List Notre charge apostolique svätého Pia X. spred 123 rokov je dokonale ušitý na našu dobu. Pápež Sarto v ňom odsúdil omyly francúzskeho hnutia Sillon, ale… presne tie isté myšlienky, ktoré vtedy kritizoval, sú, žiaľ, dnes prítomné v synodálnom procese, na Svetových dňoch mládeže, ba aj v encyklike pápeža Františka Fratelli tutti či v revolučných interpretáciách Druhého vatikánskeho koncilu.
Tomuto listu a jeho prekvapivej aktuálnosti pre dnešnú dobu venuje pozornosť redaktor pch24.pl Pawel Chmielewski. Išlo o reakciu na francúzske hnutie Le Sillon , ktoré založil Marc Sangnier (1873-1950) s úmyslom nájsť zhodu medzi Katolíckou cirkvou a francúzskymi republikánskymi ideálmi a vytvoriť alternatívu k antiklerikálnym robotníckym hnutiam.
Bol to vlastne jeden z prvých pokusov dať inú než čisto kontrarevolučnú odpoveď na novú politickú situáciu, ktorá vznikla po tom, ako Francúzi zavraždili svojho kráľa a nastolili republikanizmus a demokraciu. Spočiatku ho podporovali pápeži, ktorí v úsilí sillonistov videli dobré a zbožné úmysly.
Problém však nastal, keď hnutie Sillon po čase zišlo z cesty ortodoxie a začalo hlásať de facto myšlienku podriadenia Cirkvi demokratickému systému, čím sa v istom zmysle obrátilo proti prvému prikázaniu snažiac sa to, čo je sväté, dať do služieb tomu, čo je pozemské, ktoré dokonca zbožšťovalo a svoj pravý a konečný cieľ videlo v sekularizácii kresťanstva slúžiacemu republikanizmu a demokracii.
Pawel Chmielewski poukazuje na to, že duch hnutia Sillonu sa dnes objavuje v úsilí niektorých synodalistov, ktorí spolu s nemeckým revolucionárom biskupom Franzom-Josefom Overbeckom hlásajú, že Cirkev by mala venovať svoje sily službe liberálnej demokracii. To však nie je všetko: zdá sa, že omyly hnutia Sillon dnes prenikajú dokonca aj do závažných a dôležitých pápežských dokumentov.
Herézy hnutia Sillon rozpoznal aj svätý Pius X., ktorý sa istý čas neúspešne snažil ochrániť ho pred úpadkom, ale nakoniec 25. augusta 1910 odsúdil Sillon vo svojom apoštolskom liste Notre charge apostolique. Svätý Pius X. v ňom poukázal na to, že hoci hnutie v minulosti vykonalo veľa dobrého, jeho zakladatelia nedokázali ochrániť seba, a teda ani vlastné hnutie “pred protestantskými a liberálnymi vplyvmi“.
Aktuálnosť myšlienok svätého Pia X.
Podľa redaktora pch24.pl celý list Notre charge apostolique by mal byť odporúčaným ba povinným čítaním, pretože v mnohých ohľadoch sa zdá, akoby svätý Pius X. vytýkal chyby vôbec nie Sillonu, ale… revolučným interpretáciám Druhého vatikánskeho koncilu, encyklike pápeža Františka Fratelli tutti, náboženskému relativizmu Svetových dní mládeže či egalitarizmu synodálneho procesu.
A uvádza niekoľko citátov z Notre charge apostolique:
Proti apoteóze demokracie a republikanizmu
V úvodných častiach svojho listu pápež poukázal na egalitarizmus a extrémny demokratizmus sillonistov, čo je veľmi dôležité napomenutie pre našu dobu, ktorá, ako sa zdá, považuje liberálnu demokraciu za vrchol dejín a ideálne stelesnenie kresťanského poriadku:
“Náš svätý predchodca,” napísal Pius X., “na pranier postavil onen druh demokracie, ktorá ide až k zvrátenosti, keď v spoločnosti prisudzuje najvyššiu moc ľudu a usiluje sa zrušiť a zrovnoprávniť všetky spoločenské triedy’ […] Sillonisti neschvaľujú učenie, ktoré pripomenul Lev XIII. o základných princípoch spoločnosti. Prenášajú autoritu do rúk ľudu alebo ju úplne potláčajú a za ideál, ktorý treba dosiahnuť, považujú zrovnoprávnenie všetkých tried. V rozpore s katolíckou doktrínou teda sledujú ideál, ktorý bol odsúdený“.
