Zo siedmich sviatostí najmä dve osobitným spôsobom odzrkadľujú tajomstvo Cirkvi: Eucharistia a manželstvo.
Ktorý manžel niekedy zomrel za svoju manželku a ktorá manželka si niekedy vybrala ukrižovaného manžela? Pán si vzal Cirkev za manželku, poskytol jej veno svojou krvou a ukoval prsteň z klincov svojho ukrižovania (sv. Jakub zo Sarugy).
Tento text je pokusom o čítanie VIII. kapitoly Amoris laetitia vo svetle “Odpovede Dikastéria pre náuku viery na dubia kardinála Dominika Duku” a predchádzajúceho magistéria.
Sviatosti tela a krvi
Tak ako sa v Eucharistii Kristus stáva prítomným, aby sa úplne daroval Cirkvi, a Cirkev sa odovzdáva Kristovi, takto vo sviatosti manželstva sa manžel napodobňujúc Krista daruje svojej manželke, ktorá tento dar opätuje. Takto sa obaja stávajú znamením Krista a Cirkvi. Tak ako sa manželia pri realizácii sviatosti zjednocujú a stávajú sa jedným telom (Mt 19, 6; Ef 5, 31 – 32), podobne sa vo sviatosti Eucharistie Cirkev vo svätom prijímaní stáva jedným telom s Kristom.
Ján Pavol II. toto tajomstvo jasne zdôraznil vo svojej poslednej encyklike Ecclesia de Eucharistia: „Eucharistické spoločenstvo Cirkev rovnako upevňuje aj v jej jednote Kristovho tela. Svätý Pavol sa odvoláva na túto jednotiacu účinnosť účasti na eucharistickej hostine, keď Korinťanom píše: „A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1 Kor 10, 16–17). Komentár svätého Jána Zlatoústeho je presný a hlboký: „Čo vlastne je chlieb? Je to Kristovo telo. Čím sa stávajú tí, čo ho prijímajú? Kristovým telom; no nie mnohými telami, ale jedným telom.(Ecclesia de Eucharistia 23).”
Novozákonná teológia manželstva, inšpirovaná textom Genezis (2, 24), vidí v spojení manželov jednotu Krista a Cirkvi: Preto muž zanechá otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi. (Ef 5, 31 – 32).
Pápež Pius XI. vo svojej encyklike Casti connubi zdôrazňuje: “Túto jednotu, pokiaľ žije Kristus a skrze neho Cirkev, skutočne nikdy nemožno rozviazať”.
Môžeme povedať, že sviatosť Eucharistie má manželský (sobášny) charakter, kým sviatosť manželstva má eucharistický charakter. V Eucharistii sa uskutočňuje Baránkova hostina, manželstvo Krista a Cirkvi. V manželstve sa realizuje obeta a dar manželov, ktorí sa obetujú jeden za druhého. Jeden z textov svätého apoštola Pavla, ktorý hovorí o intímnom manželskom vzťahu, môžeme aplikovať aj na vzťah medzi Kristom a Cirkvou: “Žena nemá moc nad svojím telom, ale muž; podobne ani muž nemá moc nad svojím telom, ale žena.” (1 Kor 7, 4). Cirkev (manželka) je mystickým telom Krista a on je hlavou, ktorá má moc nad telom, ale Kristus (manžel) tiež dáva svoje telo Cirkvi v Eucharistii a Cirkev má nad ním moc.
Svätý Makarius Veľký, komentujúc tento úryvok, vysvetľuje, že opisuje aj vzťah veriacich s Kristom: “
Podobne aj vo vzťahu s Bohom sa uskutočňuje to nevysloviteľné spoločenstvo duše s Pánom; obcujúc s Kristom, stáva sa s ním jedným duchom, a tak sa stáva vládkyňou jeho nespočetných pokladov, lebo sa stáva nevestou veľkého Kráľa, Krista. Veď Boh vo svojej milosti chcel, aby jeho verní sa podľa slov Písma stali účastnými na božskej prirodzenosti” (2 Pt 1, 4).
Spojenie medzi oboma sviatosťami je vyjadrené aj v liturgickom slávení. Keď kňaz vyslovuje konsekračné slová, hovorí: Accipite et manducate ex hoc omnes. HOC EST ENIM CORPUS MEUM – “Vezmite a jedzte z neho všetci. LEBO TOTO JE MOJE TELO”. Accipite et bibite ex eo omnes. HIC EST ENIM CALIX SANGUINIS MEI… – “Vezmite a pite z neho všetci. LEBO TOTO JE KALICH MOJEJ KRVI”.
Všimnite si slovo accipite, ktoré možno preložiť ako “vezmite” alebo “prijmite”. To isté slovo hovoria nevesta a ženích počas manželského sľubu: Ego (nomen) ACCIPIO te (nomen) in uxorem meam / maritum meum – “Ja (meno) si ťa (meno) BERIEM za svoju manželku / za svojho manžela”….
Z tejto skutočnosti, že sviatosti Eucharistie a manželstva vyjadrujú pravdu o jednote medzi Kristom a Cirkvou, vyplýva, že zmeny voči uvedeným tajomstvám spôsobia zmeny v chápaní Cirkvi ako takej.
