„Európou obchádza strašidlo – strašidlo krajnej pravice“, mohli by sme parafrázovať úvodnú vetu z Komunistického manifestu z roku 1848.
Komunizmus – aspoň v brežnevovskej forme – padol a po jeho páde sa obyvatelia Západu snažili presvedčiť sami seba, že dejiny totalitarizmu sú za nimi, že sa ich už netýkajú. V najhoršom prípade sa obávali nástupu mäkkej totality s ľudskou tvárou, ale v skutočnosti tomu neverili, nebrali to vážne. A predsa sa totalita vracia. Ľudia tomu ešte veľmi neveria, pretože sa vracia bez gulagu, ale to len preto, lebo vlastne ho už nepotrebuje.
A keďže každá totalita potrebuje nepriateľa, táto si ho našla v tzv. krajnej pravici. Naše spoločnosti majú veriť, že to, čo nazývajú “krajnou pravicou”, pre ne predstavuje priam existenčnú hrozbu, akoby sa vynáralo z podsvetia, aby ich stiahlo so sebou.
Táto politická kategória, nedefinovateľná, manipulovaná a zneužívaná, sa v podstate používa ako neslávne známa nálepka, ktorú možno nalepiť na kohokoľvek, kto sa hoci len zdanlivo stavia proti režimu diverzity, multikultúrnej rozmanitosti, či šírenia ideológie LGBT.
Jedným z terčov tejto progresívnej paranoje na Slovensku má byť redakcia konzervatívneho portálu Standard.sk, ktorý si zakladá na dôveryhodnosti a „chce byť hlasom, ktorý dáva priestor rozumu, svedomiu a skúsenosti“. Médium s takýmito ambíciami však v dnešenej spoločnosti nemôže existovať bez toho, aby naň nezačali hádzať blato progresívne sily, ktoré sa ním cítia ohrozené, aby ho preventívne vykázali do príslušných medzí, znemožnili v očiach verejnosti a v neposlednom rade odradili potenciálnych inzerentov.
O to sa mal postarať „odborný“ posudok vypracovaný politológom Komenského univerzity a absolventom Stredoeurópskej univerzity v Budapešti Pavlom Hardošom, PhD., zverejnený na stránke konšpirátori.sk. Najťažším kalibrom obvinenia, ktoré pán politológ má v mimoriadnej obľube a najčastejšie používa, je tzv. „krajná pravicovosť“, ktorá podľa neho je „analytická kategória politických vied s jasne určeným obsahom“, čiže s jasnými odtieňmi hnedej, ako to sám uvádza.
Keďže celý politický život v západnom svete je dnes štruktúrovaný okolo konceptu extrémnej pravice, nemôže tomu byť inak ani na Slovensku.
Portál sa profiluje ako konzervatívny web. Pod zámienkou „vyvažovania silného postavenia liberálnych denníkov a portálov“ však niektoré články normalizujú myšlienky a postavy európskej a svetovej krajnej pravice a môžu byť pre čitateľa zavádzajúce a emocionálne manipulatívne… (z posudku Pavla Hardoša)
Krajná pravica je pre progresívne sily stelesnené politické zlo. Toto nálepkovanie je spôsob umlčovania verejnej diskusie redukovaním akejkoľvek formy nesúhlasu s režimom diverzity na krajnú pravicu. V západnej Európe sa už začína hovoriť o nebezpečenstve návratu fašizmu, ktorý vraj zmenil svoju tvár, ale v zásade zostáva rovnaký.
V Severnej Amerike ľudia vyzývajú na maximálnu ostražitosť voči pocitu nadradenosti (tzv. supremacizmus) a nadvláde bielej rasy , ktorá sa zdala byť raz a navždy porazená a o ktorej bol Joe Biden schopný v roku 2021 povedať, aby ju v roku 2023 zopakoval, že je najväčšou hrozbou pre Spojené štáty.
Antonio Guterres, generálny tajomník OSN, tvrdí to isté o celom západnom svete, dokonca akoby to bola teroristická hrozba číslo jeden! „Ukázalo sa, že najväčšiu teroristickú hrozbu v západných krajinách dnes predstavuje krajná pravica, neonacisti a belošskí supremacisti“.:
Nemala by azda mať demokracia právo brániť sa proti svojim nepriateľom? hovoria tí, ktorí tvrdia, že sa poučili z weimarského Nemecka, a ktorí zdĺhavo vysvetľujú, že niektoré myšlienkové prúdy by jednoducho nemali byť povolené vo verejnom priestore.
