Jedným z aspektov, ktoré charakterizujú synodu o synodalite, je dôraz na potrebu počúvať iné hlasy. Všetky hlasy. Jedným z nich je bezpochyby hlas významného talianskeho katolíckeho filozofa Stefana Fontanu, ktorý si kladie rečnícku otázku: „Zmenila sa katolícka morálka po vydaní apoštolskej exhortácie Amoris Laetitia?“
Profesor Fontana vo svojej prednáške postupoval systematicky podľa šiestich hlavných tém katolíckej morálnej náuky a pri každej z nich skúmal, v čom spočíva zmena, nová perspektíva v porovnaní s tradičnou perspektívou.
Na začiatku zdôraznil, že keď sa teológia zaoberá morálkou, nemôže nevyužívať filozofiu, pretože teológia sa bez filozofie nezaobíde tak, ako sa fyzika nezaobíde bez matematiky. Prečo? Pretože teológia musí používať jazyk, slová, abecedu, syntax, pojmy, ktoré vypracúva rozum, aby teológia mohla hovoriť k človeku a všetkým ľuďom. Pretože zjavenie nežiada, aby sme prestali používať rozum, nežiada jeho abdikáciu.
To v každom prípade platí v katolicizme na rozdiel od iných konfesií, pretože napríklad protestantizmus tvrdí, že hriechom je náš rozum zatemnený do takej miery, že nie je schopný spoľahlivo poznať pravdu, takže veriaci dokáže prijímať rozlišovanie medzi dobrom a zlom iba vierou. Asi podobne ako v islame. U katolíkov rozlišovanie medzi dobrom a zlom, sa deje aj prostredníctvom rozumu, nielen viery.
Na to však musí teológia využívať kategórie filozofie. Existujú dva filozofické prístupy, ktoré teológia môže prijať:
Jeden môžeme nazvať klasický kresťanský, ktorý používal Platón, Aristoteles, svätý Augustín, svätý Tomáš atď. atď. Druhým je moderný filozofický prístup, ktorý sa objavil v 17. storočí.
Aký je medzi nimi rozdiel?
Klasicko-kresťanský prístup hovorí: V každej filozofickej otázke, a teda aj v morálke, vychádzame z reality, ktorej prispôsobujeme naše poznanie skutočnosti. Čiže nič si nevymýšľame a morálnu normu nachádzame, nevytvárame ju.
Oproti tomu moderný prístup vo všetkých otázkach vrátane morálky nevychádza z reality, zo skutočnosti, ale – z VEDOMIA a až potom prichádza k realite.
Čo to znamená?
Znamená to, že morálnu normu konštruuje či spoluvytvára určitým spôsobom sám človek a moderné filozofické školy sa od seba odlišujú iba tým, že jedna ju konštruuje jedným spôsobom, druhá iným spôsobom. Všetky moderné filozofie však svorne tvrdia, že morálna norma nie je v nijakom prípade definitívne daná, „nie je vytesaná z kameňa“, pretože sami ľudia ju nejakým spôsobom vytvárajú, či aspoň spoluvytvárajú.
To je základný rozdiel.
Človek nemusí byť teologicky ani filozoficky vzdelaný, aby videl, že z týchto dvoch odlišných prístupov musia vyplynúť aj dve vzájomne odlišné, ba neraz aj protikladné morálne normy.
Počas celých dejín Cirkvi až do encykliky Veritatis splendor sv. Jána Pavla (1993), Evangelium vitae (1995) a Fides et Ratio (1998) v morálnych otázkach učiteľský úrad Cirkvi vždy dôsledne aplikoval prvý, klasicko-kresťanský filozofický prístup, pričom ani počas pontifikátu Benedikta XVI. nedošlo prerušeniu tejto dlhej tradície.
Dnešný problém je v tom, že mnohí teológovia predovšetkým na teologických fakultách na Západe, sa pod vplyvom svetských filozofií v čoraz väčšej miere začali prikláňať k prístupu vychádzajúceho z vedomia, čo u nich logicky viedlo k podstatnej zmene ich prístupu k morálke.
Asimilácia modernej filozofie do katolíckej teológie u týchto teológov sa datuje už niekoľko desaťročí. Môžeme hovoriť o teologickom prúde presadzujúcom túto novú víziu morálky, ktorá príchodom pápeža Františka na Petrov stolec sa začala presadzovať aj vo Vatikáne, čo bola zásadná novota.
Je paradoxom, že hoci tento teologický prúd mal vplyv a moc v teologických inštitútoch, na pápežských univerzitách, seminároch, vydavateľstvách a pod., na hierarchický vrchol Cirkvi vplyv nemal.
