Za posledných päťdesiat rokov sa diverzita stala najobľúbenejšou hodnotou západného politického a kultúrneho establišmentu. Čoraz citeľnejšia je tendencia diverzitu priam sakralizovať a vyhlásenia vernosti k nej sa zmenili na rituálne predstavenie mnohých verejných a súkromných inštitúcií. Medzinárodné a globalistické organizácie stáli na čele propagácie rozmanitosti ako základnej hodnoty spoločnosti.
Ako hovorí UNESCO, “diverzita je podstatou našej identity”. Pre UNESCO je hlavným kladom diverzity to, že oslava pluralizácie kultúrnej identity a odlišnosti ponúka protikladný naratív k národu a národnej suverenite. Týmto spôsobom sa medzinárodná organizácia snaží oslabiť autoritu národného štátu.
UNESCO a iné medzinárodné organizácie predstavujú odlišnosť a diverzitu ako kategórie, ktoré sú morálne nadradené homogénnej spoločnosti. Od päťdesiatych rokov 20. storočia sa uskutočňuje systematická snaha diskreditovať morálny status homogénnych spoločenstiev a národov. Komunity a jednotlivci, ktorí odmietajú program rozmanitosti, sú často prezentovaní ako psychologicky negramotní, ktorí sa boja iných a čoraz viac ako xenofóbni.
Pôvodne bola sakralizácia diverzity reakciou na pomýlené spájanie národného povedomia s hroznými udalosťami druhej svetovej vojny. Nacionalizmus bol prezentovaný ako hlavný motor tejto katastrofy a všetky formy národnej príslušnosti – dokonca aj vlastenectvo – boli kritizované ako predzvesť fašizmu. Autori spojení s vplyvnou frankfurtskou sociálnou školou sa vo svojej slávnej štúdii Autoritárska osobnosť snažili predstaviť diverzitu ako protilátku k identifikovaniu sa ľudí s národom.
Autoritárska osobnosť zohrala dôležitú úlohu v tom, že snahe ľudí žiť s tými, ktorí sa im podobajú, priradila negatívny normatívny význam. Vyvodili z toho záver, že “potreba homogenity” predstavuje dôležitú psychologickú chybu. Bola vykreslená ako symptóm autoritárskej osobnosti[i]. Autori frankfurtskej školy vytvorili morálny kontrast medzi ľuďmi, ktorých to ťahalo k rozmanitosti, a tými, ktorí ju odmietali:
“Je to zrejme najmä ochota prijímať, akceptovať, a dokonca milovať odlišnosti a diverzitu, v protiklade k potrebe stanoviť jasné demarkačné línie a určiť, čo je nadradené a čo podriadené, čo zostáva ako najzákladnejšie rozlišovacie kritérium týchto dvoch protikladných vzorov. Príslušníci outgroup, ktorí predstavujú odchýlky od kultúrnych noriem in-group, najviac ohrozujú toho, kto musí kultúrne normy chápať ako absolútne, aby sa mohol cítiť bezpečne”
Autori dodávajú, že “by presahovalo rámec tohto zväzku, keby sme chceli úplne zistiť determinanty tejto potreby homogenity a jednoduchosti vo všetkých oblastiach života“.
Podľa autorov knihy Autoritárska osobnosť bolo odmietanie rozmanitosti viac než len charakterovou chybou, predstavovalo škodlivú a potenciálne autoritársku vlastnosť jednotlivcov. Od tohto momentu sa liečenie ľudí z ich iracionálnej potreby homogenity, a tým ich povzbudzovanie k láske k rozmanitosti, zmenilo na projekt sociálneho inžinierstva.
Autori knihy Autoritárska osobnosť tvrdili, že morálny kontrast, ktorý vytvorili medzi diverzitou a homogenitou, sa zakladá na vedeckých poznatkoch. V skutočnosti to bolo ideologické nepriateľstvo voči ideálom národnej suverenity, vlastenectva a tradície, ktoré viedlo k ich snahe urobiť homogenitu toxickou. To, že tento morálny protiklad bol tak široko prijatý a internalizovaný dominantnými inštitúciami západnej spoločnosti, svedčí o ich filozofickej a intelektuálnej negramotnosti. Prečo? Pretože homogénnosť a diverzita nie sú morálne kategórie, ale opisné pojmy.
Na diverzite nie je nič vnútorne hodnotné. Tí, ktorí tvrdia, že práve naša vnútorná odlišnosť nás robí hodnotnými, jednoducho vyjadrujú subjektívnu preferenciu odlišnosti. Naša odlišnosť nie je o nič cennejšia ako naša rovnakosť. To, či človek dáva prednosť rôznym typom jednotlivcov alebo podobným, nemá žiadne morálne konotácie. Projekt premeniť diverzitu na hodnotu je v zásade poháňaný ideologickým odcudzením od miestnej, komunitnej solidarity a identity, ktorá vychádza z národa. Od 80. rokov 20. storočia slúži diverzita ako prostriedok na presadzovanie kultúrnej politiky identity a multikulturalizmu.
Podpora rozmanitosti podporila rast sociálnej polarizácie. Politika diverzity podporila skamenenie rôznych identít, keďže rôzne skupiny sa snažia získať pozíciu v konkurenčnom boji s ostatnými. Paradoxne rozmanitosť medzi rôznymi skupinami podporila homogenizáciu identity v rámci rôznych skupín. Fetišizácia rozdielov viedla k ich naturalizácii. Od členov skupiny sa očakáva, že sa budú definovať rovnakou identitou. Týmto spôsobom sa rozmanitosť a jej oslava odlišnosti stali spoluvinníkmi súhlasu s netoleranciou a autoritárstvom v rámci skupín identity.
