Maďarsko rokoch 1984 až 1990 bolo Maďarsko testovacím územím pre budúcu regionálnu sieť Sorosovej nadácie. V tom čase sem smerovala polovica peňazí vynaložených v strednej a východnej Európe. Sám Soros v roku 1990 označil svoju bývalú vlasť doslova za základňu, kde “sme sa naučili fungovať v určitom rámci“.
V roku 1990 komentoval svoje vtedajšie aktivity slovami: “Dnes ide o oveľa viac než iba o nadácie – o ekonomiku, politiku a medzinárodné záležitosti. Stal som sa verejnou osobou […] Donedávna […] som mohol oveľa účinnejšie pracovať z pozadia. […] To sa však v posledných rokoch zmenilo. […] Začal som byť takmer štátnikom. Bolo to trochu nepríjemné, pretože som nezastupoval žiadny štát, ale čoskoro som si na to zvykol.” Medzitým povedal, že “sa zo mňa stal takzvaný štátnik bez štátu. Táto úloha ma baví,”49 Tento proces pokračoval aj po roku 1990.
Soros sa už v roku 1986 pokúsil založiť nadáciu v Číne (Foundation for the Reform and Opening-up of China), inšpirovaný úspechmi v Maďarsku, čo sa mu podarilo, ale čínska tajná služba nad nadáciou čoskoro prevzala kontrolu a po reintegračnom procese v Pekingu ju zrušila. Jeho ďalšie dva pokusy v regióne pred rokom 1989/90 boli úspešnejšie: v rokoch 1987-88 založil kanceláriu a organizačný výbor nadácie v Moskve a vo Varšave.
Zbiegniew Bujak, šéf varšavskej Solidarity, bol v roku 1989 vymenovaný za riaditeľa prvého z nich, pomenovaného po Báthorym. V lete predchádzajúceho roka sa Soros osobne stretol s generálom Jaruzelským, ktorý operáciu požehnal, a nadviazal úzke vzťahy s Bronisławom Geremekom, hlavným poradcom Lecha Wałęsu. Tá pod názvom Kultúrna nadácia otvorila počas “odmäku” po Moskve pobočky aj v niekoľkých ďalších ruských mestách.
Ako sám povedal, od roku 1990 poskytoval strednej a východnej Európe “jednoosobovú Marshallovu pomoc”, čo samozrejme znamenalo automatické zvýšenie jeho vplyvu. Táto “politická filantropia” bola vždy spojená s finančným ziskom: Soros požiadal Jeffreyho Sachsa, profesora ekonómie z Harvardu, aby vypracoval neoliberálnu šokovú terapiu, ktorá sa uplatnila v Poľsku v rokoch 1989-90 a v Rusku v rokoch 1991-93.
V rokoch 1989-90 založil Soros nadácie v Kyjeve, potom v dnes už nezávislom Estónsku a Litve, nasledovalo Československo (Brno, Bratislava, Praha), Lotyšsko, Rumunsko (Bukurešť, Jasy, Kluž, Temešvár), Juhoslávia, Bulharsko a Albánsko, potom Bielorusko a Moldavsko a nakoniec kaukazské krajiny.V rokoch 1990-1992 viedol v bývalých komunistických krajinách celkovo 16 nadácií a v roku 1993 ich založil 22. Po zmenách režimov v strednej a východnej Európe v rokoch 1991-92 sa z hľadiska politických financií zaujímala najmä o Macedónsko a Ukrajinu.
Od začiatku expanzie v strednej a východnej Európe v polovici 90. rokov sa maďarské hlavné mesto stalo regionálnym centrom Sorosovho impéria. Od tohto momentu sa maďarská bunka stala provinčným centrom Petrohradu, či dokonca regionálnym modelom, v ktorom od roku 1994 bilo nielen srdce “otvorenej spoločnosti” (CEU, Archív otvorenej spoločnosti [OSA], OSI, maďarská Sorosova nadácia), ale vznikla aj spriatelená vláda, sčasti zo stúpencov miestnej nadácie, ktorú pravidelne podporovalo veľvyslanectvo USA v Budapešti. Soros v polovici 90. rokov organizoval v Budapešti regionálne stretnutia za svojej osobnej účasti.
Vo svojich memoároch označil zmeny režimov v strednej a východnej Európe v rokoch 1989 – 1990 do veľkej miery za svoj vlastný úspech – vyjadril svoju myšlienku, že diktátorský internacionalizmus v tomto regióne bol nahradený demokratickým internacionalizmom, a to nie primárne z vôle tam žijúcich národov, ale s finančnou pomocou Západu, predovšetkým jeho.