V októbri 2020 pápež František sa vyjadril: “Homosexuálni ľudia majú právo byť v rodine. Sú Božími deťmi a majú právo na rodinu. Nikto by nemal byť kvôli tomu ostrakizovaný alebo nešťastný. Musíme vytvoriť zákon o občianskych zväzkoch. Takto budú právne kryté. Za to som bojoval.“
“Bojoval som” sa vzťahuje na obdobie, keď bol arcibiskupom v Buenos Aires. Toto vyhlásenie je v jasnom kontraste s dôležitým dokumentom Kongregácie pre náuku viery z roku 1983, Úvahy ohľadom možností právneho uznania zväzkov medzi homosexuálnymi osobami, v ktorom sa po tom, čo sa zdôrazňuje, že homosexuálne osoby treba prijímať s úctou, súcitom a jemnocitom a vyhýbať sa akémukoľvek náznaku nespravodlivej diskriminácie, je jednoznačne potvrdené, že je absolútne nemožné právne uznanie týchto zväzkov.
Pápež František viackrát chválil a vyzdvihol jezuitu pátra Jamesa Martina, ktorý sa otvorene zasadzuje za právne uznanie homosexuálnych zväzkov, ba ho dáva aj za príklad ostatným kňazom.
Dňa 20. septembra 2022 flámski biskupi Belgicka uverejňujú pastoračný text s týmto názvom: Byť pastoračne blízko homosexuálnym osobám pre priateľskú cirkev, ktorá nikoho nevylučuje, a oznamujú, že pripravili obrad liturgie požehnávania homosexuálnych párov, čim pápež František bez problémov schválil.
V Ríme v roku 1981 vznikol Inštitút Jána Pavla II. pre štúdium manželstva a rodiny, ktorý založil pápež Ján Pavol II. Tento inštitút sa zaoberal rodinnou morálkou, manželskou morálkou, teda sexualitou v manželstve, antikoncepciou, plodením a pod. a mal byť (a aj bol) baštou klasickej kresťanskej tradície týkajúcej sa morálky súvisiacej s manželstvom a rodinou. Mal sídla na piatich kontinentoch, s cieľom ponúkať reflexiu, ktorá mala ukazovať bohatstvo jedinej pravdy v pluralite kultúr.
V roku 2017 však pápež František nahradil inštitút Pápežským teologickým inštitútom Jána Pavla II. pre vedy o manželstve a rodine, s novou ústavou, štruktúrou a poslaním a pridružil ho k Pápežskej akadémii pre život . Kancelár inštitútu arcibiskup Vincenzo Paglia prepustil dekana Livia Melinu a ďalších teológov pozvaných Jánom Pavlom II., a začal pozývať pedagógov a odborníkov vzhľadom na rozšírený mandát inštitútu, vrátane nekatolíkov.
Medzi nimi napr. profesora Maurizia Chiodiho z Milána, ktorý tvrdí, že učenie Pavla VI. v Humanae Vitae o antikoncepcii je revidovateľné, možno ho zmeniť, kým pôvodný Inštitút Jána Pavla II. vždy jasne učil, že učenie Pavla VI. v Humanae Vitae o antikoncepcii patrí k nereformovateľnému Magistériu Cirkvi.
Manifestom novej katolíckej morálnej teológie sa stala apoštolská exhortácia Amoris laetitia (AL), ktorú pápež František zverejnil po synodách o rodine v rokoch 2014 a 2015.
Profesor Fontana uviedol šesť bodov, v ktorých AL podstatne mení základné otázky katolíckej morálky:
1) V morálnych otázkach treba vždy postupovať individuálne.
Podľa AL neexistuje pojem „znovu zosobášení rozvedení“. Existujú vždy iba konkrétni rozvedení manželia (= nominalizmus). Morálka teda už nemôže povedať, že takéto osoby sa dopúšťajú cudzoložstva. Cudzoložstvo ako zlo za každých okolností, už neexistuje! V tejto situácii sa treba snažiť pochopiť históriu konkrétneho muža a konkrétnej ženy, skúmať čo sa stalo, vidieť okolnosti, osobné situácie, ťažkosti a pod. Čiže morálka už nemôže vyjadrovať univerzálne normy, ale vždy posudzovať prípad od prípadu.
2) Ak má človek preniknúť do histórie tohto páru, musí použiť rozlišovanie.
Do tohto rozlišovania treba zapojiť svedomie samotných protagonistov a hľadať vysvetlenie toho, čo sa stalo, prečo sa to stalo. Preto rozlišovanie je metódou morálnej teológie a svedomia.