Krajná pravica je pojem, ktorý slúži skôr na deklasovanie ako na opis. Je pejoratívny a má veľmi negatívny nádych. V skutočnosti sa ku krajnej pravici nikto nehlási. Tento termín používajú iba progresívna ľavica na svojich ideových či politických o ponentov. Nie je to zástava vyvesená na mobilizáciu vojska, armády, ale absolútny odpudzovač.
Progresívny francúzsky novinár a esejista Jean-François Kahn píše, že “pravicového extrémistu spoznáte podľa toho, že popiera existenciu pravicového extrémizmu”. Krajná pravica teda hrá diablovu hru, keď predstiera, že neexistuje. . Každý, kto krajnú pravicu ako takú nepomenuje, ju legitimizuje, a kto ju nevidí tam, kde ju uznávajú etablované autority, stáva sa jej spolupáchateľom.
Podľa tejto logiky Štandard hoci napísal 35 stranovú analýzu elegantne vyvracajúcu všetky tvrdenia Pavla Hardoša, pre Pavla Hardoša a jeho chlebodarcov je to iba dôkaz, že naozaj je krajnou pravicou.
Normalizácia krajnej pravice prebieha, keď sa stierajú hranice medzi demokratickými pravicovými resp. konzervatívnymi hodnotami a hodnotami krajnej pravice. Na rozdiel od klasických dezinformačných médií, tu je primiešavanie jedu, nenávisti a paniky pozvoľné. Deje sa predovšetkým cez výber tém a ich rámcovanie, ako aj cez to, čo redakcia považuje za „hodné pozornosti“ a ako to publiku selektívne vysvetľuje. Spôsob prezentácie potom vyskladáva príbeh, ktorý zapadá do rámcov krajnej pravice.
Označovanie krajnej pravice formou polemického obvinenia je súčasťou napríklad povojnovej francúzskej politickej tradície. Keď sa generál de Gaulle v roku 1958 vrátil k moci, označili ho za fašistu. Vo všeobecnosti sa používalo na útoky proti najvýraznejšie antikomunistickým hnutiam.
Krajná pravica predpokladá existenciu pravice, ktorá nie je extrémna a mala by urobiť všetko pre to, aby sa ňou ani nikdy nestala, Inými slovami predpokladá existenciu stredu, ktorý sa prezentuje ako bod rovnováhy, a ľavice, ktorá sa zdá byť menej poznačená svojou extrémnosťou. Skutočnosť je trochu iná: V skutočnosti predpokladá existenciu rozdelenia na ľavicu a pravicu, ale v ktorom je pánom ľavica.
Na programe dňa už pre väčšinu krajnej pravice nie je rasová čistota (aspoň nie priamo, hoci obavy o kresťanskú Európu, demografiu, imigráciu, či „kultúru Západu“ sú aj tu časté) (…) Pozvoľná normalizácia krajne pravicových postojov a rámcov predkladá pohodlného nepriateľa (ideológov, elity, liberálov)…
Progresívna ľavica chce riadiť chod dejín tým, že si nárokuje monopol na definíciu pokroku, ktorej obsah sa mení podľa doby a predovšetkým podľa bojov, ktoré vedú progresívne avantgardy, ktorým sa zakaždým podarí nanovo definovať význam toho, čo znamená byť ľavicový. Ľavica je z princípu vždycky v pohybe, preto uskutočňuje sériu ideologických čistiek a vždy posiela tých, ktorí s ňou a jej súputníkmi nedržia krok, čo najďalej doprava.
Politická značka ľavice vyjadruje istú formu metafyzickej nadradenosti, náboženskej vznešenosti. Ľavičiar, ktorý sa cíti ľavicou zradený, bude napriek tomu chcieť zostať ľavičiarom, a to tak, že bude vysvetľovať, že ho ľavica zradila. Preto napríklad Robert Fico, ktorý sa považuje za ľavicu, je západnou ľavicou vykresľovaný takmer ako krajný pravičiar, pretože je proti prijímaniu migrantov z Afriky a z moslimských krajín a tiež preto, že nie je nadšeným prívržencom ideológie LGBT, nehovoriac o vojne na Ukrajine.