1. augusta 1994 Soros vystúpil pred podvýborom pre medzinárodné organizácie a ľudské práva amerického senátneho výboru pre zahraničné vzťahy na tému Budovanie otvorených spoločností: nádeje a úskalia.53 Na začiatku svojho vystúpenia uviedol, že v vedie nadácie v 23 krajinách a že v roku 1993 vynaložil 100-krát viac prostriedkov ako v roku 1979, teda 3 milióny dolárov.
Politickú situáciu v roku 1989 označil za “euforický moment, ktorý mohol byť využitý na začatie prechodu k otvorenej spoločnosti“, ale nebol využitý. Pokračoval však, že demontáž uzavretej spoločnosti nešla ruka v ruke so vznikom “otvorenej spoločnosti”, a v skutočnosti existujú dôkazy o regresii, keďže zničenie komunizmu “viedlo k všeobecnému popretiu univerzálnych hodnôt”. Sú tu však spojenci, a to medzi samotnými dedičmi režimu spred roka 1989, zhodnotil.
Ako povedal, “nedávne úspechy bývalých komunistických strán v Maďarsku, Poľsku a Litve ma neznepokojujú. […] Osobitne ma potešilo, že v nedávnych maďarských voľbách voliči odmietli nacionalistickú líniu. Koalícia Maďarskej socialistickej strany so slobodnými demokratmi v rámci premysleného a jasne formulovaného reformného programu je povzbudivým signálom do budúcnosti.”
Druhá polovica 90. rokov a prvé desaťročie nového tisícročia sa niesli v znamení Sorosových plánov v závislosti od vnútropolitickej situácie doma i v iných cieľových oblastiach Sorosovho impéria. V rokoch 2011-12 získalo sedem nadácií pôsobiacich v strednej a východnej Európe úplnú prevádzkovú a čiastočne aj finančnú nezávislosť od ústredia OSF, ale vlna suverenity v druhej polovici desaťročia, ktorá sčasti vznikla v tomto regióne, znížila možnosti uplatňovať prostredníctvom nich vplyv (najmä v Poľsku a Maďarsku, s menším podielom v Českej republike a na Slovensku, kde sa im však podarilo prejsť do protiútoku, a na Ukrajine a v Macedónsku sa im podarilo vybojovať víťazstvá).
V roku 2020, v roku 90. výročia narodenia Georgea Sorosa, bola OSF siedmou najbohatšou nadáciou na svete, druhou po Bili Gatesovi v USA, so 49 pobočkami po celom svete, takmer 2 000 zamestnancami, pôsobiacou v 41 krajinách, ale celkovo aktívnou v 140, a ôsmimi regionálnymi divíziami. V roku 2010 vynaložila na svoje poslanie približne 14 miliárd dolárov, pričom ročný rozpočet jej siete nadácií predstavoval 1 miliardu dolárov.
Svetová univerzita
Na začiatku 90. rokov 20. storočia nešlo všetko podľa Sorosových plánov a jednota uzavretých spoločností sa nevyvinula v jednotu otvorených spoločností. V Maďarsku vznikla konzervatívna vláda, Československo a Juhoslávia, ktoré vznikli po prvej a druhej svetovej vojne, zanikli, prvé z nich v roku 1993. V Sovietskom zväze, ktorý sa včleňoval do Ruska, sa v auguste 1991 uskutočnil pokus o štátny prevrat, inde vypukli etnické konflikty resp- vojny (1990 – Sedmohradsko, 1992 – Moldavsko, 1992-94 – Náhorný Karabach, 1994-96 – Čečensko).
Etnické konflikty, ktoré komunizmus umelo potláčal alebo takticky udržiaval pod prahom, vypukli s mnohonásobnou intenzitou po skončení sovietskej hegemónie – ich mimoriadne negatívne dôsledky zmiešala ideológia “otvorenej spoločnosti” s pozitívnymi národnými ašpiráciami, ktoré zvrhli komunizmus a urobili z národov regiónu víťazov v rokoch 1989/90.
“Kolaps uzavretej spoločnosti automaticky nevytvára otvorenú spoločnosť. Komunizmus bol univerzálnou uzavretou spoločnosťou. Treba sa obávať, že po ňom vzniknú menšie uzavreté systémy: určitá verzia nacionalizmu,” uzavrel v roku 1992. Jeho hlavnou otázkou v tom čase bolo, “či bude dominovať nacionalizmus a šovinizmus, alebo vznikne otvorená spoločnosť? Teraz to vidím tak, že si nemyslím, že slobodná spoločnosť sa dá vytvoriť bez pomoci Západu.”
Podľa neho preto centrálnu uzavretú spoločnosť sovietskeho typu nahradilo na konci 20. storočia, najmä v strednej a východnej Európe, množstvo malých uzavretých spoločností, pričom hlavným problémom bol nacionalizmus a rastúci priestor pre činnosť národného štátu.
