K Laudate Deum nemožno pristupovať iba ako k ďalšiemu textu, v ktorom pápež František omieľa klišé klimatického alarmizmu. Jeho zvláštne výroky, ktoré sa dotýkajú samotnej viery, sú oveľa vážnejším problémom.
Komentáre k apoštolskej exhortácii Laudate Deum sa nepochybne zamerajú na odporúčania pápeža Františka na ochranu “spoločného domova” – výraz, ktorý v čase rozpadu Sovietskeho zväzu vymyslel Gorbačov – v jeho pokračovaní “ekologickej” encykliky Laudato si’.
No bez ohľadu na to, čo si možno myslieť o pápežovom zasahovaní do oblasti, ktorá nepatrí medzi jeho povinnosti posilňovať bratov vo viere, obsahuje oveľa závažnejší problém, a to práve v téme viery. Práve táto otázka by mala byť predmetom nášho záujmu a našej prosby k Bohu, aby ukončil krízu, ktorá, ako sa zdá, v súčasnosti dosahuje v Cirkvi vrcholný bod.
Po mnohých úvahách o “klimatickej kríze” pápež František zaraďuje krátku kapitolu o “duchovných motiváciách” svojho angažovania sa za túto planétu, pričom v bode 61 píše
V tejto súvislosti nemôžem nepripomenúť katolíckym veriacim motivácie, ktoré sa rodia z ich viery. Povzbudzujem k tomu aj svojich bratov a sestry z iných náboženstiev, pretože vieme, že autentická viera nielenže dáva silu ľudskému srdcu, ale aj premieňa život, pretvára naše ciele a osvetľuje náš vzťah k druhým a k celému stvoreniu.
“Autentická viera”, nič menej! Pozorne sa zamyslime nad pápežovými slovami: Osobitne pripisuje “bratom a sestrám iných náboženstiev” “autentickú vieru”. To je však absurdné. Viera môže byť autentická a pravdivá len vtedy, ak je pravdivý jej predmet. Logicky môže existovať iba jedna “autentická” viera, pretože to nie je len neurčitý ľudský pocit, ale adekvátnosť medzi intelektom, dušou, tým, čomu človek verí, a skutočnosťou, božskou realitou.
Laudate Deum parodizuje vieru, ktorá je nadprirodzenou cnosťou
Pápežove poznámky, žiaľ, odhaľujú priepastnú neznalosť, možno dokonca úmyselné skresľovanie toho, čo viera v skutočnosti je.
Dochádza tu k zámene prirodzeného a nadprirodzeného. Viera, autentická viera, pravá viera, je teologická cnosť, nadprirodzená cnosť, ktorá nám bola daná spolu s nádejou a láskou prostredníctvom krstu. Spočíva v tom, že veríme zjaveniu, ktoré nám dal Boh a jedine Boh, vo všetkých tých pravdách, ktoré človek nemôže poznať len silou rozumu.
Vieru si netreba zamieňať s náboženstvom, prirodzenou čnosťou, vďaka ktorej človek vďaka rozumu môže, ba dokonca je povinný uznať existenciu Boha, ktorý ho presahuje a ktorému je povinný sa klaňať a byť mu vďačný. Náboženstvo môže byť pravdivé alebo nepravdivé v závislosti od svojho predmetu: bytosti, ktorú uctieva.
Pápež František tým, že sa odvoláva na “autentickú vieru” “bratov a sestier iných náboženstiev” – hoci naše duchovné bratstvo pramení práve a iba z milosti prijatej pri krste, ktorá z nás robí Božie deti, a teda bratov a sestry vo viere -, prekrúca a znehodnocuje našu katolícku vieru. Subjektivizuje ju.
Čo prijímame pri krste? Milosť obmytia z prvotného hriechu – a v prípade dospelých prijímajúcich krst aj z každého osobného hriechu -, božské synovstvo prostredníctvom začlenenia do Kristovho mystického tela a možnosť stať sa spoludedičmi Božieho Syna, ako aj vliatie nadprirodzených čností viery, nádeje a lásky a prebývanie Najsvätejšej Trojice v našich dušiach, ktoré zostáva, kým si zachováme posväcujúcu milosť. “Či neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha,” učí svätý Pavol.
Taká je veľkosť, nesmiernosť daru viery, taká je špecifickosť nepochopiteľnej milosti prijatej prostredníctvom krstu.
