Môže byť aktívny homosexuál krstným rodičom? Môžu byť pokrstené deti homosexuálov získané surogátnym materstvom? A čo transsexuáli, ktorí chcú byť pokrstení? Na tieto otázky odpovedal prefekt Dikastéria pre náuku viery kardinál Victor Manuel Fernández. Jeho konečný záver je, že o všetkom rozhoduje “pastoračná rozvážnosť”.
Biskup José Negri z brazílskeho Santo Amaro poslal 14. júla na Dikastérium náuky viery otázky týkajúce sa trans a homosexuálnych osôb. Na list odpovedal 31. októbra prefekt dikastéria kardinál Victor Manuel Fernández. Dokument bol predložený pápežovi na audiencii a získal jeho písomný súhlas.
Brazílsky biskup položil celkovo šesť otázok. Prvá otázka: “Môže byť transsexuál pokrstený?” Kardinál Fernández na túto otázku odpovedal jednoznačne: “Transsexuál, ktorý podstúpil aj hormonálnu liečbu a chirurgický zákrok na zmenu pohlavia – môže byť pokrstený za rovnakých podmienok ako ostatní veriaci,” uviedol. Kardinál však zdôraznil, že je potrebné vyhnúť sa “riziku vyvolania verejného pohoršenia alebo zmätku medzi veriacimi“. Zdôraznil, že krst môžu prijať aj “transrodové deti alebo mladí ľudia”. Fernández pripomenul, že sviatosť krstu zahŕňa milosť len vtedy, ak ju sprevádza ľútosť nad ťažkými hriechmi. Ak tento zármutok chýba, milosť neexistuje; získava sa však sakramentálny charakter.
Zároveň s odvolaním sa na svätého Tomáša zdôraznil, že keď zmizne prekážka pre milosť, osoba, ktorá prijala krst, má dispozíciu prijať milosť práve vďaka sviatostnému charakteru. Kardinál zdôraznil, že práve preto pápež František učí, že “dvere sviatostí by sa nemali z akéhokoľvek dôvodu zatvárať“, a to platí najmä pre krst. “Aj keď zostávajú pochybnosti o objektívnej morálnej situácii človeka alebo o jeho subjektívnom sklone k milosti, nikdy nemožno zabúdať na tento aspekt vernosti bezpodmienečnej Božej láske, schopnej vytvoriť aj s hriešnikom neodvolateľnú zmluvu, vždy otvorenú pre vývoj, ktorý je tiež nepredvídateľný. Platí to aj vtedy, keď sa úmysel polepšiť sa neobjaví u kajúcnika úplne zjavným spôsobom,” napísal. Dodal, že Cirkev však musí vždy vyzývať k prežívaniu všetkých dôsledkov krstu.
Inými slovami, transsexuál môže byť pokrstený aj vtedy, ak neoľutoval ťažké hriechy, v nádeji, že sa to v budúcnosti zmení. Pritom sa iba treba vyhnúť možnému pohoršeniu.
Druhá otázka biskupa znela: “Môže byť transsexuál krstným otcom alebo krstnou matkou?” Kardinál Fernández uviedol: “Za určitých podmienok môže byť krstným otcom alebo krstnou matkou aj dospelý transsexuál, ktorý podstúpil hormonálnu liečbu a operáciu na zmenu pohlavia.” Dodal však, že pastoračná obozretnosť si vyžaduje, aby človek neprijal funkciu krstného rodiča pre transsexuála, ak by to spôsobilo pohoršenie alebo zmätok.
Tretia otázka znela: “Môže byť transsexuál svedkom na svadbe?” Purpurát odpovedal stručne: “V súčasnom všeobecnom kánonickom práve nie je nič, čo by zakazovalo transsexuálovi byť svedkom na svadbe.”
Biskup potom prešiel k otázke homosexuality. V štvrtej otázke sa opýtal: “Môžu dve homoafektívne [scil. homosexuálne] osoby figurovať ako rodičia dieťaťa, ktoré má byť pokrstené a ktoré bolo adoptované alebo získané iným spôsobom, napríklad prostredníctvom surogátneho materstva?” Tu kardinál nedal jasnú odpoveď. Uviedol iba: “Aby dieťa mohlo byť pokrstené, musí existovať odôvodnená nádej, že bude vychovávané v katolíckom náboženstve” a odvolal sa na Kódex kánonického práva. Z toho by malo vyplývať, že dieťa homosexuálov nemôže byť pokrstené, pretože predsa neexistuje nádej, že homosexuáli budú dieťa vychovávať v plnosti katolíckeho náboženstva.