Ako už bolo spomenuté, v tomto období, v roku 1992, bolo Maďarsko ostro kritizované, v roku 1993 sa zhoršili vzťahy s českou a slovenskou vládou, v rokoch 1994-95 sa mu začala horúca pôda pod nohami v Belehrade, potom v Minsku a dokonca v Rige a neoliberálne ekonomické reformy v súlade s MMF, ktoré podporoval a financoval, vyvolali odpor v Rusku a následne v Poľsku. Po počiatočných úspechoch na Ukrajine jeho kalkulácie nevyšli ani na Ukrajine a jedinou útechou bolo Albánsko a Macedónsko.
Soros bol však na to všetko dobre pripravený: v rozhovore v apríli 1989 sa vyjadril, že “v týchto krajinách existoval dogmatický systém, ktorý sa podľa mňa zlomil. Teraz je však otázkou, čo bude nasledovať? Pretože veci sa môžu vyvíjať dvoma smermi. Z tohto veľkého uzavretého systému môžu vzniknúť malé uzavreté jednotky, malé miestne diktatúry. […] A druhou alternatívou je, že sa tento región tiež pripojí k medzinárodnej “otvorenej spoločnosti”. Mojím cieľom je podporovať tento internacionalizmus.”
V tom istom rozhovore spomenul aj nástroj, ktorým je Stredoeurópsky medziuniverzitný seminár v Dubrovníku, ktorý sa tento rok konal už po druhýkrát. Pripomenul, že už tu vo svojej prednáške na druhej etape série seminárov, ktoré sa konali od roku 1988, povedal, že jedným z najväčších nebezpečenstiev po páde komunizmu bude nacionalizmus.
Sériu sympózií podľa ich vlastnej interpretácie iniciovali Imre Mécs resp. Miklós Vásárhelyi a na plánovaní ďalších sa podieľali viacerí liberálni intelektuáli (Endre Bojtár, Péter Hanák, Péter Kende, György Litván, István Rév, István Teplán), z ktorých sa začiatkom roku 1991 zrodila CEU. Dornbach sa stal právnym zástupcom inštitúcie, Göncz Árpád čestným predsedom univerzitnej nadácie a Vásárhelyi jej prezidentom.
Do roku 2007 bol predsedom správnej rady univerzity sám Soros, ktorý v rokoch 1990 až 1993 minul v strednej a východnej Európe celkovo 1 miliardu dolárov, z čoho štvrtina išla na financovanie CEU. V rokoch 1990 až 1992 sa mu podarilo získať podporu prezidentov Václava Havla a Árpáda Göncza a Bronisława Geremeka, predsedu väčšiny v Sejme, pre univerzitu, ktorá mala vzniknúť súčasne v Československu, Poľsku a Maďarsku.
V hlavnom meste vtedajšieho Československa otvorila univerzita kampus s výslovnou podporou vlády, a to tak finančnou, ako aj formou poskytnutia budov, a v Budapešti s prísľubom budovy na základe zmluvy podpísanej v roku 1989. Výučba sa začala v apríli 1991, najprv v Prahe a od augusta nasledujúceho roku v Budapešti, pričom spočiatku sa na troch katedrách ponúkali postgraduálne kurzy (vo Viedni nebola otvorená žiadna katedra CEU, varšavské pracovisko zostalo okrajové a bratislavský kampus bol predčasne zrušený).
Soros pôvodne plánoval poskytnúť na prevádzku univerzity 25 miliónov dolárov počas piatich rokov, ktoré však čoskoro desaťnásobne zvýšil. Po tom, čo sa premiérovi Václavovi Klausovi napriek silnej podpore prezidenta Havla podarilo v roku 1992 dosiahnuť, aby CEU opustila Prahu, od nasledujúceho roka až do konca roka 2018, keď sa (z veľkej časti) presťahovala do Viedne, zostal jej kampus len v Budapešti.
CEU začala rýchlo rásť a podobne ako systém nadácií sa stala celou sieťou: V roku 1992 bol spustený Program podpory vysokoškolského vzdelávania, ktorý bol v novinách, ktoré financoval, označený za “novú provinciu Sorosovho impéria“, v roku 1994 získala univerzita archív (Archív otvorenej spoločnosti, ktorý viedol István Rév) a o rok neskôr bola otvorená reprezentatívna budova na Nádorskej ulici, v rokoch 1995-96 bola CEU akreditovaná Štátnou univerzitou v New Yorku, na konci tohto procesu sa konalo otvorenie akademického roka ministrom školstva SZDSZ Bálintom Magyarom.
Klenotom Sorosovho impéria je jednoznačne CEU, ako to vidí on sám; pred tridsiatimi rokmi napríklad povedal, že “naša sieť nadácií […] pokrýva celý región. Najdôležitejšou z nich je Stredoeurópska univerzita.”