Na úzku súvislosť medzi netoleranciou a rozmanitosťou upozornil v 90. rokoch 20. storočia politický teoretik Christopher Lasch. Poznamenal, že “v praxi sa ukazuje, že diverzita legitimizuje nový dogmatizmus, v ktorom sa súperiace menšiny ukrývajú za súbor presvedčení, ktoré sú odolné voči racionálnej diskusii“. A varoval, že rozmanitosť by mohla viesť k “fyzickej segregácii obyvateľstva v uzavretých, rasovo homogénnych enklávach, ktorá má svoj protipól v balkanizácii názorov”. Takto dopadol multikulturalizmus vedený diverzitou. Homogénne enklávy vedúce k balkanizácii verejného života a mienky.
Rozkladný vplyv politiky diverzity na solidaritu nie je jediným problémom spojeným s presadzovaním multikulturalizmu. Sakralizácia identity podkopala aj slobodu prejavu. V mnohých častiach západného sveta je podpora diverzity na úkor uplatňovania slobody.
Rozmanitosť – neodškriepiteľná hodnota
V posledných rokoch sa mnohé inštitúcie rozhodli, že hodnota diverzity je taká fundamentálna, že ju nemožno spochybňovať. Tento názor prevláda najmä v inštitúciách vyššieho vzdelávania. Mnohé univerzity sa rozhodli, že hodnota rozmanitosti prevyšuje hodnotu slobody prejavu a akademickej slobody. Ak rôzne skupiny namietajú proti nejakému vyhláseniu, tí, ktorí ho vyslovili, môžu byť legitímne umlčaní.
Niektorí prezidenti univerzít výslovne tvrdia, že sloboda prejavu a rozmanitosť môžu predstavovať vzájomne protichodné hodnoty. V mnohých oficiálnych vyhláseniach admonistrátori argumentujú, že sloboda prejavu predstavuje riziko pre blaho nových skupín netradičných a menšinových študentov. Michael Roth, riaditeľ Wesleyanskej univerzity – napísal, že v minulosti boli univerzitné kampusy “oveľa menej rozmanitými miestami, ako sú dnes” a “existovalo mnoho hlasov, ktoré nikto z nás nemal možnosť počuť”.
Z Rothovho vyjadrenia vyplýva, že uplatňovanie slobody prejavu v minulosti mohlo slúžiť na umlčanie hlasov menšinových skupín.
Presvedčenie, že sloboda prejavu a rozmanitosť sú vzájomne protichodné hodnoty, si osvojili administrátori univerzít a dominuje v správaní kultúry univerzitného kampusu. Tvrdia, že sloboda musí byť buď “vyvážená”, alebo “vymenená” za rozmanitosť. “Rozhodne si myslím, že ide o vyvažovanie,” poznamenal Gale Baker, univerzitný poradca Kalifornskej štátnej univerzity. Vníma “otvorenú a úprimnú diskusiu a slobodu prejavu” ako “konkurenciu” s “hodnotou, ktorou je snaha o rozmanitú a inkluzívnu komunitu”.
V súčasnom období nabádanie k “rovnováhe medzi slobodou prejavu a rozmanitosťou” vždy vedie k záveru, že sloboda musí ustúpiť diverzite. Vedúci predstavitelia univerzít čoraz viac uprednostňujú rozmanitosť a v mnohých prípadoch pripisujú slobode prejavu iba malú hodnotu. To, že rozmanitosť je dominantná a sloboda prejavu je v najlepšom prípade odsunutá na druhú koľaj, nápadne ilustruje spôsob, akým sú formulované vyhlásenia a deklarácie o poslaní univerzít.
Vezmime si napríklad vyhlásenie rektora Ronnieho Greena z University of Nebraska-Lincoln, ktorým privítal nových študentov na akademickej pôde v akademickom roku 2016-17. Vo vyhlásení sa nespomína žiadna hodnota slobody prejavu alebo akademickej slobody. O slobode prejavu sa zmieňuje iba okrajovo, ale najviac vyzdvihuje hodnoty rozmanitosti.
Pre Greena viera v túto hodnotu nie je možnosťou – je absolútne povinná. Ako sám hovorí, “naše presvedčenie o rozmanitosti a inklúzii” nie je “predmetom vyjednávania“. Jeho výzva prispôsobiť sa alebo inak je ozvenou neliberálnej a autoritárskej povahy.
Stojí za zmienku, že vyhlásenie o základných hodnotách Nebraskej univerzity v Lincolne, podobne ako vyhlásenie mnohých iných vysokých škôl, obsahuje vyhlásenie o diverzite , ale nie o slobode prejavu. Za zmienkou o viere v slobodu prejavu v jej poslaní bezprostredne nasleduje klauzula, že “netolerujeme slová a činy plné nenávisti a neúcty“. To, že jej údajná viera v slobodu prejavu a netolerancia slov nenávisti sú zahrnuté v tej istej vete, komunikuje implicitné spojenie so slobodou prejavu a nenávisťou.
Absolutizácia hodnoty rozmanitosti je široko podporovaná vládnucimi elitami západnej spoločnosti. Podporujú rozmanitosť a kultúrny pluralizmus, pretože im dáva do rúk možnosť manažovania konkurenčných záujmov. V čase, keď vládnuca trieda čelí kríze legitimity, im potreba manažovania rozmanitosti poskytuje dôvod existencie.
Ľahšie je ovládať spoločnosť pozostávajúcu z konkurenčných kultúrnych skupín ako verejnosť zjednotenú spoločnou identitou národa. Roztrieštený a polarizovaný verejný priestor pomáha mocným uplatňovať ich hegemóniu. Preto si cenia diverzitu .
Preklad z substack.com/@frankfuredi