Moc nepochádza od ľudí – pochádza od Boha. Dnes toto aj v Cirkvi má málokto na pamäti.
Druhý vatikánsky koncil nie je začiatkom novej “lepšej” éry
Svätý Pius X. taktiež odsúdil bludy revolučnej interpretácie Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré sú dnes mimoriadne rozšírené.
Každú chvíľu niektorí kardináli, biskupi, kňazi či laickí publicisti vyhlasujú, že s koncilom, a ešte viac so Synodou o synodalite, sa skončila plná omylov a patológií konštantínopolskej éry, v ktorej bola Cirkev podľa vzoru feudalizmu nástrojom zla a násilia; až dnes, hlásajú títo proroci nového spoločensko-cirkevného systému, Cirkev pod vedením Františka, najvyššieho interpreta Druhého vatikánskeho koncilu, mala by vstúpiť do éry ozajstnej slobody; až teraz by Cirkev mala umožniť a zo všetkých síl podporovať dielo budovania “autenticky kresťanskej” civilizácie.
“[V] týchto časoch duchovnej a sociálnej anarchie, keď sa každý vyhlasuje za učiteľa a zákonodarcu, treba jasne pripomenúť, že nie je možné budovať spoločnosť inak, ako ju vybudoval Boh. Nemožno vybudovať spoločnosť, ak Cirkev nie je položená ako základný kameň a ak nebude na ňu dohliadať.
Civilizáciu už netreba objavovať ani budovať novú spoločnosť v oblakoch. Bola a existuje ako kresťanská civilizácia, ako katolícka spoločnosť. Ide len o to ju obnoviť bez porušenia jej prirodzených a nadprirodzených základov a znovu nastaviť proti stále a znova sa opakujúcim novým útokom nezdravej utópie revolúcie bezbožnosti: “Omnia instaurare in Christo“.” – napísal svätý pápež.
A ďalej dodal:
Katolíckym mladíkom sa vštepuje nedôvera k Cirkev, k ich matke; učia, že sa jej po 19 storočí nepodarilo zriadiť vo svete spoločnosť na správnych základoch, že nepochopila spoločenské pojmy autority, slobody, rovnosti, bratstva a ľudskej dôstojnosti, že veľkí biskupi a panovníci, ktorí utvorili Francúzsko a tak slávne v ňom panovali, nedokázali dať ľudu ani pravú spravodlivosť, ani pravé šťastie, pretože sa nepridržiavali ideálov Sillonu!“.
Bratstvo všetkých? Áno, ale v Kristovi
Ak si niekto z čitateľov niekedy položil otázku, ako by Cirkev pred koncilom hodnotila encykliku pápeža Františka Fratelli tutti o všeobecnom bratstve, nuž… Pawel Chmielewski odporúča začítať sa do tohto listu svätého Pia X., v ktorom pápež Sarto priamo bojuje proti mylne chápanému pojmu bratstva, zbavenému kresťanských odkazov:
“To isté platí aj pre pojem bratstva,” napísal v Notre chargé apostolique, “ktorý sillonisti našli v láske ku spoločnému záujmu. […] Nie, ctihodní bratia, neexistuje žiadne bratstvo okrem kresťanskej lásky k blížnemu! Práve tá z lásky k Bohu a k jeho Synovi Ježišovi Kristovi, nášmu Spasiteľovi, zahŕňa všetkých ľudí, aby im pomohla a priviedla všetkých k tej istej viere a k tomu istému šťastiu v nebi. Oddelením takto chápaného bratstva od kresťanskej lásky by sa demokracia namiesto pokroku stala smutným regresom civilizácie. […] . Túto jednotu však možno dosiahnuť jedine katolíckou láskou k blížnemu, ktorá je zároveň schopná viesť národy na ceste k priblíženiu sa k ideálu civilizácie.”