Reportér amerických novín nedávno o univerzite prekvapivo otvorene napísal: “Soros založil svoju univerzitu na konci komunizmu, aby vychoval novú generáciu technokratov, ktorí budú písať nové ústavy, privatizovať štátne podniky a viesť postsovietsky svet do kozmopolitnej budúcnosti. Univerzita je, ako sám povedal, ‘prototypom otvorenej spoločnosti’.”
To je ozvena slov Lászlóa Kardosa, ktorý krátko pred nástupom do funkcie riaditeľa Sorosovej nadácie pri založení univerzity povedal: “Predstavte si: povedzme v roku 2010 si politici z pätnástich stredoeurópskych krajín – hlavy štátov, premiéri, ministri hospodárstva a zahraničných vecí atď. – sadnú niekde na rokovanie a potom v kruhu [všetci povedia]; ‘Ahoj, poznám ťa! Vyštudoval si Sorosovu Stredoeurópsku univerzitu!” […mali by sme a mohli by sme tu vybudovať spoločného ducha, ktorý je oveľa účinnejšou určujúcou silou ako provinčné nacionalizmy!”
Sieť Open Society University Network (OSUN), ktorá sídli na CEU a jej symbiotickom partnerovi Bard College v New Yorku, založil Soros v rokoch 2019-20. Sieť, ktorá je vybavená kapitálom vo výške jednej miliardy dolárov, je otvorená pre univerzity na celom svete, ktoré si osvoja akademický a politický program a model štipendií CEU.
CEU je kozmopolitný projekt, na ktorom sa Soros priamo podieľal ako predseda správnej rady v rokoch 1991 až 2007 a rektorom univerzity je od roku 2016 kanadský liberálny politik Michael Ignatieff. Medzi jeho prednášateľmi sú známe osobnosti maďarskej progresívnej inteligencie (Péter Balázs, László Barabási Albert, Lajos Bokros, László Csaba, Zsolt Enyedi, János Kis, Gábor Klaniczay, János Kornai, András Sajó); Cenu otvorenej spoločnosti, ktorú udeľuje univerzita, doteraz získali okrem iných KarL Popper (posmrtne), Árpád Göncz, Václav Havel, Tóm Lantos, Bronisław Geremek a Kofi Annan.
Na začiatku, pri hodnotení prvého roka maďarskej nadácie, Soros povedal, že “cieľom nadácie je podporovať rozvoj maďarskej spoločnosti“, čo “určite zahŕňa obohatenie a rozmanitosť kultúrneho a vedeckého života“. O rok a pol neskôr, začiatkom roka 1987 bol ešte odvážnejší, keď povedal, že chce rozšíriť činnosť OSF do ďalších krajín. “Mám veľkú ambíciu […] vybudovať medzinárodnú organizáciu – na to slúžia nadácie -, ktorá bude ovplyvňovať svet tak, aby sa ľudská spoločnosť priblížila k ideálom otvorenej spoločnosti.”
V roku 1990, keď hovoril o metodológii toho všetkého, povedal, že “mnohé snahy o vytvorenie otvorenej spoločnosti sú nepriame a sprostredkované: môže k nim prispieť túžba po zisku, kultúrne a politické ciele.” O rok neskôr ho v rozhovore s priateľom s láskavým úmyslom označil aj za “tichého rozvracača”. Metodika bola jednoduchá: najprv “preniknúť medzi inteligenciu krajiny v prechode prostredníctvom charitatívnych nadácií” (István Csurka) a potom zaviesť trhovú a sociálnu liberalizáciu, ktorá by priniesla finančné výhody aj politické výsledky.
George Soros prispel k budovaniu “otvorenej spoločnosti” v strednej a východnej Európe, a najmä v Maďarsku, ktoré je jej ústredným bodom: Jeho “dlhý pochod inštitúciami” (Rudi Dutschke), ktorý trval celkovo desať rokov od roku 1984 do roku 1994, ho nakoniec priviedol k získaniu a zabezpečeniu kľúčových pozícií pre miestnych stúpencov “otvorenej spoločnosti“, ak aj nie (vždy) v priamej politike, tak určite v oblasti kultúry v širšom zmysle (literatúra, kultúra, umenie, vzdelávanie, veda), ktorá je mimoriadne vhodná na nepriame ovplyvňovanie politiky.
Táto “kultúrna hegemónia” (Antonio Gramsci) bola veľkou pomocou pri získavaní ďalšieho internacionalizmu v regióne, tentoraz s mäkkým vplyvom, po sovietskom komunizme, ktorý pôsobil tvrdými prostriedkami okupácie, represie a diktatúry. Stále však nie je jasné, akú úlohu zohral George Soros pri pokojnom prechode medzi oboma stranami.
Podľa Bielej knihy vydanej v Maďarsku Veľký plán – Sorosovo impérium v strednej a východnej Európe – Kozép és Kelet – európai Torténelem és Tátrsadalom Kozalapítvány 2021