Normalizácia krajnej pravice [redakciou Štandardu] prebieha často na úrovni zľahčovania, zamlčovania a zapierania skutočnej povahy opisovaných ľudí alebo inštitúcií.
Častejšie však ide o priame propagovanie ľudí z okraja politického spektra ako relevantných a všedných konzervatívcov. Typickým je tu výber respondentov pre rozhovory, preberanie rozhovorov z pochybných zahraničných zdrojov, alebo využitie krajne pravicových postáv ako citovaných autorít.
Samozrejme, každé médium prirodzene vyberá, koho osloví a na aké témy píše. Pre Štandard je však význačné práve to, že si vyberá podľa krajne-pravicového, radikálneho kľúča spochybňujúceho demokraciu a ľudské práva.
Ľavicový novinár si prizve odborníka na krajnú pravicu, aby bez akýchkoľvek pochybností potvrdil, že človek, strana či organizácia napriek svojmu popieraniu skutočne patrí ku krajnej pravici, Sú to vlastne vyškolení exorcisti ako náš politológ Pavol Hardoš, ktorý, dalo by sa povedať, prezentuje sa tak trochu ako teológ špecializujúci sa na démonológiu: vie identifikovať zlo, loví ho, všíma si vývoj jeho foriem, dešifruje jeho rafinované triky, nedá sa oklamať jeho slušným oblečením. Predovšetkým je tu na to, aby vysvetlil, že aj keď sa krajná pravica mení, zostáva rovnaká.
Štandard tak napríklad 16. 12. 2021 preberá rozhovor z „portálu“ L’incorrect o údajnom vplyve filantropa Georga Sorosa na rozhodovanie európskych súdov o ľudských právach. Francúzsky magazín L’incorrect, ktorý sa snaží programovo zosúladiť pravicu a extrémnu pravicu, priniesol rozhovor s krajne pravicový aktivistom Gregorom Puppinckom (…) Ako však upozorňujú sociálni vedci, Soros u krajnej pravice funguje ako zástupný symbol pre anti-semitské konšpirácie o svetovom židovskom sprisahaní.
Hlavné je, aby mediálny tribunál podľa svojich vlastných kritérií dospel k formálnemu odsúdeniu, ktoré navždy opečiatkuje vyvrheľa biľagom, čo sa stane dôvodom jeho vylúčenia z verejnej diskusie. Pretože ak sa raz zistí, že človek je extrémne pravicový, už nie je potrebné s ním diskutovať. S krajne pravicovým človekom by sa nemalo diskutovať – s výnimkou prípadov absolútnej volebnej nevyhnutnosti, a aj vtedy treba v médiách neprestajne pripomínať a opakovať, že je krajne pravicový.
Stačí povedať, že krajná pravica je krajná pravica, aby sa ospravedlnilo jej vylúčenie z politického a občianskeho života. O to idev prvom rade pokiaľ ide o Štandard. Pre tých, ktorí tieto kategórie používajú, je označenie niekoho za extrémnu pravicu argumentom samo osebe – a zároveň účinnou rétorickou stratégiou na neutralizáciu politického nepriateľa, ktorý potom musí predkladať dôkazy [samozrejme, že je to márne], že nie je extrémnou pravicou.
V znamení antisemitských krajne pravicových konšpirácií o Georgovi Sorosovi sa nesie aj text Daga Daniša „Sorosove nadácie sa stiahnu z EÚ. Zdôvodnenie je choré“ z 17.8. 2023.
Z toho vyplýva, že akákoľvek kritika „filantropa“ Georgea Sorosa, je v hlavách progresívnych politológov prejavom antisemitizmu, takže majú o dôvod viac jasne identifikovať, dokonca viesť mediálny register tých, ktorí sú s krajnou pravicou spojení, ktorí k nej patria, ktorí sa k nej hlásia. Viď Konšpirátori.sk.
Ak nejaká informácia pochádza z “krajne pravicovej” stránky alebo “krajne pravicových” novín, stačí povedať, že informácia pochádza z krajne pravicovej tlače, aby sa nedostala do demokratickej diskusie.