Stefano Fontana však píše, že „rozlišovanie“ je popieranie morálky:
Rozlišovanie je kľúčovým slovom novej morálnej teológie a je denným chlebom teológov na teologických fakultách a v Miláne a Padove a po zmene aj profesorov Inštitútu Jána Pavla II. pre vedy o manželstve a rodine. Teraz je však každodenným chlebom aj v pastoračnej praxi Cirkvi medzi radovými veriacimi. Problémom je, že za novým zmyslom slova “rozlišovanie” sa skrýva úplná zmena katolíckej morálnej náuky.
Po tomto novom zmysle rozlišovania niet ani stopy vo Veritatis splendor Jána Pavla II., ani v tradičnej katolíckej morálnej náuke ako celku. Je to nový význam vyjadrujúci radikálne odlišnú a novú morálku.
V čom spočíva rozlišovanie? AL stanovuje obdobie rozlišovania pre znovu zosobášených alebo žijúcich v spoločnej domácnosti manželov, ktorí napriek tomu chcú pristúpiť k Eucharistii. Počas tohto obdobia rozlišovania by mal manželský pár sprevádzať kňaz, prípadne iná osoba s tým, že na konci tohto obdobia nie kňaz, ale samotní protagonisti, čiže osoby žijúce v novom zväzku, majú sami rozhodnúť, či pristúpia alebo nepristúpia k Eucharistii.
Rozlišovanie protagonistov hovorí: toto je síce norma, ale z viacerých dôvodov, ktoré sme analyzovali v našom rozlišovaní, my robíme opak!
3) Nová situácia a nové okolnosti môžu spôsobiť zmenu normy!
Vzhľadom na nové okolnosti je možné povedať: “Áno, pravidlo existuje, ale vzhľadom na túto situáciu sa neuplatňuje!”
Sv. Ján Pavol II. veril, tak ako Cirkev vždy verila, že vykúpený človek je napriek svojej slabosti schopný splniť požiadavky evanjelia a dosiahnuť “celú pravdu svojho bytia”. Táto pravda znamená, že sexuálne vzťahy zamerané na plodenie sú výlučnou výsadou muža a ženy žijúcich v manželstve, ktorí “už nie sú dvaja, ale jeden” (Mt 19, 5).
4) “Už nemôžu existovať vnútorne zlé skutky“.
Zatiaľ čo Veritatis Splendor, ale aj celá predchádzajúca tradícia vždy hovorila o vnútorne zlých skutkoch a cudzoložstvo bolo vždy zahrnuté medzi ne, podľa AL neexistujú skutky, ktoré v každej situácii sú vnútorne zlé a bez ohľadu na úmysly osoby, ktorá sa ich dopúšťa.
Arcibiskup Paglia napr. označil Amoris Laetitia za zmenu paradigmy. Nie je to hyperbola. Ako taká nielenže otvára dvere svätokrádežiam, ako je požehnanie vzťahov osôb rovnakého pohlavia, ale slovami talianskeho filozofa Augusta Del Noceho, zároveň otvára prechod od “asketického kresťanstva” k “sekularizovanejšiemu” kresťanstvu, ktoré pomaly povedie k úplnému zvráteniu katolíckeho učenia o sexualite jasne potvrdeného v evanjeliu.
5) Kristove morálne príkazy sú prezentované ako ideály, nie ako predpisy a príkazy.
Amoris Laetitia nesprávne chápe autoritatívne Božie príkazy ako “pravidlá”, ktoré vyjadrujú “ideály”, ku ktorým by sme sa mali všetci usilovať. Ignoruje skutočnosť, že niektoré z týchto príkazov, ako napríklad Boží zákaz cudzoložstva, nepripúšťajú žiadne výnimky. Naopak, podľa AL tieto pravidlá môžu podliehať výnimkám, ospravedlneniam či poľahčujúcim okolnostiam. Dnes všetci sme na ceste k dosiahnutiu ideálu: Jeden je viac vpredu, iný je vzadu, ale všetci sme OK.
Pápežovi svätému Jánovi Pavlovi II. neboli cudzie argumenty, ktoré vzkriesil pápež František, a vo Veritatis Splendor sa k nim vyjadril celkom jednoznačne:
Bolo by najväčším omylom usudzovať… že norma tradovaná Cirkvou je sama osebe iba “ideálom”, ktorý vraj treba ďalej prispôsobovať, upravovať podľa konkrétnych možností človeka, ako to vyžaduje “zváženie rozličných dobier, o ktoré ide”. Aké sú však tie “konkrétne možnosti človeka”? O akom človeku je reč? O človeku ovládanom žiadostivosťou, či o človeku vykúpenom Kristom? Lebo o to ide, o pravdu Kristovho vykúpenia. Kristus nás vykúpil! To znamená: on nám dal možnosť uskutočniť celú pravdu nášho jestvovania; on vyslobodil našu slobodu z moci žiadostivosti. (103)
6) Predstava o hriechu ako o nedostatočnosti alebo krehkosti.