“Amoris Laetitia” a pristupovanie k Eucharistii rozvedených osôb
Po dvoch synodách o rodine bola v roku 2016 zverejnená posynodálna exhortácia Amoris Laetitia (“Radosť z lásky”). Okrem najrôznejšieho pozitívneho obsahu dokument obsahuje body, ktoré umožňujú rozvedeným osobám po období rozlišovania a sprevádzania niektorým kňazom prijať sväté prijímanie. V praxi sa to deje zjednodušeným spôsobom. Samotný dokument túto možnosť zatiaľ explicitne neuvádza, ale vyplýva z oficiálnych komentárov. Jedným z nich je list argentínskych biskupov pápežovi. Nie je potrebné citovať celý jeho obsah. Obmedzíme sa na najpodstatnejší bod, ktorý sa týka našej témy:
“Ak je to v konkrétnych okolnostiach daného manželského páru možné, najmä ak sú obaja kresťania kráčajúci po ceste viery, možno im navrhnúť život v sexuálnej zdržanlivosti. Amoris Laetitia neprehliada ťažkosti spojené s takouto voľbou (porov. AL pozn. 329) a ponecháva otvorenú možnosť pristúpiť k sviatosti zmierenia, keď niekto v tomto rozhodnutí upadne (porov. AL pozn. 364 podľa učenia Jána Pavla II. v liste kardinálovi Wiliamovi Baumovi z 22. marca 1996).
Za iných, komplikovanejších okolností a vtedy, keď nebolo možné konštatovať neplatnosť manželstva, uvedená možnosť nemusí byť uskutočniteľná. Napriek tomu je cesta rozlišovania stále možná. Ak sa dospeje k uznaniu, že v konkrétnom prípade existujú okolnosti, ktoré zmierňujú zodpovednosť a vinu (porov. AL 301 – 302), najmä ak sa berie do úvahy dobro detí z nového zväzku, Amoris laetitia otvára možnosť pristúpiť k sviatosti zmierenia a eucharistie (porov. AL, pozn. 336 a 351). Tie mocou milosti prispievajú k ďalšiemu dozrievaniu a rastu takýchto osôb”.
Stručne rozoberme vyššie uvedené body. No argentínski biskupi v 5. bode svojich odporúčaní hovoria, že kresťanom, ktorí kráčajú po ceste viery, možno “ponúknuť život v sexuálnej zdržanlivosti”. Samotné slovo “môže” naznačuje, že to nie je conditio sine qua non a existuje aj iná alternatíva, o ktorej sa dočítame v ďalšom bode:
“Ak sa dospeje k uznaniu, že v konkrétnom prípade existujú poľahčujúce okolnosti zodpovednosti a viny (porov. AL 301 – 302), najmä ak sa berie do úvahy dobro detí z nového vzťahu, Amoris Laetitia otvára možnosť pristúpiť k sviatosti zmierenia a k Eucharistii (porov. AL, pozn. 336 a 351).”
Slová argentínskych biskupov sú v rozpore napríklad s encyklikou Casti connubi Pia XI. Svätý Otec v nej s odvolaním sa na svätého Tomáša Akvinského poučuje:
“Manželská vernosť znamená, že mimo manželského zväzku sa nesmie cudzoložiť so žiadnou treťou osobou; potomstvo, že z lásky sa má prijať, s láskou opatrovať, zbožne vychovávať; a sviatosť, že manželský zväzok sa nemá rozbiť a rozvedený manžel alebo rozvedená manželka nemá vstúpiť do ďalšieho manželstva ani kvôli potomstvu. Toto je akoby manželský zákon, ktorým sa zušľachťuje prirodzená plodnosť a potláča neresť nezdržanlivosti”.
Na list biskupov zo svojej vlasti, ktorý sme tu už citovali, pápež František reagoval pozitívne, ba dokonca s radosťou: “List je veľmi dobrý a plne vysvetľuje význam ôsmej kapitoly Amoris laetitia. Neexistujú žiadne iné interpretácie. Som si istý, že prinesie veľa dobrého. Nech vás Pán odmení za túto snahu o pastoračné milosrdenstvo”. Okrem toho bol na pápežovu žiadosť list argentínskych biskupov a jeho vlastná odpoveď vložený do AAS (Acta Apostolicae Sedis) spolu s reskriptom kardinála Parolina:
“Rescript EX AUDIENTIA SS.MI: Najvyšší pontefix rozhodol, že dva vyššie uvedené dokumenty, uverejnené na internetovej stránke Vatikánu a v Acta Apostolicae Sedis, sa majú považovať za autentické Magistérium.”