Na webe boli tiež uverejnené dva rozhovory s Davidom Engelsom (…) Engels pravidelne spolupracuje s krajne pravicovými autormi a uverejňuje svoje príspevky v ich publikáciách. (…) Engels sa napokon na krajne pravicového filozofa Spenglera sám otvorene odvoláva a prezentuje sa ako predseda Spoločnosti Oswalda Spenglera.
V rozhovore z 13.10.2021 Engels spolu s redaktorom Štandardu Števkovom prejdú väčšinu krajne-pravicových naratívov: demografickú paniku a strach z migrácie, …
Pretože každý, kto sa rozpráva s krajnou pravicou a nezaoberá sa jej jednoznačným odsudzovaním, ju normalizuje, a tým prispieva k jej vzostupu. Diskusia s krajnou pravicou legitimizuje jej existenciu. Keďže Štandard je pre hodnotiaci komisiu krajnou pravicou, som skeptický, či dokáže prekonať svoj odpor a čo i len stručne odpovedať na výhrady redakcie voči ich „posudku“.
V tomto duchu je totiž nielenže prípustné, ale dokonca odporúčané bojkotovať médiá označované za krajne pravicové: malo by sa im zakázať, aby sa zmocňovali verejnej diskusie tým, že by ju formovali podľa vlastných otázok.
Text nespomína, že išlo o zľahčovanie krajne pravicového násilia voči migrantom a po odchode z funkcie Maassen sám šíril naratívy krajnej pravice. (…) Publikoval v krajne pravicovom magazíne Cato článok „Vzostup a pád postnacionalizmu,“ ktorý vyšiel rok pred tým v angličtine v alt-right časopise Telos. Podľa výskumníka pravicového extrémizmu Matthiasa Quenta je možné v texte nájsť „základné prvky intelektuálneho pravicového extrémizmu.“ Historik Volker Weiß zase poukázal na to, že Maassen sa ideovo stal súčasťou hnutia krajne pravicovej Novej pravice
Opäť sa potvrdzuje, že kategória “extrémna pravica” je skôr záležitosťou démonológie ako politológie. A čo sa dá robiť s diablom, keď straší v meste a maskuje sa za demokratickú stranu? Stačí, ak túto nálepku nalepíte na politickú stranu alebo noviny, a zrazu ju obklopí odstrašujúca rádioaktívna aureola.
Pavol Hardoš kritizuje Štandard za to, že sa vymyká z jeho systému kategorizácie politického života a navrhuje iný naratív o udalostiach, hierarchiu informácií, spôsob pomenovania prvkov, ktoré tvoria demokratický život.
… patrí k najvplyvnejším súčasným mysliteľom európskej krajnej pravice. (…) zdôrazňovaním nezmieriteľnej odlišnosti rôznych kultúr pomohol nasmerovať krajnú pravicu preč od biologického rasizmu k rasizmu kultúrnemu. Filozof Thomas Sheehan konštatuje, že Alain de Benoist vyvinul novo formulovaný fašizmus a historik fašizmu Roger Griffin tvrdí, že Nová pravica pokračuje v diele „fašistických ideológov.“
Ideologická ľavica netoleruje existenciu iných diskusných fór, ktoré obviňuje zo systematickej produkcie “dezinformácií” a “nenávistných prejavov” – tie druhé definuje ich spochybňovaním základov diskurzu rozmanitosti, ktorý je základom “menšinových” požiadaviek. V modernej dobe nie je ideologická ľavica politickou, ale teologickou kategóriou.
[Štandard sa] opiera o nedôveryhodné a krajne pravicové zdroje, ktoré prezentuje ako dôveryhodné a relevantné. Jedným z jej zdrojov je „žurnalista“ Jack Posobiec, ktorý je v skutočnosti krajne pravicovým aktivistom. (…) Známym sa stal zdieľaním manipulatívnych videí z ľavicových demonštrácii a zľahčovaním krajne-pravicového násilia.
Posun ku krajnej pravici sa podobá zostupu do pekla. A aby sa tomu zabránilo, stáva sa legitímnym bagatelizovať určité “správy” v médiách alebo ponechať problémy, ktoré ju majú podnecovať, na okraji verejného života. Verejná zmienka o súvislosti medzi kriminalitou a prisťahovalectvom by nahrávala krajnej pravici. Zmienka o existencii mladých ľudí, ktorí sa stali veľmi kritickými voči rodovej ideológii, by hrala do karát krajnej pravici.