Tvrdiť, že akýkoľvek veriaci v čokoľvek – uctievači Alaha, Slnka alebo Veľkého špagetového monštra – majú tú živú, “autentickú” vieru, ktorú slobodne dáva iba Boh, presahujúc hranice našej úbohej zranenej prirodzenosti, znamená (Boh nám pomáhaj!) popierať katolícku vieru v jej samotných koreňoch.
S týmto vedomím nemožno k Laudate Deum pristupovať len ako k ďalšiemu textu, v ktorom pápež František omieľa klišé klimatického alarmismu a podriaďuje sa predpojatým predstavám a záverom tých, ktorí ho hlásajú.
Vopred utvorený názor: Je tu klimatická kríza; človek je za ňu zodpovedný; a je “globálna”.
Závery: Keďže je globálna, je prítomná všade, a preto proti nej treba bojovať v každom detaile života. Tento totalitarizmus – pretože ide skutočne o totalitarizmus – ospravedlňuje všetky opatrenia, ktoré sa dnes presadzujú, od takzvanej “morálnej povinnosti” jazdiť radšej na bicykli ako na aute alebo zhasínať svetlo pri odchode z miestnosti na individuálnej úrovni až po globálne zdanenie “uhlíka” a dodržiavanie cieľov trvalo udržateľného rozvoja (SDGs) všetkými národmi, aby sa znížila “ekologická stopa” človeka na matke Zemi.
Po vyhlásení, že v boji proti “klimatickej kríze” “by sa mali uprednostniť multilaterálne dohody medzi štátmi”, pápež v 35. odseku Laudate Deum opäť používa jazyk súčasných globalistov:
Netreba zamieňať multilateralizmus so svetovou autoritou sústredenou v jednej osobe alebo v elite s nadmernou mocou: “Keď hovoríme o možnosti určitej formy svetovej autority regulovanej zákonom, nemusíme nevyhnutne myslieť na osobnú autoritu. Hovoríme predovšetkým o “efektívnejších svetových organizáciách, ktoré by boli vybavené právomocami na zabezpečenie globálneho spoločného dobra, odstránenie hladu a chudoby a istú [obranu] základných ľudských práv”. Ide o to, aby boli vybavené skutočnou autoritou tak, aby “zabezpečovali” dosiahnutie určitých základných cieľov. Takto by mohol vzniknúť multilateralizmus, ktorý by nebol závislý od meniacich sa politických podmienok alebo záujmov niekoľkých osôb a mal by stabilnú účinnosť.
Cieľom je vybaviť globálne nadnárodné organizácie “autoritou“, t. j. záväznými právomocami. Ide o politický program, ktorý nespočíva v tom, že by učil všetky národy a robil z nich učeníkov, “krstil ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého”, čo je božské a duchovné poslanie, ktoré zveril náš Pán svojej Cirkvi v okamihu svojho nanebovstúpenia, ale v tom, že dáva pozemský plán zameraný na podriadenie národov zdanlivo prirodzenému cieľu. Tu musíme mať na pamäti Chestertonovo varovanie: “Odstráňte nadprirodzené a zostane neprirodzené.”
Laudate Deum personifikuje zem
To všetko sa deje v mene zeme: personifikovanej zeme, takmer božskej zeme. Preberajúc jazyk ekologického náboženstva inštalovaného do klimatického diskurzu, pápež František hovorí o “protestných výkrikoch zeme” (bod 5), o “výkriku zeme”, ktorý teoreticky rozpracoval teológ oslobodenia Leonardo Boff vo svojej knihe Ekológia a chudoba, Výkrik zeme, výkrik chudobných z roku 1995.
Celé Laudate Deum sa zameriava na tento čisto prirodzený horizont a usiluje sa skôr o záchranu planéty než duší. Ježiš nás varuje: “Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!” Ak sa nám nepodarí zamerať sa v prvom rade na Ježiša Krista, nemá zmysel robiť si starosti kvôli (údajnému) globálnemu otepľovaniu. Ľudia aj tak všetci zomrú, či už s globálnym otepľovaním alebo bez neho, a dôležité je, aby dosiahli večnú spásu.
To tiež vieme: “Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.” Táto veta nášho Pána je základom celého “sociálneho učenia” Cirkvi: je kľúčom. Najprv musíme rešpektovať Boží zákon, musíme prijať Božie kráľovstvo životom milosti, musíme ho vo všetkom hľadať, a potom nám bude daná harmónia života na zemi, pokoj (vrátane sociálneho pokoja), ktorý je pokojom poriadku. Práve hľadaním Boha benediktínski mnísi premenili Európu na záhradu kresťanstva.