Neberúc do úvahy takéto jasné ustanovenie, mnohí konzervatívne zmýšľajúci episkopátnici sa snažili vytvoriť dojem, že sa v tejto otázke nič nezmenilo,[7] a naďalej interpretovali Amoris Laetitia tak, že v nej nie je žiadny rozpor s existujúcim učením. Odvážnejší pastieri vyjadrili svoje pochybnosti formou Dubia, iní zasa prostredníctvom Correctio filialis. Nakoniec došlo k oficiálnemu objasneniu. Dikastérium pre náuku viery 25. septembra 2023 zverejnilo odpoveď na Dubia od kardinála Dominika Duku, emeritného pražského arcibiskupa. Dokument bol vypracovaný vo forme reskriptu a podpísaný kardinálom Victorom Manuelom Fernándezom a samotným pápežom Františkom. Kľúčové pasáže dokumentu kardinála Fernándeza znejú takto: “František potvrdil návrh úplnej abstinencie pre rozvedených žijúcich v nových zväzkoch , ale dodal, že to pre nich môže byť v praxi ťažké, a preto za istých okolností umožňuje, aby po primeranom procese rozlišovania boli pripustení k sviatosti zmierenia, aj keď nie sú verní abstinencii navrhovanej Cirkvou.”
Prefekt Dikastéria pre náuku viery ďalej povedal, že rozhodnutie o prijatí sviatostí robí samotná osoba podľa svojho svedomia: “Kňaz sprevádza osobu, pozorne ju počúva a ukazuje jej materinskú tvár Cirkvi, pričom akceptuje jej spravodlivý úmysel a dobrý zámer postaviť celý svoj život do svetla evanjelia a praktizovať lásku. Je to však každý človek individuálne, kto je povolaný predstúpiť pred Boha a predložiť svoje vlastné svedomie s jeho možnosťami a obmedzeniami. Toto svedomie, sprevádzané kňazom a osvietené usmerneniami Cirkvi, je povolané formovať sa, aby mohlo posúdiť a vydať úsudok dostatočný na rozlíšenie možnosti pristúpiť k sviatostiam.”
Takže niet pochýb – možnosť rozvedených, ľudí žijúcich v novom manželstve a tých, ktorí neabstinujú, pristúpiť k svätému prijímaniu potvrdil aj pápež František.
Aké to má dôsledky pre teológiu?
Prax Cirkvi a argumenty Medzinárodnej teologickej komisie, “Familiaris consortio” (Ján Pavol II.) a “Sacramentum caritatis” (Benedikt XVI.).
Pred vydaním Amoris laetitia otázku svätého prijímania pre rozvedených upravovalo najmä niekoľko dokumentov Cirkvi. V chronologickom poradí možno spomenúť: dokument Medzinárodnej teologickej komisie z roku 1975 s názvom “Katolícka náuka o sviatosti manželstva” a dve pápežské exhortácie: Familiaris consortio a Sacramentum caritatis. Aby sme mohli vidieť prelom, ktorý nasledoval po Amoris laetitia, rozoberme si stručne uvedené dokumenty.
V štúdii “Katolícka náuka o sviatosti manželstva” je 12. bod nazvaný “Rozvod a Eucharistia“. Píše sa v ňom:
“Bez toho, aby sme prehliadali určité poľahčujúce okolnosti a niekedy aj hodnotu civilného manželstva uzavretého po rozvode, prístup k Eucharistii pre rozvedených, ktorí uzavreli nový zväzok, zostáva nezlučiteľný s tajomstvom, ktorého je Cirkev služobníčkou a svedkyňou. Pripustením takýchto osôb k Eucharistii by im Cirkev umožnila veriť, že na úrovni znakov môžu byť v spoločenstve s tým, ktorého manželské tajomstvo na úrovni skutočnosti odmietajú.
Takýto postup by navyše znamenal, že Cirkev vyhlasuje svoju zhodu s pokrstenými práve vo chvíli, keď vstupujú alebo zostávajú v objektívnom a zjavnom rozpore so životom, myslením a samotnou prirodzenosťou Pána ako Ženícha Cirkvi. Ak by Cirkev udeľovala sviatosť jednoty tým, ktorí sa v podstatnom bode Kristovho tajomstva od neho oddelili, Cirkev by už nebola Kristovým znamením a svedectvom, ale antiznamením a antisvedectvom. Takéto odmietnutie však v nijakom prípade nesmie byť dôvodom na nejaké hanlivé správanie voči nim, ktoré by bolo v rozpore s Kristovým milosrdenstvom voči nám, hriešnikom.”
Mimoriadne silné slová – ak by Cirkev, začala podávať sväté prijímanie rozvedeným osobám, ktorí nežijú v zdržanlivosti, potom by prestala byť Kristovým svedkom a znamením, stala by sa antisvedkom a antiznakom.
Po synode o rodine bola 22. novembra 1981 zverejnená apoštolská exhortácia Jána Pavla II. s názvom Familiaris consortio, v ktorej nájdeme nasledujúcu pasáž:
“Pritom však Cirkev zotrváva vo svojej doterajšej praxi, založenej na Svätom písme, že nepripúšťa k eucharistickému prijímaniu tých veriacich, ktorí sa po rozvode znova zosobášili. Sami totiž bránia tomu, aby boli pripustení, nakoľko ich stav a životné okolnosti sú v objektívnom rozpore s tým zväzkom lásky medzi Kristom a Cirkvou, ktorý sa práve v Eucharistii naznačuje a uskutočňuje. Okrem toho je tu aj iný osobitný pastoračný dôvod: keby sa takéto osoby pripustili k Eucharistii, veriacich by to uviedlo do pochybností a neistoty ohľadom učenia Cirkvi o nerozlučiteľnosti manželstva.
