Len čo si ako katolíci začneme uvedomovať, že štáty západného sveta prijímajú nespravodlivé zákony a zavádzajú režimy v rozpore s prirodzeným právom a Božím poriadkom, malo by byť našou povinnosťou klásť odpor.
Pápež Lev XIII. to geniálne zhrnul koncom 19. storočia, keď zdôraznil, že katolíci sú stvorení pre boj. Tieto slová napísal v encyklike Sapientiae Christianae vydanej v roku 1890, ktorá, žiaľ, zostala do značnej miery nepovšimnutá, čo malo deštruktívne dôsledky pre Cirkev aj pre svet.
Pápeža Leva XIII. poznáme najmä ako autora encykliky Rerum Novarum z roku 1891, ktorou Katolícka cirkev reagovala na fenomén industrializácie, triedneho konfliktu a rozvoja kapitalizmu. Veľkú časť svojho času venoval sociálnym otázkam a povinnostiam katolíkov reagovať na vzniknutú situáciu – teda bojovať. Robil to v reakcii na stále rastúcu hrozbu rozširujúceho sa vplyvu marxizmu, ktorý v tom čase naberal na sile.
Lev XIII. však nemal trpezlivosť, aby zostal ticho:
“Ustupovať pred nepriateľom alebo mlčať, keď sa zo všetkých strán vznášajú námietky proti pravde, je postojom človeka, ktorý buď stratil charakter, alebo pochybuje o pravdivosti pravdy, o ktorej tvrdí, že ju verí” napísal.
Keď kresťania mlčia, jediným víťazom, hovorí Lev XIII., sú nepriatelia pravdy. Mlčanie katolíkov je o to znepokojujúcejšie, že na porážku falošných ideí niekedy stačí aj pár odvážnych slov.
Problém je v tom, že strašne málo katolíkov chápe, že ich večná spása závisí aj od toho, ako tvrdo bojujú proti zlu na všetkých miestach. Dnes prevláda presvedčenie, že v pluralitnej spoločnosti treba viesť iba dialógy a zabúda sa na to, že boj proti zlu v spoločnosti, ale aj v Cirkvi, je základnou zložkou evanjelizácie. Tam, kde sa pravda nehlása s plnou silou, vákuum vypĺňa faloš a lož.
“Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju Ľudia pošliapali.” (Mt 5, 13)
Druhý problém je v tom, že nestačí sa iba brániť. Obrana nikdy nevyhráva, iba oddiali nevyhnutnú prehru. Toto je lekcia, ktorú sa takzvaní konzervatívci vo svojej túžbe iba konzervovať a nikdy skutočne nepostúpiť, nikdy nenaučili. Vojnu vždy vyhrá ten, kto je najaktívnejší. Žiadny vojenský génius sa nezapísal do dejín vďaka svojej schopnosti iba sa brániť.
V tejto encyklike Lev XIII. zdôrazňuje, katolíci majú poslúchať Boha aj vtedy, keď ich tento postoj stavia do konfliktu s civilnou autoritou. Ak občianske právo jasne odporuje Božiemu zákonu, potom sa naozaj „vzdor stáva povinnosťou a poslúchanie zločinom“. Žiaľ, konštatuje pápež, spoločnosti čoraz častejšie prijímajú taký druh legislatívy, ktorý je v rozpore s Božím zákonom.
Podľa Leva XIII. sú katolíci povinní „do hĺbky študovať katolícku náuku“, aby boli schopní rozlíšiť, ktorému zákonu sa treba postaviť na odpor. A keď už porozumejú tejto doktríne, ich povinnosťou je brániť pravdu, a to verejne.
Po sexuálnej revolúcii a nástupe vlny rozvodov „bez zavinenia“, potratov, antikoncepcie a ostentatívnej homosexuality, bol však postoj väčšiny katolíkov charakteristický nezáujmom a ústupom v snahe o „obozretnosť“ a s cieľom nestratiť dôveryhodnosť v očiach okolia.
