Synoda, ktorá sa vo Vatikáne začala 4. októbra 2023, bola očakávaná s veľkým napätím, ale o tri dni neskôr, 7. októbra, sa medzinárodná pozornosť presunula na Blízky východ, ktorý bol náhle zakrvavený brutálnym útokom Hamasu na Izrael. Táto udalosť, ktorá nasledovala po ruskej invázii na Ukrajinu vo februári 2022, predstavovala nový faktor narušenia krehkej svetovej rovnováhy a potvrdila existenciu vojny proti Západu, ktorá má v tejto chvíli epicentrum v Palestíne, v krajine, kde žil a svoju krv vylial Vykupiteľ ľudstva.
Pápež František niekoľkokrát sa ozval , aby vyjadril poľutovanie nad vojnou, vyzval na prepustenie rukojemníkov a zabránil eskalácii konfliktu.
Je to však všetko, čo možno od Kristovho vikára očakávať?
Pápež František mal mimoriadnu príležitosť, aby mocní zeme počuli jeho hlas zjednotený s hlasom synodálnych otcov zhromaždených na zhromaždení v Ríme. Čo mohlo byť vhodnejšou príležitosťou slávnostne im pripomenúť, že dôvod vojen, podobne ako dôvod všetkého zla, spočíva v hromadení verejných hriechov ľudí; že súčasné vojny sú trestom za odcudzenie sveta od Boha a že jedinou cestou k dosiahnutiu mieru je rešpektovanie prirodzeného práva a obrátenie sa k evanjeliu?
Kristov vikár by však mal pripomenúť aj na to, že Palestína je krajina, ktorá bola posvätená životom a smrťou Spasiteľa, a žiadať ochranu Jeruzalema a tých svätých miest, ktoré spolu s mestom Rím, sídlom Petrovho stolca, predstavujú srdce sveta.
Cirkev si vždy nárokovala vlastnícke právo či právo starostlivosti o Sväté miesta, ktoré sú predmetom úcty a cieľom pútí už od kresťanského staroveku. Kult kresťanských svätýň v Palestíne začal Konštantín, ktorý po Nicejskom koncile v roku 325 nariadil niektorým prítomným biskupom, aby sa vybrali do Jeruzalema a určili miesta umučenia a zmŕtvychvstania Ježiša Krista a postavili tam chrámy.
Pri hľadaní vzácnych relikvií s nimi spolupracovala aj svätá Helena, Konštantínova matka. Vzniklo päť bazilík: prvá na mieste Božieho hrobu, druhá v Betleheme pri jaskyni Narodenia Pána, tretia na Olivovej hore, kde sa odohralo nanebovstúpenie nášho Pána, štvrtá v Getsemanskej záhrade a posledná v Nazarete.
Za prvé hospice a útulky pre pútnikov vďačíme svätému Hieronymovi a jeho skupine rímskych patricijov, ktorí sa usadili v Betleheme koncom 4. storočia. Tak sa začalo pútnické hnutie, ktoré prerušila moslimská nadvláda v Palestíne a ktoré so striedajúcimi sa fázami trvalo až do roku 1917.
Keď v roku 1071 dobyli Jeruzalem seldžuckí Turci, začalo sa obdobie prenasledovania kresťanov, ktoré vyvolalo rozhorčenie kresťanstva a zrodilo sa veľké križiacke hnutie s cieľom oslobodiť Svätý hrob. Po skončení tejto epopeje vďačia františkáni rehoľníkom za obranu a kult kresťanských svätýň, ktoré sa v priebehu storočí zachovali cez nespočetné zvraty.
Misia menších bratov vo Svätej zemi bola legalizovaná dvoma bullami Gratias agimus a Nuper carissimae Klementa VI (1342), ako aj zmluvou medzi neapolským kráľom a egyptským sultánom Qalawúnom. Práva katolíkov potvrdili a rozšírili na tri storočia všetci egyptskí sultáni, ktorí mali záujem o obchodné vzťahy s Európou, až kým Palestínu neobsadili osmanskí Turci, ktorí obnovili ich prenasledovanie.
V tom istom čase sa v Jeruzaleme usadili grécki pravoslávni mnísi. Potom sa začal dlhý a húževnatý spor medzi katolíckym duchovenstvom a východnými rozkolníkmi, ktorý sa v nasledujúcich storočiach ešte zhoršil v dôsledku nárokov Ruska, ktoré si nárokovalo práva na ochranu pravoslávneho náboženstva v celej východojužnej časti Stredomoria.