Zmierenie vo sviatosti pokánia, ktoré otvára cestu k Eucharistii, môže sa udeliť len tým, čo ľutujú, že porušili znamenie zmluvy a vernosti s Kristom a sú úprimne ochotní viesť taký život, ktorý nie je v rozpore s nerozlučiteľnosťou manželstva. To v skutočnosti vyžaduje, aby sa muž a žena, ktorí z vážnych príčin, ako je napríklad výchova detí, nemôžu splniť požiadavku vzájomného rozchodu, zaviazali, že budú žiť v úplnej zdržanlivosti, čiže zdržia sa aktov, ktoré sú manželstvu vlastné”. (Familiaris consortio)”.
Dokument jasne hovorí, že rozvedení nemôžu pristupovať k prijímaniu Eucharistie, pokiaľ sa nerozhodnú žiť životom úplnej zdržanlivosti a zdržiavať sa úkonov, na ktoré majú právo len manželia. Aké zdôvodnenie uvádza Ján Pavol II.? Nuž, vyznačme si niekoľko dôležitých bodov:
1) Takáto prax sa zakladá na Písme;
2) stav, v ktorom žijú rozvedení, objektívne je popretím puta lásky medzi Kristom a Cirkvo vyjadreného a uskutočňovaného Eucharistiou;
3) povolenie prijímania by veriacich uviedlo do pochybností a neistoty ohľadom učenia Cirkvi o nerozlučiteľnosti manželstva (tento argument ďalej potvrdil pozitívnym spôsobom: k prijímaniu môžu byť pripustení tí, ktorí sú “pripravení na takú formu života, ktorá neodporuje nerozlučiteľnosti manželstva”.
Pre pápeža Wojtylu je úplne jasné, že podávať sväté prijímanie rozvedeným osobám, ktoré nedodržiavajú čistotu, je v rozpore s učením Cirkvi o nerozlučiteľnosti manželstva.
V podobnom duchu napísal nástupca Jána Pavla II. pápež Benedikt XVI. v exhortácii Sacramentum Caritatis. Tento dokument bol vydaný iba deväť rokov(!) pred Amoris Laetitia:
“Verné, nerozlučné a výlučné puto, ktoré spája Krista s Cirkvou a ktoré nachádza sviatostné vyjadrenie v Eucharistii, sa stretá s pôvodnou antropologickou skutočnosťou, pre ktorú sa muž môže definitívnym spôsobom zjednotiť len s jednou ženou a naopak, žena len s jedným mužom (porov. Gn 2, 24; Mt 19, 5) (č. 28).
Keďže Eucharistia vyjadruje nezvratnosť Božej lásky v Kristovi voči jeho Cirkvi, možno pochopiť, prečo zahŕňa vo vzťahu k sviatosti manželstva tú nerozlučiteľnosť, po ktorej nemôže netúžiť každá pravá láska . Synoda sa, pochopiteľne, starostlivo venovala aj bolestným situáciám, v ktorých sa nachádza nemálo veriacich, Mnohí totiž slávili sviatostné manželstvo, potom sa rozviedli a uzavreli nový zväzok. (…). Biskupská synoda potvrdila prax Cirkvi, založenú na Svätom písme (porov. Mk 10, 2 – 12), nepripúšťať k sviatostiam rozvedených, ktorí uzavreli nový zväzok, nakoľko ich stav a životné podmienky objektívne protirečia tej jednote lásky medzi Kristom a Cirkvou, ktorá sa vyjadruje a uskutočňuje v Eucharistii.
Znovuzosobášení rozvedení však napriek ich situácii naďalej prináležia k Cirkvi, ktorá ich sprevádza s osobitnou pozornosťou, v túžbe, aby praktizovali, nakoľko je to možné, kresťanský štýl života prostredníctvom účasti na svätej omši, i keď nemôžu pristupovať k svätému prijímaniu, počúvaním Božieho slova, eucharistickou adoráciou, modlitbou, účasťou na živote spoločenstva, dôverným rozhovorom s kňazom alebo učiteľom duchovného života, venovaním sa charitatívnym službám , skutkom pokáni, úsilím vychovávať svoje deti” (Sacramentum Caritatis 28 – 29).
Pápež Benedikt potvrdil učenie svojho predchodcu na Petrovom stolci a jeho argumentácia je veľmi podobná:
1) prax nepripúšťania rozvedených osôb k eucharistickému spoločenstvu vychádza z Písma;
2) uvedené osoby svojím stavom a životnou situáciou objektívne popierajú tú jednotu v láske medzi Kristom a Cirkvou, ktorá sa vyjadruje a uskutočňuje v Eucharistii;
3) rozvedení sú pozvaní počúvať Slovo, ísť cestou obrátenia a aktívnej lásky.
Posledným dokumentom, ktorý rozoberal a akoby sumarizoval predchádzajúce magistérium, bol text kardinála Gerharda Ludwiga Müllera, vtedajšieho prefekta Kongregácie pre náuku viery. Text s názvom “Svedectvo o sile milosti. O nerozlučiteľnosti manželstva a diskusii o rozvedených znovu zosobášených a sviatostiach” schválil… pápež František a bol zverejnený na oficiálnej webovej stránke Svätej stolice. Nie je potrebné citovať úryvky z tohto listu, pretože ide o syntézu predchádzajúceho učenia a praxe Cirkvi.