Podobne ako v predošlom prípade, jeden je krehkejší ako druhý, ale všetci sme OK.
Predpoklad, že dodržiavanie Božích prikázaní je pre niektorých nemožné, je úplne nezlučiteľný s Písmom a Tradíciou. Ježiš nám hovorí, že “o čokoľvek budete prosiť v modlitbe, verte, že ste dostali, a bude vám to dané” (Mk 11, 24). Útechou nám môže byť aj Ježišov pokyn svätému Pavlovi: “Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti” (2 Kor 12, 9).
Keďže vzhľadom na našu slabosť a morálnu krehkosť nie je možné, aby pravidlá, najmä tie, ktoré sa týkajú sexuálnej morálky, dodržiaval každý. Podľa Amoris laetitia niektorí katolíci “nie sú v stave chápať, oceňovať alebo naplno praktizovať objektívne požiadavky zákona” (295).
Pápež František vysvetľuje, že tí, ktorí sa nachádzajú v tzv. neregulárnych situáciách, ako napríklad katolíci rozvedení a znovu zosobášení bez anulovania manželstva, nemusia nevyhnutne byť v stave smrteľného hriechu, aj keď poznajú príslušné pravidlo. “Subjekt, i keď dobre pozná normu, môže mať veľké ťažkosti (…) v konkrétnych okolnostiach, ktoré mu neumožňujú konať inak a robiť iné rozhodnutia ” (301).
Amoris Laetitia ignoruje tradíciu Cirkvi absolútne zakazujúcu cudzoložstvo, smilstvo a homosexuálnu aktivitu, o ktorej svedčili mnohí mučeníci ako bola svätá Agáta a svätá Agnesa až po svätú Máriu Gorettiovú či bl. Anku Kolesárovú.
V týchto šiestich bodoch chce meniť Amoris laetitia katolícku morálku i pojem hriechu, ktorý bol vždy chápaný ako smrť duše, smrteľný hriech. AL však hriech chápe iba ako nedostatočnosť! Takže na základe tohto pohľadu by vlastne všetci mali byť spasení, rozdiel medzi nimi je len v tom, že jeden je viac vpredu, druhý je za ním o niečo pozadu, ale všetci sú OK, hriech už nikoho nezbavuje Božej milosti.
Pokiaľ ide o poznateľnosť morálnej normy, podľa svätého Tomáša Akvinského, ale aj podľa celej filozofickej a teologickej tradície, človek poznáva normy morálneho zákona a prikázania na základe vrodenej inteligencie, ktorou je každý obdarený.
Človek prirodzene chápe, že zabitie nevinnej ľudskej bytosti je zlo, že privlastniť si cudziu vec je zlo, že podvádzať svoju ženu s inou ženou je zlo, že hovoriť nepravdu je zlo, neúcta k otcovi a matke je zlo. Čiže poznateľnosť morálnej normy bola vždy považovaná za bezpečnú, istú, nie provizórnu, nie za predmet rozlišovania alebo interpretácie.
Samozrejme, to všetko aj s nedokonalosťami a neistotami, ktoré to môže prirodzene priniesť, ale nikdy to nebolo spochybňované. Teraz však začína prevládať predstava, že morálnu normu treba vždy nanovo interpretovať podľa životnej existenciálnej situácie. Morálnu normu totiž nová teológia považuje za abstraktnú a neaplikovateľnú na danú situáciu, preto vždy treba vychádzať z danej situácie a po spolupráci s rozumom určiť morálnu normu.
Z toho je zrejmé, že takáto morálna norma nie je objektívna, ale subjektívna, a keďže aj svedomie vychádzajúce z danej situácie, ktorú pozná, sa mení, je jasné, že aj morálna norma sa bude meniť!
Ide o novú koncepciu svedomia. V tradičnej verzii vedomie sa snažilo prispôsobiť sa požiadavke normy a riadiť sa ňou. Teraz sa svedomie stáva konštitutívnym pre normu, čiže rozhoduje o tom, do akej miery ju má rešpektovať.
Kedysi bolo svedomie považované za praktickú inteligenciu, ktorá hľadala najlepší spôsob, ako aplikovať morálnu normu v danej životnej situácii! Svedomie nemôže spochybňovať normu. Vezme normu, jedným okom sa pozerá na normu, druhým okom sa pozerá na situáciu, v ktorej človek musí pôsobiť, a pýta sa: ako tu môže uskutočniť maximálne dobro, ktoré táto norma vyžaduje? To je to, čo musí robiť svedomie.
V „modernej verzii“ je svedomie spolutvorcom normy, čiže všetko sa mení.
