí si to neželajú, a šikovné využívanie mnohých nástrojov, ktoré môžu človeku uľahčiť cestu k spáse, je… formou zotročovania iných. Marxista bude kričať, aby sa zbúrali kostoly, zatiaľ čo liberál bude kričať, aby náboženstvo neprekročilo ich múry a aby sa od neho tvrdo oddelil politický a spoločenský život. Bdelému katolíkovi dodá, že by to bolo lepšie pre jeho náboženstvo: “pozri, koľko ľudí opúšťa Cirkev pre pochybné spolčovanie sa duchovenstva s politikmi a preto, že sa príliš mieša do ľudských záležitostí…”.
Ide o mimoriadne prefíkanú metódu sekularizácie spoločnosti, pretože pod rúškom záujmu o vieru sa snaží skryť jej svetlo pod biblickú zátku, aby nemohlo vyžarovať k tým, ktorí ho ešte nezažili. Ak by totiž táto starosť bola úprimná, navrhla by nejaký spôsob, ako ozdraviť formu účasti duchovných na verejnom živote alebo ako vyriešiť ich (niekedy degenerovaný) vzťah k politike. Ako falošná alternatíva sa však navrhuje ostro odrezať ich činnosť od mnohých sfér, a tak ich udusiť v tesnej klietke, aby sa im odoprelo čo najviac spôsobov evanjelizácie a katolíckej formácie. Liberálny “sekulárny štát” sa tak ukazuje byť voči katolicizmu nie neutrálny, ale nepriateľský.
O podvratnej povahe liberalizmu svedčí aj používanie pojmu sloboda, ktorého význam je v jeho heslách z katolíckeho hľadiska prekrútený; toto prekrútenie je však také jemné, že mu niekedy mimovoľne podľahnú aj samotní nedostatočne ostražití katolíci.
Veľmi mnohí v šľapajach Lucifera, ktorý vydal ten zlý hlas: “Nebudem slúžiť”, rozumejú pod slobodou smiešnu a jednoduchú floskulu. Takí sú tí, ktorí patria k tejto rozšírenej a mocnej škole a ktorí, keď si prisvojili meno sloboda, chcú sa nazývať liberálmi, napísal Lev XIII. v encyklike Libertas, vydanej v roku 1888.
A skutočne – v infantilných formulkách liberalizmu je prepašované chápanie slobody, na ktoré robotnícky pápež dôrazne poukázal a ktoré je v rozpore s posolstvom Biblie a tradície. Podľa katolíckeho učenia totiž sloboda nespočíva v ďalekosiahlej slobode konať dobro, ako aj hrešiť (dokonca ani za predpokladu, ako to robia niektorí opatrnejší liberáli, že existuje zodpovednosť za svoje činy); pretože, ako hovorí Písmo a potvrdzujú najväčšie autority Cirkvi, možnosť hrešiť nie je sloboda, ale otroctvo.
V chronologicky skoršej encyklike s názvom Immortale Dei sa Lev XIII. vyjadruje ešte otvorenejšie a podkopáva základy liberálnych hodnôt – sloboda nie je hodnotou sama osebe, ak nevedie k Bohu. A je smutné, že mnohí dnes považujú takéto chápanie za archaické alebo nebezpečné pre spoločnosť.
Účasť inštitúcie štátu na diele spásy, samozrejme, neznamená, že každý druh hriechu by mal byť zakázaný oficiálnym štátnym právom. Nestriedmosť v jedle a pití, nečestné ohováranie kolegov alebo prejav závisti by sa určite mali vyčítať, čo však neznamená, že by sa týmito vecami mal zaoberať prokurátor. Dôsledný liberál a zástanca sekulárneho štátu však bude dogmaticky popierať akúkoľvek, aj legitímnu a účinnú účasť niektorých inštitúcií (napr. štátneho aparátu) na uľahčovaní najvyššieho cieľa ľudí.
Takto sa iné hodnoty, ako tolerancia alebo pluralizmus – typicky svetské záležitosti – diskrétne povyšujú nad otázku spásy; ľudskými opatreniami sa inštitúcia štátu stáva “duchovne exteritoriálnou”, je svojvoľne vyňatá z Božej autority. Takýto druh nevysloveného prehodnotenia možno preto bez ďalšieho označiť za diabolský čin – vedie totiž k podmienkam, v ktorých život približuje perspektívu zatratenia. Je preto márne očakávať, že Cirkev bude schopná súhlasiť s liberálmi v ich vízii takéhoto stavu.
Liberálni falšovatelia náboženstva
Ak sa na chvíľu vrátime k liberálnemu terapeutizmu – vytváraniu priestoru pokojného spolužitia medzi ideologicky a doktrinálne odlišnými spoločenskými skupinami – v kontexte katolíckeho učenia, treba si všimnúť aspoň dva rozmery tejto praxe. Nie je potrebné mať zvláštnu vnímavosť, aby sme si všimli, že prívrženci rôznych náboženstiev a ideológií majú presvedčenia, ktoré sa dostávajú do vzájomného konfliktu. Naplnenie poslania liberalizmu držať ich na uzde si preto vyžaduje snahu vhodne “pristrihnúť” každé z nich tak, aby svojou formou už nevyvolávali zbytočný nepokoj a neprekážali vláde liberálneho arbitra.