Uveďme jednu myšlienku: “Partneri sa svojím úsilím pochopiť prax Cirkvi a tým, že nepristupujú k svätému prijímaniu, svojím spôsobom stávajú svedkami nerozlučiteľnosti manželstva“. Dokument bol zverejnený 23. októbra 2013… a 19. marca 2016 bola zverejnená exhortácia Amoris laetitia…
Z uvedených textov Magistéria jasne vidieť, že otázka podávania svätého prijímania rozvedeným osobám zďaleka nie je iba pastoračnou alebo disciplinárnou otázkou, ale je otázkou doktrinálnou. Zmena v tejto otázke skresľuje katolícke chápanie vzťahu Kristus – Cirkev, a teda skresľuje katolícku ekleziológiu.
Teologické dôsledky akceptovania možnosti pristupovať k svätému prijímaniu rozvedeným osobám
Akceptovanie možnosti podávania svätého prijímania rozvedeným osobám, ktoré nedodržiavajú abstinenciu, aj keď ide o ojedinelé prípady (v praxi ide skôr o všeobecný súhlas), vytvára vážne problémy v katolíckej teológii a v chápaní Cirkvi ako takej. Tieto dôsledky, hoci sa navzájom prelínajú, možno rozdeliť do niekoľkých skupín.
Doktrinálne účinky (podkopávanie dogiem Cirkvi)
Prijatie možnosti podávať sväté prijímanie rozvedeným osobám vytvára situáciu, v ktorej je možné vytvoriť určitú vonkajšiu jednotu avšak bez jednoty vnútornej (ontickej). Ak je možné pripustiť takúto možnosť, Cirkev prestáva byť vnútornou jednotou založenou na communio fidei a začína byť federáciou spoločenstiev, ktoré navonok zapadajú do jednej štruktúry, ale môžu mať protichodné názory.
Napríklad Cirkev v Nemecku a Cirkev v Poľsku formálne patria do štruktúry Katolíckej cirkvi, ale už nevyznávajú jednu vieru. Upozornil na to už spomínaný kardinál Gerhard Ludwig Müller. Vo svojom otvorenom liste pražskému kardinálovi Dominikovi Dukovi sa hierarcha stotožnil s týmto záverom:
“Druhou novinkou obsiahnutou v Odpovedi [odkazujúc na odpoveď Kongregácie pre biskupov na Dubia kardinálovi Dukovi] je to, že každá diecéza by si mohla vypracovať vlastné usmernenia pre tento proces rozlišovania. Bezprostredným dôsledkom je, že ak budú usmernenia odlišné, rozvedení budú môcť prijímať Eucharistiu podľa usmernení jednej diecézy, ale nie podľa usmernení inej diecézy. Jednota Katolíckej cirkvi od najstarších čias znamenala jednotu v prijímaní Eucharistie: pretože máme podiel na jednom chlebe, sme to isté telo (porov. 1 Kor 10, 17).
Ak veriaci katolík môže prijať sväté prijímanie v jednej diecéze, môže ho prijať vo všetkých diecézach, ktoré sú v spoločenstve s univerzálnou Cirkvou. Toto je jednota Cirkvi, ktorá sa zakladá na Eucharistii a vyjadruje sa v nej. Preto skutočnosť, že človek môže prijať sväté prijímanie v jednej miestnej cirkvi a nemôže ho prijať v inej, je definíciou schizmy. Je nepredstaviteľné, že by odpoveď Dikastéria pre náuku viery chcela niečo také podporovať, ale také by boli pravdepodobné dôsledky prijatia jeho učenia.”
Zároveň je zarážajúca nasledujúca skutočnosť: na spoločných zhromaždeniach – ako je napríklad synodálne zhromaždenie a mnohé ďalšie – hierarchovia miestnych cirkví, ktorí riešili predmetnú otázku rôznymi spôsobmi, budú spoločne koncelebrovať svätú obetu a demonštrovať vonkajšiu jednotu pri absencii jednoty viery.
Ak v rámci Katolíckej cirkvi môžu hierarchovia s rôznymi teologickými názormi (ortodoxní a heterodoxní) spoločne sláviť svätú omšu a pokúsiť sa vytvoriť vonkajšiu jednotu, čo im potom bráni “vytvoriť jednotu” s inými kresťanskými denomináciami? Nie je teda prekvapujúce, že zástanca prijímania rozvedených je veľkým zástancom interkomunia s protestantmi. Je to veľmi logické: ak možno podávať sväté prijímanie tým, ktorí nevytvárajú jednotu v Kristovi na úrovni sviatosti, potom možno podávať Telo Pána aj tým, ktorí nevytvárajú jednotu na úrovni viery. Ak je možné podávať sväté prijímanie rozvedeným, potom je možné ho podávať aj tým, ktorí sa “rozviedli” s Katolíckou cirkvou.