Napríklad správa o radikálnom islame by bola obvinená z toho, že nahráva krajnej pravici, keďže podporuje domnelú “islamofóbiu” obyvateľstva. Zdôrazňovanie sekularizmu by nahrávalo krajnej pravici. Obavy z opakovaných imigračných vĺn by taktiež nahrávali krajnej pravici.
Charakteristickým prejavom krajne pravicového diskurzu o migrácii je, že je nevyhnutne ohrozením kultúry a bezpečnosti, (…) a na pomoc si berie tweety krajne pravicovej političky z AfD Alice Weidelovej.
Od okamihu, keď sa utópia rozkladá pred našimi očami, zrádza svoje sľuby a obracia sa proti sebe, čo majú robiť tí, ktorí ju nechcú obetovať, pretože v ňu nábožensky veria, alebo tí, ktorí kvôli účasti na režime, ktorý zaviedla, nemajú inú možnosť, ako prísť na jej obranu?
Tucker Carlson, dlhoročný komentátor americkej stanice Fox News, bol roky známy šírením krajne pravicových naratívov.
Novou tvárou sabotéra je nenávistný, krajne pravicový polemik (v našom prípade STANDARD) , ktorý robí všetko pre to, aby zabránil vzniku nového sveta . A zakaždým je pohyb rovnaký: oslabená utópia má tendenciu uzavrieť sa do seba, utiahnuť sa a uzavrieť spoločnosť, ktorú uzatvára, do svojho halucinačného systému, ktorý si vyžaduje čoraz prísnejšiu kontrolu verejného diskurzu, autorizovaného sociálneho správania, kolektívnych reprezentácií a mentalít.
Utópia rozmanitosti a režim, ktorý je jej základom, sa rozpadá vo všetkých západných krajinách, od Francúzska po Švédsko, od Spojených štátov po Kanadu, od Dánska po Holandsko.
Falšovanie sveta a rozprávania o svete je charakteristickým znakom, možno charakteristickým znakom totalitarizmu. Odrezáva svet od jeho reprezentácie a podrobuje ho permanentnej symbolickej manipulácii, v ktorej pravdivé a nepravdivé splýva a v ktorej to, čo hovorí jedna alebo druhá strana, zodpovedá predovšetkým požiadavkám ortodoxie, ktorej sa treba podriadiť. Toto zakotvenie v ideológii dusí verejný život.
(Denník Štandard) … normalizuje a prináša do verejného diskurzu osobnosti a naratívy krajnej pravice.
Predovšetkým oficiálna pravica – teda pravica, ktorá bez toho, aby odmietala hodnoty ľavice, tvrdí, že za ne bojuje ale inými prostriedkami, alebo jednoducho tvrdí, že bojuje proti jej excesom – akceptovala ideologické zákazy stanovené ľavicou. Vďaka tomu bude uznávaná ako “umiernená”, “humanistická” alebo “republikánska”. V tejto politickej konfigurácii sa pravica musí vždy snažiť nestať sa extrémnou, neprekročiť morálnu a ideologickú bariéru, ktorá ju odlišuje od krajnej pravice.
Z hľadiska geografického poňatia krajnej pravice môžeme dospieť k predbežnému záveru: krajná pravica v tomto systéme označuje tú časť pravice, ktorá sa vymyká mantinelom, ktoré stanovila progresívna ľavica pre pravicu, v rámci ktorých sa pravica môže pohybovať. Je to vlastne pravica, ktorej ľavica nedáva svoj morálny súhlas (obdoba KDH, ktoré bez súhlasu liberálov nespraví ani krok).
Krajná pravica bude vždy označovať tých, ktorí sa rozhodne stavajú proti tomu, čo ľavica stotožňuje so smerovaním dejín. Americký príklad je výstižný: v dvadsiatom storočí sa radikálna pravica používala najprv na označenie nepriateľov New Dealu a potom najrozhodnejších antikomunistov – obe hnutia boli v podstate paranoidné.
Jedno je isté: krajná pravica je rozpoznateľná podľa tém súvisiacich s identitou, ako sú imigrácia, neistota a kríza autority.