Smerom k panteizmu
Žiaľ, Laudate Deum ide ešte ďalej, keď znehodnocuje Božie kráľovstvo, ktoré, ako vieme, nie je z tohto sveta. Apoštolská exhortácia – v súlade s klimatickým náboženstvom, ktoré má na úplnom dne vytvoriť globálnu spiritualitu, ku ktorej sa má každý vedieť prihlásiť – používa jazyk panteizmu.
Niekoľko príkladov s citátmi z Laudato si’:
§ 25 V protiklade k tejto technokratickej paradigme hovoríme, že svet, ktorý nás obklopuje, nie je predmetom vykorisťovania, bezuzdného využívania a neobmedzených ambícií. Nemôžeme ani tvrdiť, že príroda je len “kulisou”, v ktorej rozvíjame svoj život a svoje projekty. Lebo “sme súčasťou prírody, sme do nej začlenení, a teda sme s ňou v neustálej interakcii”, a preto “sa na svet nepozeráme zvonka, ale zvnútra”…
§ 64: Ježiš “dokázal pozývať druhých, aby boli pozorní voči kráse, ktorá je vo svete, pretože sám bol v neustálom kontakte s prírodou a prepožičiaval jej príťažlivosť plnú lásky a úžasu”.
Stačí si prečítať Nový zákon a nič také tam nenájdete. Ježiš učí – ako to robí v 6. kapitole evanjelia svätého Matúša a v 12. kapitole evanjelia svätého Lukáša -, že máme oveľa väčšiu cenu ako zázračné dobrá prírody a že náš pohľad musí byť upretý na to, čo je nadprirodzené. Náš poklad je v nebi a v tej posväcujúcej milosti, ktorá do hĺbky našej duše vkladá samotnú Svätú Trojicu.
§ 65: Preto “stvorenia tohto sveta sa nám už nejavia len v prirodzenom rúchu, pretože vzkriesený ich tajomne drží pri sebe a smeruje ich k plnosti ako k ich cieľu. Samotné poľné kvety a vtáky, ktoré ľudské oči kontemplovali a obdivovali, sú teraz preniknuté jeho žiarivou prítomnosťou”. Ak sa “vesmír rozvíja v Bohu, ktorý ho úplne napĺňa…, mystický význam možno nájsť v liste, v horskej cestičke, v kvapke rosy, v tvári chudobného človeka”…
§ 67: Židovsko-kresťanská vízia kozmu obhajuje jedinečnú a ústrednú hodnotu ľudskej bytosti uprostred úžasného koncertu všetkých Božích stvorení, ale dnes vidíme, že sme nútení uvedomiť si, že je možné udržať len “situovaný antropocentrizmus”. Inými slovami, uznať, že ľudský život je nepochopiteľný a neudržateľný bez iných stvorení. Lebo “ako súčasť vesmíru… sme všetci spojení neviditeľnými putami a spoločne tvoríme akúsi univerzálnu rodinu, vznešené spoločenstvo, ktoré nás napĺňa posvätnou, láskyplnou a pokornou úctou”.
Je teda židovsko-kresťanská vízia zastaraná? Mala by sa zvrátiť, ak nie prevrátiť naruby? A ako tu môžeme nevidieť zámenu medzi prirodzenosťou a milosťou, ktorá je základom omylov, ktoré prináša Laudate Deum?
Tie sú oveľa závažnejšie ako pápežove vyhlásenia o klíme a globalistickom riešení “klimatickej krízy”, ktoré – je potrebné na to upozorňovať? – nemajú záruku neomylnosti a nie sú pre katolíkov záväzné.
Kým v tomto bode je možné, aby sme zostali pokojní, zvláštne vyhlásenia pápeža Františka, ktoré sa dotýkajú samotnej viery, sú zdrvujúce. Ako môže pápež hovoriť takéto veci?
Ako človek môže. Ako my všetci, a až príliš často, aj pápež môže byť neverný poslaniu, ktoré mu Boh zveril. Ale Cirkev, ako tiež vieme, ťaží z Božieho prísľubu: Brány pekla ju nepremôžu (čo samozrejme znamená, že sa ju snažia zbúrať od chvíle, keď ju Kristus ustanovil) a náš Pán s ňou zostane až do konca čias.
Sme otrasení? Určite. Ale potom nastal čas na modlitbu ako nikdy predtým: modlitbu za pápeža a za Cirkev. Môžeme tiež volať: “Pane, zachráň nás! Hynieme!”, ale už teraz sme si istí odpoveďou: “Prečo sa bojíte, vy maloverní?”
On je tu so svojou Cirkvou až do konca čias.
Preklad z lifesitenews.com