V tomto duchu hovorí aj kardinál Christoph Schönborn. Vo svojej knihe “Pokrm života. Tajomstvo Eucharistie” píše podobne ako kardinál Walter Kasper, že je vraj možné podávať sväté prijímanie aj tým protestantom, ktorí na konci eucharistickej modlitby povedia “Amen”, pretože v tejto modlitbe máme obsiahnutú katolícku vieru. Kardinál Schönborn si uvedomuje, že vedomé vyslovenie “amen” pri eucharistickej modlitbe je vyslovením “áno” katolíckej viere, a preto hneď zdôrazňuje, že nemá na mysli “privlastňovanie si evanjelických kresťanov”. Kardinálove slová boli pochopené pomerne široko, v dôsledku čoho v Rakúsku interkomunio praktizujú mnohí katolíci a protestanti.
Podobný kauzálny vzťah týkajúci sa Eucharistie a manželstva môžeme pozorovať aj v iných západoeurópskych krajinách. Napríklad vo Švajčiarsku biskup diecézy Chur Joseph Bonnemain, predtým ako sa stal ordinárom, obhajoval prijímanie rozvedených osôb v duchu listu argentínskych biskupov. Nie je prekvapujúce, že pri svojej biskupskej vysviacke 19. marca udelil sväté prijímanie trom rozvedeným z Reformovanej cirkvi. Je známe, že títo traja protestanti, ktorí prijali sväté prijímanie, neakceptujú katolícke chápanie Eucharistie.
V tejto línii uvažovania môžeme ísť ešte ďalej… Počas pohrebnej omše na pohrebe kardinála Geralda Majella Agnela arcibiskup Geremias Steinmetz podal sväté prijímanie… imámovi Sheikimu Ahmadovi Salehovi Mahairimu. Ďalšie informácie o incidente naznačujú, že imám lepšie rozumie eucharistii ako samotný arcibiskup.
Ďalším doktrinálnym dôsledkom je podkopanie princípu analogia fidei. Tento princíp vyjadruje spojitosť právd viery navzájom (KKC 114), definuje jednotu viery, a preto je jedným zo základov jednoty Cirkvi. Dejiny ukázali, ako usilovne Cirkev tento princíp strážila, niekedy aj za cenu krvi a prenasledovania. Cirkev bola v tejto oblasti taká neústupná, že nerobila kompromisy s omylmi ani vtedy, keď ju opustili celé národy (napr. Anglicko v roku 1534).
Analogia fidei znamená, že viera je celok a nemožno poprieť len jednu jej časť bez porušenia celku. Zmena paradigmy v Amoris Laetitia ohrozuje celý depozit viery, pretože ak sa môže zmeniť taká dôležitá otázka týkajúca sa dvoch sviatostí, prečo by sa nemohli zmeniť ďalšie pravdy viery, napríklad… ďalšie sviatosti. Nie je prekvapujúce, že téma “kňazstva žien” sa rozbehla s novou silou.
Ak zhrnieme doktrinálne dôsledky možnosti umožniť rozvedeným osobám žijúcim v hriechu prijímať sväté prijímanie, môžeme povedať, že takáto možnosť sa stáva základom inkluzívnosti Cirkvi (Cirkev pre všetkých, bez akýchkoľvek podmienok). Logickým dôsledkom ďalšieho procesu bude skutočnosť, o ktorej s radosťou hovoril páter Tomáš Halík. Na plenárnom zasadnutí Svetovej luteránskej federácie, ktoré sa konalo v septembri tohto roku v Krakove, tento český intelektuál povedal:
(…) Nemôžeme byť arogantnými držiteľmi pravdy. Iba Ježiš môže povedať: ‘Ja som pravda’. My nie sme Ježiš, my sme nedokonalí Ježišovi učeníci. Cieľom misie nie je prilákať nových členov Cirkvi a začleniť ich do existujúcich štruktúr. Oveľa dôležitejší je vzájomne sa obohacujúci dialóg – nielen s ľuďmi iného vierovyznania alebo neveriacimi (…).
Morálne účinky (podkopávanie morálky Cirkvi)
Prvým negatívnym účinkom na morálku Cirkvi je relativizácia hriechu a podkopávanie učenia obsiahnutého v encyklike Veritatis Splendor svätého Jána Pavla II. Možno aj preto kardinál Victor Manuel Fernández, ktorý pripravil pracovnú verziu Amoris Laetitia a je považovaný za skutočného autora Františkových dokumentov, vo svojom prvom rozhovore po vymenovaní za prefekta Dikastéria pre náuku viery upozornil na potrebu prepracovať encykliku poľského pápeža:
– “Veritatis Splendor je skvelý dokument, mimoriadne solídny. Je jasné, že sa zaoberá konkrétnou otázkou – stanovením určitých hraníc. Z tohto dôvodu nie je najlepším textom, ktorý by podnecoval k rozvoju teológie. Veď za posledné desaťročia, koľko teológov tak skvelých ako Rahner, Ratzinger, Congar alebo von Balthasar môžeme vymenovať? Dokonca ani to, čo nazývajú “teológiou oslobodenia”, nemá teológov na úrovni Gustava Gutiérreza. Niečo sa pokazilo. Boli tu kontroly, ale nie veľký vývoj. Dnes by bol možno potrebný text, ktorý by síce vybral všetko hodnotné z “Veritatis Splendor”, ale mal by iný štýl, iný tón a zároveň by umožnil rozvoj katolíckej teológie, ako ma o to žiada pápež František.
