Lokálny konflikt je čoraz násilnejší a čoskoro sa celý svet môže ocitnúť vo vojne. Hoci to, žiaľ, znie ako naša najbližšia budúcnosť, je to aj výstižný opis prvej svetovej vojny. Kvôli množstvu záväzných zmlúv a tragickému podceneniu toho, aká hrozná môže byť moderná vojna, malý konflikt medzi Rakúsko-Uhorskom a Srbskom čoskoro vyvolal vojnu, ktorá mala ukončiť všetky vojny a byť poslednou v dejinách. Z tohto pochmúrneho obdobia sa dá vyvodiť mnoho ponaučení, najmä vnímaním osamelého svetla, ktoré svietilo v temnote.
Pri pohľade na dejiny prvej svetovej vojny možno človeku odpustiť, že si povzdychne, že vtedy neboli politici dostatočne rozumní. Dohody Ruska so Srbskom viedli k eskalácii vojny. Nemecko túžilo dokázať, aká je jeho armáda silná, a tak sa ochotne zapojilo do bojov. Francúzsko aj Spojené kráľovstvo sa riadili svojimi zmluvami a vstúpili do rýchlo sa rozširujúcej vojny.
Neskôr Taliansko porušilo svoju neutralitu, keď mu bola tajne prisľúbená krajina, po ktorej už dlho túžilo, a Spojené štáty pod vedením rádoby svetového vládcu Woodrowa Wilsona iba zvyšovali bolesť a utrpenie. Či sa nikto nedokázal postaviť a povedať: “Dosť bolo – musíme sa usilovať o mier?”
V skutočnosti sa jeden taký muž našiel – Karol Rakúsky, ktorý sa dva roky po vojne stal rakúsko-uhorským cisárom. Bol to jeho strýko, arcivojvoda František Ferdinand, ktorého atentát v roku 1914 zapálil rozbušku svetovej vojny (a z Karla urobil následníka trónu). Napriek tomu, že mal na tejto vojne osobný podiel, bol jediným panovníkom, ktorý sa zasadzoval za mier. Žiaľ, jeho osamelý hlas bol väčšinou ignorovaný. Ako o Karlovi vyhlásil francúzsky básnik Anatole France: “Jediný čestný muž, ktorý sa počas tejto vojny objavil, bol Karol Rakúsky; bol to však svätec a nikto ho nepočúval.”
Karolova silná túžba ukončiť vojnu viedla k jeho prezývke “cisár mieru”. Keď v roku 1916 nastúpil na trón, okamžite vyhlásil: “Urobím všetko pre to, aby som v čo najkratšom čase zahnal hrôzy a obete vojny, aby som pre svoje národy získal späť tak veľmi chýbajúce požehnanie mieru.” Vojnovým štváčom – vrátane jeho nemeckých spojencov a dokonca mnohých Karlových vlastných generálov – takéto reči zneli slabošsky a kompromisne.
Podobne ako dnes si svetové mocnosti mysleli, že vyjednávanie je pre porazených – víťazstvo sa dá dosiahnuť len silou zbraní a úplnou porážkou nepriateľa bez ohľadu na to, koľko mužov bolo na jeho dosiahnutie zabitých a zmrzačených. Karol, ktorý bol na rozdiel od väčšiny svetových vodcov vojakom v armáde predtým, ako sa stal cisárom, však poznal ničivé následky vojny a bol ochotný priniesť obete, aby sa skončila.
Krátko po tom, ako sa stal cisárom, Karol inicioval tajné mierové rokovania so spojeneckými silami. Jeho švagor Sixtus, príslušník francúzskej armády, slúžil ako sprostredkovateľ komunikácie s francúzskou aj anglickou vládou. Žiaľ, hoci britský premiér Lloyd George bol Karlovej iniciatíve naklonený, tieto rozhovory nakoniec stroskotali kvôli tajnej dohode (o ktorej Kaorl nevedel), ktorú Spojené kráľovstvo a Francúzsko uzavreli s Talianskom a podľa ktorej by časť Rakúsko-Uhorska pripadla Taliansku.
Tieto tajné rokovania sa neskôr Karolovi vypomstili. Keď jeho nemeckí spojenci zistili, čo robí (bez ich súhlasu), podnikli kroky, aby Rakúsko-Uhorsko udržali vo vojnovom úsilí.
Karol vynikal najmä svojou ochotou dosiahnuť mier, aj keby to znamenalo, že jeho krajina bude musieť urobiť ústupky. Hoci miloval svoju ríšu a bránil jej hranice, bol ochotný rokovať aj s nepriateľskými silami vrátane ústupkov v oblasti územia, ak by to znamenalo dosiahnutie spravodlivého mieru. Inými slovami, nestotožňoval “spravodlivý mier” so “získaním všetkého, čo chcem”, ako to robia mnohí vtedajší a dnešní svetoví lídri.
Karol by mal byť vzorom pre tých, ktorí sú dnes proti vojne. Bol to čestný človek (Katolícka cirkev ho blahorečila, čo je posledný krok pred vyhlásením za svätého) a práve táto čestná povaha ho viedla k tomu, že uprednostnil mier pred nižšími záujmami. Napriek neutíchajúcemu tlaku zo strany svojho vojnového nemeckého spojenca a mnohých vlastných ľudí sa ani raz neodklonil od svojej snahy o dosiahnutie mieru.
Dnes je len málo vodcov, ak vôbec nejakí, ktorí sa môžu Karolovi vyrovnať. Jednou z možných výnimiek je vodca krajiny, ktorej kedysi vládol: Viktor Orbán, predseda maďarskej vlády, ktorý minulý rok na Twitteri napísal: “Európa je dnes rozdelená medzi zástancov vojny a zástancov mieru. Som pevne na strane okamžitého prímeria a okamžitých mierových rokovaní.” Musíme dúfať, že tento postoj podobný Karolovmu zaujme viac svetových lídrov, a to čoskoro.
Tak ako Karol z Rakúska, aj my musíme byť ochotní riskovať všetko pre mier. Musíme požadovať, aby aj naši lídri považovali mier za svoj prvoradý cieľ – a nie presadzovanie svojich túžob po rozširovaní štátu alebo obohacovanie vojensko-priemyselného komplexu. Karol bol vo svojom úsilí o mier, žiaľ, neúspešný, čo v mnohých ohľadoch odštartovalo hrôzy 20. storočia. Modlime sa, aby dnes povstal nový Karol, ktorý bude rovnako oddaný mieru, ale vo svojom úsilí úspešnejší.
Blahoslavený Karol, oroduj za nás! Modli sa za mier!
Preklad z crisismagazine.com
