Minulú sobotu sa v Ríme skončilo prvé zasadanie Synody o synodalite, na ktorom bola zverejnená “Súhrnná správa“. Tí, ktorí očakávali vzrušujúci dokument, otvárajúci sa najprovokačnejším požiadavkám progresívnych frakcií, ako sú kňazstvo žien, manželstvá osôb rovnakého pohlavia, práva LGBT a podobne, boli sklamaní. Záverečný dokument nič neuzatvára, ale všetko zostáva „nevyriešené“.
To viedlo niektorých k bagatelizovaniu jeho významu. Niektorí komentátori z konzervatívnej oblasti dokonca spievali víťazstvo: revolúcia v Cirkvi je odvrátená. Najmä Nemci boli veľmi sklamaní, keď videli, že ich povestný Synodaler Weg nakoniec nemal taký veľký vplyv.
Zdá sa totiž, že v rámci synodálneho zhromaždenia sa vyskytli nezhody, ktoré nemožno brať na ľahkú váhu, najmä zo strany zástupcov strednej a východnej Európy, Austrálie a tretieho sveta, a že to skôr schladilo zápal progresívnych frakcií v najpálčivejších otázkach, najmä v morálnej oblasti. V tomto zmysle môže dokument predstavovať polovičné víťazstvo.
Dovoľte mi však aj iný (a znepokojený) výklad. Synodálna správa sa v skutočnosti zaoberá samotnou podstatou synodálneho procesu: reformou Cirkvi, ktorej cieľom je konštituovanie novej “synodálnej Cirkvi”, ktorej dokument možno považovať za akýsi rodný list. V tomto zmysle má historický význam. Kňazstvo žien, homosexuálne manželstvá a iné podobné otázky boli vlastne druhoradými bodmi tvárou v tvár veľkému synodálnemu projektu, t. j. zmene samotnej štruktúry Cirkvi v jej troch základných osiach: v jej hierarchickej konštitúcii, v jej učení a v jej praxi; alebo, ak chcete, v munus regendi, docendi a sanctificandi. V tomto zmysle je Súhrnná správa hlboko revolučným dokumentom.
Revolučnosť dokumentu je zrejmá nielen z toho, čo potvrdzuje, ale skôr z toho, čo naznačuje. Správa totiž nepredkladá závery, ale nastoľuje otázky, navrhuje smery, otvára k nim cestu a dúcha týmto smerom: “Zhromaždenie nie je izolovanou udalosťou, ale integrálnou súčasťou a nevyhnutným krokom v synodálnom procese“[1]. Preto hovorí o “synodálnej dynamike“, t. j. o nepretržitom procese. Pri pozornom čítaní Správy sa však ukazuje veľmi hlboká logika, ktorá spája a dáva zmysel všetkým návrhom. Nie je ňou nič iné ako “pneumatická”, “charizmatická” alebo “prorocká” Cirkev, o ktorej snívajú najaktívnejšie prúdy progresivizmu.
V tomto zmysle je užitočné prečítať si analýzu, ktorú v roku 1969 urobil Plinio Corrêa de Oliveira o “novej cirkvi”, ktorú vtedy navrhovali takzvané “prorocké” prúdy. Paralely so súčasným synodálnym procesom sú prekvapujúce[2]. Prekvapivé paralely môžeme objaviť aj pri modeli “pneumatickej Cirkvi”, ktorý navrhujú najnovšie prúdy teológie oslobodenia [3].
Nový spôsob “byť Cirkvou”
Synodálna revolúcia sa začína spôsobom, akým prebieha zhromaždenie. Marshall McLuhan povedal, že “médium je posolstvo”. Môžeme povedať: Synoda je Revolúcia. Inými slovami, samotný spôsob, akým sa zhromaždenie uskutočnilo, ukazuje novú ekleziológiu.
Na Synode o synodalite bol inaugurovaný nový spôsob “bytia Cirkvou”. “Na tomto prvom zasadaní, ktoré sme zažili [na Synode], sme mohli žiť spoločne s jedným srdcom a jednou dušou. (…) V mnohorakosti vystúpení a pluralite postojov zaznela skúsenosť Cirkvi, ktorá sa učí štýlu synodality”.
Samotné usporiadanie synodálnej sály bolo navrhnuté tak, aby vyjadrovalo túto novú ekleziológiu, kruhovú a už nie pyramídovú: “Samotný spôsob, akým sa zhromaždenie konalo, počnúc usporiadaním ľudí sediacich v malých skupinách okolo okrúhlych stolov, je príznačný pre synodálnu Cirkev”.
Už v úvode Správa vysvetľuje, že krst nás robí “jedno“, pretože všetci žijeme tým istým životom Ducha Svätého. Bez toho, aby to uviedla – ale napriek tomu to opakovane naznačuje – Správa naznačuje, že sa tým zakladá podstatná rovnosť v “svätom Božom ľude”. Rozdielmi v Cirkvi by boli rôzne “služby” bez toho, aby to charakterizovalo skutočnú “hierarchiu”. Samotný pápež, ako uvidíme, by bol takmer referenčným bodom: “Stretli sme sa v Ríme okolo Petrovho nástupcu“.