Už v samotnej exhortácii môžeme vidieť relativizmus, a to vo veľmi vážnom význame. V jednom z odsekov ôsmej kapitoly totiž čítame:
“Napríklad rozvedení, ktorí žijú v novom zväzku, sa môžu nachádzať vo veľmi rozličných situáciách, ktoré sa nedajú katalogizovať alebo uzavrieť do príliš rigidných tvrdení, bez ponechania priestoru na adekvátne osobné a pastoračné rozlišovanie. Jedna vec je druhý zväzok ustálený v čase, s novými deťmi, osvedčenou vernosťou, ušľachtilou oddanosťou, kresťanským úsilím, vedomím o neregulárnosti svojej situácie a veľkou ťažkosťou vrátiť sa späť bez pocitu vo svedomí, že by sa tak upadlo do páchania ďalších vín. Cirkev vie o situáciách, keď „muž a žena… z vážnych príčin, ako je napríklad výchova detí, nemôžu splniť požiadavku vzájomného rozchodu“ (298).
Všimnime si, že kategória VERNOSTI, ktorá má charakterizovať sviatostný zväzok, sa vzťahuje na zväzok rozvedených osôb, ktoré spolu žijú a sú v situácii hriechu. Ďalšie dôsledky takejto relativizácie nie je ťažké predvídať:
1) cudzoložstvo prestáva byť jednoznačným absolútnym zlom;
2) šieste a deviate prikázanie sa v praxi môže stať ozvenou starých čias “fundamentalizmu”;
3) otvára sa možnosť akceptovať iné vzťahy, napríklad homosexuálne, keďže sa z hľadiska prijímania svätého prijímania nelíšia od hriešnych heterosexuálnych vzťahov.
Väčšina nemeckých a belgických hierarchov sa výslovne odvoláva na Amoris Laetitia, keď ide o požehnávanie homosexuálnych párov. Vo všeobecnosti platí, že relativizácia hriechu vedie k hriechu. Ak sa pár v druhom vzťahu rozhodne pristúpiť k svätému prijímaniu bez dodržiavania abstinencie, bude sa takýto pár azda riadiť napríklad cirkevnými smernicami o antikoncepcii? Rečnícka otázka, samozrejme.
Ďalším dôsledkom zavedenia predmetnej praxe je skreslenie katolíckeho učenia o svedomí. Kardinál Victor Manuel Fernández v “Odpovedi kardinála Duku na Dubia” okrem iného napísal: “Práve svedomie, sprevádzané kňazom a osvietené vedením Cirkvi, je povolané k tomu, aby sa formovalo a zvážilo a definitívne rozhodlo o rozlíšení možnosti pristúpiť k svätému prijímaniu“.
Kardinál Gerhard Müller je zrejme takouto odpoveďou šokovaný a svoje prekvapenie vyjadril v spomínanom liste českému hierarchovi:
“Drahý brat, v dubium, ktoré si predložil Dikastériu pre náuku viery, navrhuješ niekoľko alternatív, ktoré sa ti zdajú možné: mohol by to byť farár, biskupský vikár, spovedník….. Riešenie uvedené v odpovedi muselo byť pre teba skutočným prekvapením, ktoré si si ani nevedeli predstaviť. Podľa Dikastéria pre náuku viery totiž konečné rozhodnutie musí urobiť každý veriaci podľa svojho svedomia (č. 5). Z toho vyplýva, že spovedník toto rozhodnutie svedomia musí rešpektovať. (…) To samotní veriaci rozhodujú o tom, či chcú dostať rozhrešenie a kňaz musí toto rozhodnutie iba akceptovať! Ak sa to vzťahuje všeobecne na všetky hriechy, potom sviatosť zmierenia stráca svoj katolícky význam“.
Pastoračné dôsledky
Zmena paradigmy navrhnutá v Amoris Laetitia a objasnená listom argentínskych biskupov a odpoveďou pápeža Františka bola napokon potvrdená zaradením uvedených dokumentov do AAS a odpoveďou na pochybnosti kardinála Dominika Duku. Teraz už niet pochýb o tom, čo mal Svätý Otec na mysli. Ak si niekto myslí, že to vie len hŕstka zasvätených katolíkov, veľmi sa mýli. Po “odpovedi kardinála Duku na dubiá” sa správa o tejto zmene rozšírila rôznymi médiami. Tu sú niektoré z titulkov: “Vatikán zaujal stanovisko. Sväté prijímanie pre rozvedených bez ďalších podmienok”; “Drahí rozvedení! Aj vy ste v Cirkvi”; “Vatikán: Sväté prijímanie sa môže podávať rozvedeným v nových vzťahoch”.
V dobe sociálnych sietí sa táto správa rýchlo dostane k “záujemcom”, ktorí prídu za farárom a oznámia mu novú možnosť. Ako sa má teda zachovať kňaz, ktorý chce zachovať katolícku vieru Cirkvi: podávať sväté prijímanie v rozpore s tradičnou katolíckou doktrínou alebo nepodávať, vysvetľovať túto záležitosť, ale tým podkopávať autoritu pápeža a Svätej stolice?