Hlásať vhod i nevhod
„Kresťania sú,“ pokračuje Lev XIII., „stvorení pre boj.“ K nasledovaniu Krista patrí aj zastávanie nepopulárnych ideí, obrana pravdy a občas aj prinášanie veľkých obetí. Jednou z hlavných povinností kresťana je „otvorene a neochvejne vyznávať katolícku náuku“ a „zo všetkých síl ju šíriť ďalej“.
Mnohí dnes uznávajú iba to, že katolícku vieru treba šíriť najmä osobným príkladom. No nemenej potrebné je hlásať vieru „otvoreným a stálym poukazovaním na povinnosti, ktoré so sebou viera prináša“. Negatívne reakcie okolia ani zďaleka nemusia byť známkou toho, že ich nositeľ sa mýli. Práve naopak, môžu svedčiť o opaku. „Ježiš Kristus,“ zdôrazňuje pápež, „jasne svedčil, že nenávisťou a nepriateľstvom, ktoré u ľudí zakúsil, možno sotva pomeriavať dielo, ktoré na zemi vykonal.“
Mýlili by sa však tí, ktorí by encykliku Sapientiae christianae považovali iba za zoznam hlavných zásad, ktoré musia katolíci dodržiavať, alebo ktorým sa musia vyhýbať. Pápež Lev XIII. ním v skutočnosti chcel v januári 1890 podnietiť všetkých veriacich, aby svoj život, zvyky a inštitúcie hlboko prispôsobili kresťanským prikázaniam, pretože, ako varoval, “najväčšie a najpotrebnejšie dobrá sú v nebezpečenstve”.
Spoločné dobro a dobrá duše
Nebezpečenstvo, o ktorom hovorí Lev XIII. je strata duchovného rozmeru človeka, sekularizácia spoločnosti a šírenie materializmu. Hoci v tých rokoch dochádza k neobyčajnému technickému a ekonomickému pokroku, pripomína, že materiálne dobrá a veci nemôžu uspokojiť potreby duše; predovšetkým poznať a kontemplovať Boha, Najvyššie Dobro a Dokonalú Pravdu. A to rovnako platí pre jednotlivcov ako aj pre spoločnosť, ktorá nemôže vylúčiť Boha bez toho, aby zároveň neprišla o zmysel svojej existencie:
“Ak občianska spoločnosť sleduje len vonkajšie pohodlie a kult života v prepychu a hojnosti; ak vo svojom administratívnom živote ignoruje Boha a nestará sa o mravné zákony, hrozne sa odkláňa od svojho cieľa a od toho, čo predpisuje prirodzenosť, a nemožno ju považovať za spoločnosť a spoločenstvo ľudí, ale za falošnú imitáciu a paródiu spoločnosti.
Bez duchovných dobier nemôže existovať pravé spoločné dobro a tie, pripomína pápež, sa nachádzajú predovšetkým a osobitným spôsobom v kulte pravého náboženstva a v zachovávaní kresťanských predpisov.
Spoločnosť zbavená vlastného cieľa, ktorým je v konečnom dôsledku zdokonalenie človeka, nadobúda črty tyranie a totalitarizmu.
Liek na tento úpadok hodnôt kresťanskej viery, ktorý ohrozuje spásu mnohých a útočí na samotné základy miest a štátov, je podľa pápeža jediný: “obnoviť vo všetkých zložkách spoločenského života kresťanský spôsob myslenia a konania v súkromnom živote“. Preto pápež uvádza povinnosti katolíkov, ktoré “ak sa budú dodržiavať so všetkou starostlivosťou, budú veľkým prínosom pre záchranu spoločenských dobier“.