Ale je to naozaj tak? Nie celkom, ako ukazujú nasledujúce otázky a odpovede.
Piata otázka biskupa Negriho skutočne znela: “Môže byť homosexuál a osoba žijúca v konkubináte krstným rodičom pokrstenej osoby?” Kardinál odpovedal, že podľa Kódexu kánonického práva krstným rodičom môže byť osoba, ktorá má potrebné predispozície a vedie život v súlade s vierou a úlohou, ktorú na seba berie. Uviedol však skôr záhadne: “Iný je prípad, keď existuje spoločný život dvoch homosexuálnych osôb, nie vo forme jednoduchého spolužitia, ale v stabilnom a deklarovanom vzťahu more uxorio, ktorý je dobre známy komunite“.
Čo znamená, že takýto prípad je “iný”? Zdá sa, že sa to týka “podmienečného povolenia”. Kardinál potom skutočne napísal: “V každom prípade si náležitá pastoračná obozretnosť vyžaduje, aby sa každá situácia múdro zvážila v záujme ochrany sviatosti krstu a predovšetkým jej prijatia, pretože ide o vzácne dobro, o ktoré sa treba postarať, keďže je nevyhnutné pre spásu“. Ďalej povedal, že je potrebné zohľadniť “hodnotu, ktorú cirkevné spoločenstvo pripisuje povinnostiam krstných rodičov“. Treba tiež vziať do úvahy, že krstným rodičom môže byť aj niekto iný z rodiny, kto “zaručí správne odovzdávanie katolíckej viery”.
Zdá sa teda, že kardinál neodporúča dať súhlas homosexuálnej osobe, aby sa stala krstným rodičom; na druhej strane to nevylučuje a v konečnom dôsledku to ponecháva na pastoračnú obozretnosť v konkrétnom prípade, najmä ak ide o homosexuála žijúceho v tzv. stabilnom vzťahu.
Šiesta otázka znela: “Môže byť homosexuál a osoba žijúca v partnerskom zväzku svedkom na svadbe?” Kardinál odpovedal rovnako ako v prípade transsexuálov: nič tomu nebráni.
Inými slovami, všetko je ponechané na miestny kontext a konkrétny prípad. Kardinál Fernández na žiadnu otázku neodpovedal jednoducho “áno” alebo “nie”: ak súhlasil, poukázal na potrebu vyhnúť sa škandálu; ak nedal výslovný súhlas a uviedol iné riešenia, nedal však ani zákaz a poukázal na pastoračnú obozretnosť.
Stretávame sa teda s rovnakým prípadom ako v otázke požehnania homosexuálnych zväzkov. V odpovediach na dubia, ktoré František poskytol piatim kardinálom, bolo uvedené, že manželstvo je zväzok muža a ženy, ale že v jednotlivých prípadoch treba pastoračne zvážiť otázku požehnania zväzku osôb rovnakého pohlavia.
Odpovede kardinála Fernándeza na otázky brazílskeho biskupa naznačujú pokračovanie cesty, ktorá sa začala exhortáciou Amoris laetitia. V Cirkvi existujú všeobecné normy, ktoré však nemajú absolútny význam; veci sa musia vždy posudzovať individuálne a niekedy sa môžu prijať rozhodnutia, ktoré nie sú úplne v súlade so všeobecnou normou.
Katolícka náuka sa tak stáva len všeobecným ukazovateľom. V konečnom dôsledku to vedie k atomizácii katolicizmu: v niektorých farnostiach a diecézach povedie “pastoračná obozretnosť” k úplne iným záverom ako v iných. V dôsledku toho už nebude možné hovoriť o jednotnom učení Cirkvi; to sa stane úplne roztriešteným a závislým od rozmaru miestneho biskupa a morálneho stavu veriacich. Katolícka cirkev sa mení z jednej, svätej, všeobecnej a apoštolskej na pluralitnú Cirkev, otvorenú objektívne hriešnym situáciám, miestnu a demokraticko-synodálnu.
Celý dokument kardinála Fernándeza je k dispozícii v taliančine na webovej stránke Vatikánu (tu).