V roku 1847 pápež Pius IX. krátkym vyhlásením Nulla celebrior obnovil latinský patriarchát v Jeruzaleme, ktorý bol prázdny od čias križiackych výprav. Keď sa 11. decembra 1917 rozpadla Osmanská ríša, britský generál Edmund Allenby oslobodil Jeruzalem spod stáročnej nadvlády islamu. Z úcty k Svätému mestu Allenby a jeho dôstojníci zosadli z koní a prešli Jaffskou bránou v sprievode vojenských zástupcov z Talianska, Francúzska a Anglicka. Kresťanstvo sa radovalo, ale nádeje na úplné oslobodenie Svätej zeme boli čoskoro zmarené.
V rokoch, keď sa zrodil štát Izrael a v Palestíne sa rozhorela vojna medzi Židmi a Arabmi, venoval pápež Pius XII. svätým miestam tri encykliky: Auspicia quaedam z 1. mája 1948, In multiplicibus z 24. októbra 1948 a Redemptoris nostri z 15. apríla 1949.
V prvej encyklike pápež pripomenul, že jeho srdce veľmi trápil a znepokojoval osobitný motív: “Máme na mysli sväté miesta v Palestíne, ktoré sú už dlho sužované smutnými udalosťami a takmer denne ich ničia nové masakre a ruiny. A predsa, ak je na svete región, ktorý musí byť osobitne drahý každej dôstojnej a civilizovanej duši, je to určite Palestína, z ktorej od temných počiatkov dejín vyšlo toľko svetla pravdy pre všetky národy; v ktorej vtelené Božie slovo prinútilo chóry anjelov ohlasovať pokoj všetkým ľuďom dobrej vôle a v ktorej nakoniec Ježiš Kristus, zavesený na dreve kríža, priniesol spásu celému ľudskému rodu a roztiahol ruky, akoby chcel pozvať všetky národy do bratského objatia, a vyliatím svojej krvi posvätil veľké prikázanie lásky”.
Vo svojej druhej encyklike In multiplicibus uviedol: “príležitosť dať Jeruzalemu a jeho okoliu, kde sa nachádza toľké množstvo takých vzácnych spomienok na Spasiteľov život a smrť, medzinárodný charakter, ktorý sa za súčasných okolností zdá byť najlepšou zárukou ochrany svätýň. Bude tiež potrebné zabezpečiť medzinárodnými zárukami voľný prístup na sväté miesta roztrúsené po celej Palestíne, ako aj slobodu uctievania a rešpektovanie náboženských zvykov a tradícií”.
V tretej encyklike Pius XII. obnovil výzvu “vládcom a všetkým, ktorých úlohou je rozhodovať o takom dôležitom probléme, aby Svätému mestu a jeho okoliu poskytli vhodnú právnu situáciu, ktorej stabilitu za súčasných okolností môže zabezpečiť a zaručiť len spoločné porozumenie mierumilovných národov rešpektujúcich práva iných. Je však potrebné zabezpečiť aj ochranu všetkých svätých miest, ktoré sa nachádzajú nielen v Jeruzaleme a jeho okolí, ale aj v iných mestách a dedinách v Palestíne. Keďže nemálo z nich bolo v dôsledku udalostí nedávnej vojny vystavených vážnemu nebezpečenstvu a utrpelo značné škody, je potrebné, aby tieto miesta, ktoré sú úložiskom takej veľkej a úctyhodnej pamäti, zdrojom a pokrmom zbožnosti každého kresťana, boli vhodne chránené právnym štatútom, zaručeným nejakou formou medzinárodnej dohody alebo záväzku.”
Plány na medzinárodnú ochranu Jeruzalema a svätých miest sa nikdy neuskutočnili a púte pokračovali na pozadí skrytého konfliktu. Dnes v krajine, kde sa narodil a zomrel ten, ktorého proroci ohlasovali ako “Knieža pokoja” (Iz 9, 6), vypukla vojna a hrozí, že sa rozšíri na Východ i Západ. Ak však Krista neohlasujú tí, ktorí by ho mali zastupovať a vyzývať ľudstvo k obráteniu, ako sa môžeme čudovať, ak svetu hrozí vojna horšia ako všetky predchádzajúce?
Preklad z corrispondenzaromana.it