Prvou povinnosťou kresťanských občanov podľa Leva XIII. je teda nasledovné: je potrebné v prvom rade poslúchať Boha a nie ľudí. Preto “nie je dovolené prestupovať zákony Ježiša Krista, aby sme poslúchli štátne orgány, alebo porušovať práva Cirkvi pod zámienkou dodržiavania občianskeho práva“.
Druhou povinnosťou kresťanských občanov je obrana viery. Pápež vyzýva na zachovanie a obranu viery, počnúc štúdiom, podľa osobných schopností, kresťanskej náuky a tých vecí, ktoré sa týkajú náboženstva. “V takom šialenom zmätku ideológií, ktoré sú tak rozšírené, je určite povinnosťou Cirkvi prevziať obranu právd a vykoreniť omyly z myslí.”
Všetky snahy vyplývajúce zo zachovávania týchto povinností by však boli neúčinné, ak by ich nesprevádzalo správanie v súlade s kresťanskou morálkou. Pokrytectvo a zanedbávanie náboženskej zbožnosti spôsobujú ľuďom, ktorí sú za ne zodpovední, skutočné nešťastia, ako o tom mnohokrát svedčí Sväté písmo a menej autoritatívne, ale rovnako jasne aj história. Zatiaľ čo Cirkev podľa vlastného prísľubu Boh nikdy neopustí, národy, ktoré sa odchyľujú od kresťanských cností, nemôžu mať rovnakú istotu.
Encyklika Sapientiae christianae sa teda ukazuje ako stále živý a aktuálny text, ktorý dokáže osloviť každú dobu. Je to vlastne malá lekcia teológie, filozofie, morálky, práva, zaoberajúca sa pojmami prirodzenosti človeka a povahy spoločnosti, pojmami laickosti, autonómie, subsidiarity, s jednotným a usporiadaným pohľadom na veci.
Iba tak možno pochopiť, že tieto povinnosti nie sú len akýmisi vonkajšími všeobecnými záväzkami, ale skutočnými vnútornými normami samotnej prirodzenosti človeka. A tak ako svätec nie je nadčlovek alebo výnimka, ale ten, kto v Kristovi plne realizoval svoju vlastnú vznešenú ľudskú prirodzenosť, rovnako ani kresťanská spoločnosť nie je kultúrnou možnosťou alebo akcidentom dejín, ale jedinou realizáciou a naplnením ľudského sociálneho konania.
“Ak sú však zákony štátu v zjavnom rozpore s božským zákonom, obsahujú nariadenia škodlivé pre Cirkev alebo prinášajú príkazy nepriaznivé pre povinnosti uložené náboženstvom, alebo ak v osobe najvyššieho pápeža porušujú autoritu Ježiša Krista, potom sa skutočne odpor stáva pozitívnou povinnosťou, poslušnosť zločinom; […]” (Lev XIII., Sapientiae Christianae 10)
Sväté písmo nás tiež učí, že prispôsobovať sa omylom sveta zo strachu alebo z pohodlnosti nie je pre kresťanov voliteľnou možnosťou. Apoštol a prvý pápež, svätý Peter, tvrdí, že “Boha treba viac poslúchať ako ľudí” (Sk 5, 29). Svätý Pavol píše: “A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé“ (Rim 12, 2).
Omyly našej doby
V krajinách západného sveta existuje množstvo zákonov, ktoré sú v jasnom rozpore s Božím zákonom. Tam, kde štát podporuje zabíjanie nenarodených detí, ničenie manželstva a rodiny a priame alebo nepriame donucovanie k experimentálnej liečbe, sme ako katolíci povinní postaviť sa na odpor. Rovnako aj zavádzanie tzv. digitálnej identity a podobných opatrení v rámci globalistickej agendy Veľkého resetu je vážnou hrozbou, ktorá môže západné štáty priviesť k protikresťanskému, komunistickému systému totálnej kontroly podobnému tomu, ktorý v súčasnosti platí v Číne.