Charakteristickým prejavom krajne pravicového diskurzu o migrácii je, že je nevyhnutne ohrozením kultúry a bezpečnosti, o čom je zároveň v mainstreame neprípustné hovoriť. Ďalší článok Migrácia? Za násilie na kúpaliskách v Nemecku môžu drahšie hranolčeky, píše známy týždenník sa tiež nesie v tomto manipulatívnom duchu.
Hádka okolo prítomnosti drag queens v knižniciach, ktoré čítajú deťom rozprávky v Severnej Amerike, je toho dôkazom: “Práve na krajnej pravici máme nezdravú fixáciu na drag queens,” môžeme si prečítať v quebeckom kontexte. Nesúhlas s prítomnosťou mužov prezlečených za hypersexualizované ženy pred malými deťmi je pre ne typickým prejavom krajnej pravice!.
Pavol Hardoš a s ním celá „hodnotiaca komisia“ by s tým bezpochyby nadšene súhlasili, pretože definícia krajnej pravice sa musí neustále aktualizovať: kontrarevolučný duch, ktorý ju má charakterizovať, sa prepožičiava všetkým, ktorí nesúhlasia s ďalšou etapou pokroku .
Takto myslieť si, že “návrat do minulosti”, do sveta pred revolúciou, je to najhoršie, čo môže spoločnosť ohroziť – čo robí z reakcionára alebo kontrarevolucionára nepriateľa, ktorého treba zničiť. Verejná diskusia sa potom metamorfuje na boj medzi silami emancipácie a silami reakcie, pričom prvé chcú človeka oslobodiť, druhé sa usilujú o jeho zotročenie, alebo ešte horšie, o udržanie tmárstva. Sú tí, ktorí chcú oslobodiť ľudstvo, a sú tí, ktorí ho chcú zvrhnúť, udržať v reťaziach. (STANDARD vs. Hardoš)
Napr. redaktorka Dana Vitálošová publikovala v denníku Štandard množstvo článkov zameraných na transrodových ľudí, ktorých systematicky vykresľuje buď ako hrozbu, extrém alebo ideologický úlet.
Politika
v chápaní „progresívnych síl“ už nie je aktivitou, ktorá umožňuje
ľuďom byť súčasťou mesta a konať v dejinách, ale miestom vykúpenia, ktoré je
viac či menej vedome hnané prísľubom pozemského raja, sveta bez zla, pokiaľ sa
im podarí odstrániť štruktúru, v ktorej je zakotvené, vrátane tých, ktorí ho
bránia.
Progresívna ideológia postupne vštepuje myšlienku radikálneho prevratu, ktorý znamená koniec a blížiaci sa zánik starého sveta a začiatok novej éry.
Boj proti takzvanej “extrémnej pravici” na dnešnom Záoade ospravedlňuje postupné obmedzovanie slobôd, návrat mechanizmov ostrakizmu a zvyšovanie spoločenskej kontroly, ktorá má z ľudských sŕdc vykoreniť zlo. Inými slovami, nie “krajná pravica” nás ohrozuje, ale boj proti “krajnej pravici” nás vedie k totalite. “
Pretože, ako píše Dag Daniš“, Pravá povaha progresívca je bigotná. Oponentov chce vymazať, umlčať, zrušiť, vyhnať z verejného života a zo spoločnosti. Alebo rovno zavrieť.
A deje sa to len preto, že po fašistoch a komunistoch nastupuje nová odroda manipulátorov: bigotní progresívci, ktorí chcú podriadiť svojej ideológii médiá, šport, školy, vedu… A kto popri ich akože inkluzívnych a akože progresívnych nápadoch nedostatočne predstiera nadšenie, ten je nepriateľ spoločnosti.
Napriek tomu, že politológ Pavol Hardoš spolu s celou hodnotiacou komisiou v takmer 40-tisíc doposiaľ na Štandarde vydaných článkoch nebol schopný poukázať ani na jedno-jediné klamlivé alebo inak nepravdivé tvrdenie, je presvedčený a trvá na tom, že Štandard obsahuje „klamlivé, dezinformačné správy a lživú propagandu“.
My, čo sme zažili komunizmus, to poznáme. Volá sa to „triedna
pravda“.