Táto otázka predpokladá uvedomelosť a katolícku citlivosť toho či onoho kňaza. Samozrejme, múdry a rozvážny kňaz si nejako poradí, ale mnohí farári sa ocitnú vo veľmi nepríjemnej situácii... Zdá sa, že väčšina bude v mene poslušnosti lojálna. Pri tejto príležitosti sa oplatí pripomenúť varovanie proroka Izaiáša: “Beda tým, čo vravia zlému dobré a dobrému zlé, robia svetlo tmou a tmu svetlom, robia horké sladkým a sladké horkým!“. (Iz 5, 20)!
V diskusiách o prostupovaní k sviatostiam rozvedených sa často ako jeden z argumentov uvádza tento: rodičia sú v nepríjemnej situácii, pretože ich deti prostupujú k svätému prijímaniu a oni nie, a deti sa ich na to pýtajú. Skúsme si predstaviť takú situáciu, že dieťa si v istom momente uvedomí, že rodičia, hoci sú na svätej omši, neprijímajú Telo Pána. Musia rodičia túto otázku podrobne vysvetľovať, keď má dieťa napríklad 9 – 10 rokov? Zdá sa, že nie… Stačí povedať: “Cirkev nám to zatiaľ nedovolila a my sa za túto možnosť modlíme“. Potom dieťa uvidí, že rodičia sú poslušní Cirkvi napriek ťažkostiam a nepríjemnostiam, s ktorými sa môžu stretnúť.
Predstavme si však inú situáciu. Dieťa vyrastá v rodine, kde rodičia žijú v novom vzťahu. Po počiatočnom rozlišovaní a po predložení úsudku svojho svedomia pred duchovným vodcom, riadiac sa usmerneniami Amoris Laetitia a všetkými oficiálnymi komentármi vrátane “Odpovede kardinála Victora Fernándeza na dubiá“, pristúpia k svätému prijímaniu, hoci ráno odchádzajú z tej istej spálne… Ako takíto rodičia vysvetlia svojmu dospievajúcemu synovi, ktorý má 16 rokov, že bez sviatosti manželstva nemôže spať so svojou priateľkou…? Akými argumentmi podporia manželstvo svojich detí, keď bude v kríze a bude visieť na vlásku?
Či na to, aby sme sa dostali z jednej nepríjemnej situácie, oplatí sa „prižmúriť oko“ nad hriechom a vytvoriť tak tisíc ďalších situácií, ktoré sú oveľa nepríjemnejšie? A napokon: Ako budú rodičia odovzdávať vieru, keď nežijú podľa jej zásad?
Záver
Ak sa predtým mnohí biskupi snažili vysvetliť svoje mlčanie tým, že samotný dokument sa dá vykladať rôznymi spôsobmi (takéto hlasy sa dokonca ozvali po liste argentínskych biskupov), v tejto situácii už mlčanie a absencia reakcie zo strany pastierov Cirkvi nemá žiadne racionálne vysvetlenie a hrozia vážne morálne dôsledky.
Prorok Ezechiel vyzýval k odvahe prelomiť mlčanie tvárou v tvár zlu iných:
A ak sa spravodlivý odvráti od svojej spravodlivosti a spácha zločin, keď ho postavím pred pokušenie, pretože si ho nevaroval, zomrel vo svojom hriechu, jeho spravodlivé skutky, ktoré konal, nezostanú na pamäti a jeho krv budem požadovať z tvojich rúk.
Ale ak ty upozorníš spravodlivého aby nehrešil, a on nezhreší, určite bude žiť, lebo prijal napomenutie, a ty si si zachránil dušu. (Ez 3, 20 – 21).
Prorok učí, že mlčať tvárou v tvár zlu znamená priviesť do záhuby hriešnika, ako aj samotného falošného svedka bezbožnosti.
Na záver si dovolíme citovať poučenie Leva XIII. z encykliky Sapientiae Christianae, ktoré sa, napísané pred viac ako 100 rokmi (dokument bol zverejnený 10. januára 1890), ukázalo ako mimoriadne prorocké:
“Ak bolo vždy úlohou Cirkvi hľadať Božiu slávu a usilovať sa o spásu ľudí, a tak hlásať pravdu a odstraňovať zo sŕdc všetky omyly, o to viac je to jej úlohou v našich časoch, keď falošné a bludné názory všetkého druhu našli také široké rozšírenie. Obrana viery je nepochybne v prvom rade záležitosťou tých, ktorých Boh ustanovil za vodcov svojej Cirkvi, ale každý kresťan je povinný vyznávať vieru, poučovať v nej iných alebo ich posilňovať a odrážať útoky neveriacich (Sv. Tomáš, II-II, qu. III, čl. 2 ad 2). Pred nepriateľom ustúpiť alebo mlčať, keď sa proti pravde všeobecne zdvihne taký hlasný krik, je zbabelosť alebo záležitosť tých, ktorí o pravde pochybujú. Nech sa však stane čokoľvek, je to urážka a pohoršenie voči Bohu, osudné pre spásu duše jednotlivcov i celku a prospešné len pre nepriateľov viery, ktorých odvaha a drzosť sa takýmto správaním posilňuje a znásobuje” (Sapientiae Christianae 10).
O. Dr. Roman Laba, OSPPE
Preklad z pch24.pl