Tento vývoj nie je náhodný, ale je priamym dôsledkom toho, že ľudia sa odvracajú od Boha, a tým sa odvracajú od pravdy. Ak sa štát a spoločnosť na tejto zemi chápu ako konečné ciele človeka, úpadok spoločnosti je nevyhnutný:
“Ak sa teda politická vláda usiluje len o vonkajšie výhody a o dosiahnutie kultúrneho a blahobytného života; ak pri spravovaní verejných vecí zvykne odkladať Boha bokom a neprejavuje žiadnu starostlivosť o zachovávanie mravného zákona, žalostne sa odkláňa od správneho smerovania a od príkazov prírody; nemala by sa ani považovať za spoločnosť alebo spoločenstvo ľudí, ale iba za klamlivú imitáciu alebo zdanie spoločnosti.” (Lev XIII., Sapientiae Christianae 2)
Katolícky odpor v našej dobe
Je samozrejmé, že katolíci sú nútení čeliť najrôznejším životným situáciám, čo znamená, že nie všetci sú povolaní plniť rovnaké úlohy v odpore proti protikatolíckym zákonom, systémom a ideológiám. Kňazi a laici budú mať v odboji rôzne úlohy v závislosti od profesionálnych záväzkov, časových možností a talentov. Nie všetci budú bojovať v prvých líniách – ale stiahnutie sa a ignorovanie boja neprichádza do úvahy. Pápež Lev XIII. pripomína rodinám, najmä otcom rodín, ich zodpovednosť:
“Toto je vhodná chvíľa, aby sme napomenuli najmä hlavy rodín, aby riadili svoje domácnosti podľa týchto predpisov a aby sa bez prestania starali o správnu výchovu svojich detí. Rodinu možno považovať za kolísku občianskej spoločnosti a v kruhu rodinného života sa do veľkej miery rozvíja osud štátov.” (Lev XIII., Sapientiae Christianae 42)
Milovať svoje deti, vychovávať ich podľa tradičnej katolíckej viery a čo najviac ich chrániť pred vplyvom zlých ideológií je tiež aktom odporu proti omylom sveta.
Od katolíckych biskupov sa očakáva, že budú hlasno a jasne vystupovať proti všetkým nespravodlivostiam a v rámci svojej úlohy duchovných otcov urobia všetko pre to, aby chránili veriacich pred zásahmi štátu a falošnými doktrínami a ideológiami. Žiaľ, mnohí biskupi to v posledných desaťročiach zanedbali zo strachu, že sa stanú nepopulárnymi, z indolencie alebo preto, že sami vyznávajú falošné ideológie.
Modlitba, skutočne kresťanské zmýšľanie a konanie v súlade s Božím zákonom – to sú základné prvky riešenia problémov tohto sveta, pretože len s Božou pomocou môžeme zvíťaziť nad svetom.
“Samotná doba, v ktorej žijeme, nás varuje, aby sme hľadali nápravu tam, kde jedine ju nájdeme – a síce v tom, že v rodinách a v celej spoločnosti obnovíme učenie a praktiky kresťanského náboženstva. V tom spočíva jediný prostriedok, ako nás oslobodiť od chorôb, ktoré nás teraz ťažia, a ako predísť nebezpečenstvám, ktoré teraz hrozia svetu.” (Lev XIII., Sapientiae Christianae 3)
Pápež Lev XIII. nás povzbudzuje, aby sme bojovali dobrý boj s presvedčením, že s Božou pomocou musí byť víťazstvo nad zlom isté:
“Česť teda tým, ktorí sa neštítia vstúpiť do arény tak často, ako to vyžaduje potreba, veriac a súc presvedčení, že násilie nespravodlivosti sa skončí a konečne ustúpi svätosti práva a náboženstva!” (Lev XIII., Sapientiae Christianae 36)
Škoda, že encyklika Sapientiae Christianae zostala celé storočie prakticky mŕtvym textom. To však neznamená, že jej text nemôže ožiť pre katolíkov v 21. storočí.