Nová “synodálna Cirkev“
Synodalita”, pojem opakovaný nie menej ako 192-krát (!), sa stáva kľúčom k reinterpretácii celej Cirkvi. Inými slovami, celú Cirkev treba nanovo premyslieť v “synodálnom” kľúči: “Pojmy ‘synodálny’ a ‘synodalita’ označujú spôsob bytia Cirkvi, ktorý vyjadruje spoločenstvo, poslanie a účasť“, teda všetko. Existuje teda “synodálny spôsob” vedenia Cirkvi, “synodálny spôsob” prezentácie jej učenia, “synodálny spôsob” vykonávania obradov, “synodálny spôsob” modlitby atď.
Synodalita – teda spôsob, akým veriaci majú vzájomné vzťahy – sa tak stáva samotným základom Cirkvi na úkor akejkoľvek štruktúry: “Práve táto skúsenosť a táto túžba po Cirkvi, ktorá je bližšie k ľuďom, menej byrokratická a viac vzťahová, sa spája s pojmami ‘synodalita’ a ‘synodálny’. Úlohou synodálneho procesu by bolo načrtnúť “tvár synodálnej Cirkvi a predstaviť teologické princípy, ktoré osvetľujú a zakotvujú synodalitu. Tu sa štýl synodality ukazuje ako spôsob konania a pôsobenia vo viere“.
“Skúsenosť“
Výraz “skúsenosť” sa v správe používa nie menej ako 53-krát a tvorí červenú niť. Všetko sa rodí, rozvíja a končí v “skúsenosti” veriacich, ba v “prežívanej skúsenosti”. Cieľom generálneho zhromaždenia synody nebolo definovať nejakú doktrínu, ale “zažiť synodalitu“, “mať spoločnú skúsenosť“, “mať ľudskú skúsenosť”, “mať skúsenosť stretnutia” atď.
Toto neustále odvolávanie sa na “skúsenosť” – na úkor teologického alebo aspoň racionálneho skúmania – pripomína modernistickú herézu zo začiatku 20. storočia. Modernisti popierali, že človek môže dospieť k poznaniu Boha (agnosticizmus), a vieru založili na “náboženskom cítení”, teda na skúsenosti s božským pôsobením v duši. V programe modernistov čítame: “Náboženské poznanie je aktuálna skúsenosť božského pôsobenia v nás a vo všetkom”[4].
Takto sa v koreni vylučuje akákoľvek možnosť objektívnej Pravdy. Samotná Cirkev by bola produktom kolektívnej skúsenosti, teda združením jednotlivých svedomí, ktoré dávajú do spoločného svoje náboženské skúsenosti. Stručne povedané, Cirkev by bola životnou emanáciou kolektívu veriacich, a nie nadprirodzeným spoločenstvom, ktoré by priamo založil náš Pán Ježiš Kristus.
Charizmatická Cirkev
Podľa Správy by sme mali konkrétne zakúšať dych Ducha Svätého, ktorý je dušou Synody a Cirkvi. Pozor však: nejde o štúdium teológie Ducha Svätého, ale skôr o precítenie jeho imanentného pôsobenia. Preto by sa v menších kruhoch (pri okrúhlych stoloch) mal človek každú chvíľu zastaviť, aby sa uzobral v modlitbe a počul hlas Ducha v hĺbke svojej duše: “Rozhovor v Duchu je nástroj, ktorý aj napriek svojim obmedzeniam plodne umožňuje autentické počúvanie a rozlišovanie toho, čo Duch hovorí cirkvám.“
Pôsobenie Ducha Svätého, ktoré je dôsledkom krstu, ktorý prijímajú všetci veriaci, zabezpečuje, že všetci v Cirkvi sú si rovní, čím sa prakticky vylučuje akákoľvek hierarchia. Dych Ducha je rovnaký v pápežovi aj v laikoch: “Všetci sme boli pokrstení jedným Duchom do jedného tela. Preto medzi všetkými pokrstenými existuje skutočná rovnosť dôstojnosti a spoločná zodpovednosť za poslanie”. Existencia rôznych “povolaní” v Božom ľude neruší túto základnú rovnosť, pretože jednoducho predstavuje “charizmatický znak”.
Keďže Duch je jeden, toto pôsobenie v dušiach by malo viesť k zhode medzi veriacimi. Tento konsenzus sa stáva kritériom Pravdy a praxe v Cirkvi: “Vďaka pomazaniu Duchom majú všetci veriaci inštinkt pre pravdu evanjelia, ktorý sa nazýva sensus fidei. Spočíva v istej spriaznenosti s božskými skutočnosťami a v schopnosti intuitívne chápať to, čo je v súlade s pravdou viery. Synodálne procesy posilňujú tento dar a umožňujú overiť existenciu takého konsenzu veriacich (consensus fidelium), ktorý predstavuje spoľahlivé kritérium na určenie, či určité učenie alebo prax patria k apoštolskej viere“.