Človek so sekulárnym pohľadom by v tom mohol vidieť istú výhodu – udržiavať v relatívnom pokoji spoločnosť s konglomerátom rôznych vierovyznaní. Ale ten, kto berie vážne svoje vlastné učenie, čoskoro uvidí, ako arbiter, ktorý je “veľkorysý” a umožňuje pretrvávanie aj iných myšlienok, nenápadne a postupne pretvára svojich oponentov na svoj obraz a podobu. Je pripravený premeniť katolicizmus na náboženstvo pluralizmu, individualizmu, rozmanitosti a tolerancie, pričom niektoré jeho prvky vyzdvihuje na piedestál, iné prechádza mlčaním a iné prekrúca alebo dokonca vymýšľa.
Po takomto liberálnom orezaní sú rôzne svetonázorové tábory schopné istý čas koexistovať v relatívnom pokoji, ale je to na úkor ich kvalitatívnej premeny; inými slovami, už to nie sú tie isté svetonázory, ktorými boli pred liberálnym zásahom. To je už dnes veľmi zjavné: prispôsobený na poslušný život v pluralitnom svete má “katho-liberalizmus” v mnohých bodoch pokrivený zmysel, stačí spomenúť jeho postoj ku konverzii neveriacich, sexuálnym deviáciám či feministickým myšlienkam.
Pokojná vláda liberálnej demokracie je tak zaplatená neustálou vojnou o podobu náboženských doktrín, v ktorej strážcovia pôvodnej formulácie riskujú vylúčenie z radov takzvaných “slušných ľudí“, zatiaľ čo iní chradnú alebo sa úplne vzdávajú, za čo sú niekedy bohato odmeňovaní. Neochvejná vláda liberálnej demokracie a jej atribútov však z pohľadu Katolíckej cirkvi nie sú hodnoty, pre ktoré by sa oplatilo obetovať skutočný obsah vlastnej viery.
Proces liberálneho “usmerňovania vývoja” náboženských doktrín je pomalý a metodický a môže vyústiť do toho, čo americkí sociológovia označili ako moralistický terapeutický deizmus (MTD) – novú formu “kresťanstva”, ktorej obsah sa obmedzuje na infantilnosti, ako napr: “Boh chce, aby ľudia boli k sebe milí”, “hlavným cieľom ľudského života je šťastie” atď. Nech sa na to pozeráme z akejkoľvek strany, liberalizmus jednoducho postupne vyprázdňuje doktríny, ktoré sa príliš dôverčivo podriaďujú jeho vláde.
Druhým prvkom liberálnej praxe zmierovania protichodných táborov v modernom svete je urobiť z pluralizmu prirodzenú hodnotu (samu o sebe). Podľa nej by sme sa mali tešiť z rozmanitosti vo všetkých jej prejavoch, pretože vďaka nej je náš svet bohatší a výmena myšlienok a dialóg, ktorý prebieha medzi odlišnosťami, vedie k rozvoju nových sľubných riešení pre spoločenské dobro. Takéto šťastné spolužitie sa však časom nevyhnutne musí zvrhnúť na stav, ktorý Roberto de Mattei označil ako “diktatúru relativizmu”.
Deje sa to nepochybne na úkor viery, pretože katolík, ktorý sa mentálne podriadi takejto diktatúre, nebude môcť jednoducho vyhlásiť, že jeho náboženstvo je to pravé. Odklon od presvedčenia o nadradenosti katolicizmu nad inými náboženstvami sa bude vždy rovnať nerešpektovaniu kresťanského vyznania viery. To, čo otvorene revolučné ideológie otvorene odmietajú, demoliberalizmus odmieta v bielych rukavičkách.
Liberálna desakralizácia
Namiesto šírenia náboženskej tolerancie sa liberalizmus sám stal náhradou náboženstva a každý rok jeho vlády nad ľudským myslením prehlbuje proces likvidácie autentických náboženských doktrín a ich nahrádzania produktom podobným náboženstvu, ktorého existencia mu umožňuje udržiavať vieru v iluzórny primát slobody, ktorý si nárokuje pred spoločnosťou. Aké vzdialené je toto konanie (a aké účinné!) od násilného zavádzania rôznych “štátnych ateizmov”, ktoré svojím neskrývaným nepriateľstvom a brutalitou nútili kresťanov zostať v stave neustálej ostražitosti a často ich mobilizovali k odporu. Liberalizmus so svojím moderným prejavom v podobe liberálnej demokracie túto bdelosť najprv uspáva a potom eroduje, transformuje a falšuje vieru.
Odhaliť tieto mechanizmy je neporovnateľne ťažšie ako zachytiť zlovestné výkriky “barbarov stojacich pred bránami”. Treba však pripomenúť, že Cirkev nás nikdy nenútila byť tak vnímavými, ale iba očakávala, že budeme počúvať varovania najvýznamnejších pápežov a autorít, ktorí číhajúce nebezpečenstvo videli už pred stáročiami. To by nás oslobodilo od zahĺbenia sa do všetkých nuáns a zložitostí protikatolíckej lži a umožnilo by nám vyhnúť sa dôsledkom, ktoré sa práve
Preklad
z pch24.pl