A to je dôvod, prečo správa, hoci zahmlieva štrukturálne aspekty, radšej zdôrazňuje “charizmatický rozmer Cirkvi“. A potvrdzuje: “Svätý Boží ľud uznáva [v charizmách] prozreteľnostnú pomoc, ktorou sám Boh udržiava, usmerňuje a osvecuje svoje poslanie“.
Takto – ako to predpovedali “prorocké” prúdy od 60. rokov 20. storočia – Cirkev pokračuje v tom, že nie je založená na trojitom munuse hierarchie, ale na charizmách Ducha, ktorý “vanie, kam chce”.
Nová koncepcia sviatostí
V tomto svetle nadobúdajú sviatosti “komunitný”, t. j. “synodálny” charakter. Napríklad svätá omša by už nebola sprítomnením kalvárskej obety, ale zjednotením Božieho ľudu: “Slávenie Eucharistie, najmä v nedeľu, je prvým a základným spôsobom, akým sa zhromažďuje a stretáva svätý Boží ľud. Tam, kde to nie je možné, sa spoločenstvo, hoci po tom túži, zhromažďuje pri slávení Slova”.
Cirkev: “spoločenstvo cirkví
V logike “charizmatickej Cirkvi” sa mení aj celá štruktúra. Správa odmieta akýkoľvek “klerikalizmus”, prehodnocuje každý sektor Cirkvi a reinterpretuje ho v tomto novom svetle.
Napríklad bez toho, aby sa popieralo, že biskup je nástupcom apoštolov, správa reinterpretuje jeho úlohu: “Biskupi sú postavení do služby spoločenstva, ktoré sa realizuje v miestnej cirkvi. (…) Jeho úlohou je najmä rozlišovať a koordinovať rôzne charizmy a služby, ktoré Duch vzbudil pre ohlasovanie evanjelia a spoločné dobro spoločenstva. Táto služba sa vykonáva synodálnym spôsobom, keď sa riadenie vykonáva v spoluzodpovednosti“. Inými slovami, biskup stráca moc riadiť, učiť a posväcovať svoju diecézu a redukuje sa na situáciu “sprostredkovateľa” chariziem, ktoré vanie jeho stádom. Biskup, hovorí správa, musí “iniciovať a oživovať synodálny proces v miestnej cirkvi a podporovať cirkevný život”.
Logika “charizmatickej Cirkvi” ovplyvňuje aj úlohu pápeža: “Synodálna dynamika vrhá nové svetlo aj na službu rímskeho biskupa. Synodalita totiž symfonickým spôsobom vyjadruje komunitný (“všetci”), kolegiálny (“niektorí”) a osobný (“jeden”) rozmer Cirkvi na miestnej, regionálnej a univerzálnej úrovni. V takejto vízii je petrinská služba rímskeho biskupa neoddeliteľnou súčasťou synodálnej dynamiky, rovnako ako komunitárny aspekt, ktorý zahŕňa celý Boží ľud, a kolegiálny rozmer biskupskej služby“.
Takto vzniká model novej Cirkvi. Keďže celý “svätý Boží ľud” je oživovaný Duchom Svätým, každá skutočnosť, v ktorej sa veriaci stretávajú, predstavuje “Cirkev”: rodina, farnosť, diecéza, národ, kontinent a tak ďalej až po univerzálnu Cirkev, ktorá sa takto javí ako “spoločenstvo cirkví”.
Teda bez ohľadu na to, čo sa dnes ešte praktizuje alebo hovorí inde, Cirkev predpokladaná synodálnym dokumentom “Súhrnná správa” sa vzdá svojej hierarchickej štruktúry a nadobudne črty siete spoločenstiev, ktoré už nebudú zjednotené tou istou autoritou a tým istým Magistériom, ale budú slobodne oživované dychom Ducha.
Poznámky
[1]
Všetky citáty sú prevzaté z oficiálneho textu, ktorý zverejnil Vatikán: https://press.vatican.va/content/salastampa/it/bollettino/pubblico/2023/10/28/0751/01653.html
[2]
Plinio Corrêa de Oliveira, “Smerom k novej Cirkvi”, Tradizione Famiglia Proprietà,, október 2017. https://www.atfp.it/rivista-tfp/2017/254-ottobre-2017/1357-verso-una-chiesa-nuova
[3]
Porovnaj Julio LoredoTeologia della liberazione. Un
salvagente di piombo per i poveri, , Cantagalli, 2014,
s. 281-313.
[4]
[Ernesto BUONAIUTI], Il Programma dei Modernisti, s/e, 1907, s. 96.
Preklad
z atft.it