Redaktor Chmielewski kladie viac-menej rečnícku otázku, ako by autor Fratelli tutti odpovedal svätému Piovi X. na otázky, položené v Notre charge apostolique:
Ak uvážime, aká bola potrebná sila, múdrosť a nadprirodzené cnosti na zriadenie kresťanského “mesta”, ak si spomenieme na utrpenie miliónov mučeníkov, na osvietenie cirkevných Otcov a cirkevných učiteľov, na oddanosť všetkých hrdinov lásky, na mocnú, z neba pochádzajúcu hierarchiu, na prúdy Božích milostí – to všetko zriadené, spojené a preniknuté životom a duchom Ježiša Krista, múdrosťou Božou, Slovom, ktoré sa stalo Telom – ak pomyslíme na to všetko, žasneme, keď vidíme ako sa noví apoštoli pokúšajú vybudovať čosi lepšie v Sillone na základe hmlistého idealizmu a občianskych cností.
Čo dosiahnu? Aký bude výsledok tejto spoločnej práce? Fantastické množstvo slov, v pestrej zmesi a vo zvodnom zmätku sa budú skvieť heslá slobody, spravodlivosti, bratstva, lásky, rovnosti, povznesenia ľudstva, a to všetko vybudované na falošne chápanom pojme ľudskej dôstojnosti.
Synodálny proces? Anomália!…
Pawel Chmielewski poukazuje na to, že list zameraný na bludy sillonistov odsudzuje aj – synodálny egalitarizmus. Synodálny proces totiž by mal predsa spočívať v tom, že všetci majú “počúvať” – Kňazi nejdú ani tak pred ľudom, aby ho viedli k evanjeliu, ale skôr “spolu” s ním alebo dokonca za ľudom. Je na neuverenie, alec takto to bolo aj v hnutí Sillone; keď sa kňazi pripojili k hnutiu, vyzliekli si takpovediac sutany a plne sa zrovnoprávnili s laikmi. Pius X. napísal:
Výslovne odsúdený relativizmus Svetových dní mládeže
Pawlovi Chmielevskému nedá, aby nepoukázal aj na to, že list Notre charge apostolique by nemohli s pokojným svedomím čítať ani organizátori tohtoročných Svetových dní mládeže. Pomocný biskup Lisabonu Americo Aguiar, ktorý bol za ne zodpovedný, dokonca povzbudil moslimov, židov, ateistov a budhistov, aby sa zúčastnili na Svetových dňoch mládeže, ale nie preto, aby ich obrátiť – ale aby sa posilnili vo vlastnom presvedčení a načerpali z neho silu pracovať pre spoločné dobro.
Svätý Pius X. presne toto odsúdil v názoroch hnutia Sillon….
Máme tu teda medzináboženskú, katolíkmi založenú jednotu, usilujúcu sa o reformu civilizácie, ktorá je predovšetkým katolíckym dielom, pretože žiadna pravá civilizácia bez mravnej civilizácie a žiadna pravá moderná civilizácia bez pravého náboženstva, nemôže byť. To je dokázanou pravdou a dejinnou skutočnosťou.
Čo sa dá povedať o spoločenstve, v ktorom mladí katolíci s inovercami a neveriacimi každého druhu sú spojení v takomto diele? Nie je to desaťkrát nebezpečnejšie ako nejaká neutrálna jednota? (…) Čo sa dá povedať o tejto rešpekte katolíka voči všetkým bludom a zvláštnej výzve katolíka ku všetkým disidentom, aby štúdiom upevnili svoje presvedčenie a z neho čerpali vždy bohatšie zdroje nových síl? Čo si myslieť o združení, v ktorom všetky náboženstvá, áno aj voľnomyšlienkarstvo, možno slobodne prezentovať?” – napísal.
Čakanie na nového svätého Pia X.?
Už z prečítania týchto niekoľkých krátkych úryvkov je jasné, že dielo svätého Pia X. sa ukazuje ako mimoriadne aktuálne aj dnes. To isté totiž platí aj o ďalších dokumentoch jeho veľkého pontifikátu. Tá istá aktuálnosť platí najmä pre encykliku Pascendi Dominici gregis, tá istá aktuálnosť platí pre antimodernistickú prísahu…
Prečo?
Pretože dnes predsa bojujeme presne proti tým istým omylom, ktorých sa dopustilo hnutie Sillon: proti pokusu úplne zmieriť Cirkev s revolúciou, ba čo viac, proti pokusu podriadiť Cirkev revolučným ideálom.
Redaktor Chmielewski na záver píše, že pred viac ako sto rokmi vyšla Cirkev z tohto boja víťazne, a to práve vďaka odvahe a neústupnosti svätého pápeža a vyzýva k modlitbe k Pánovi, aby udelil Cirkvi rovnako statočných obrancov viery na Petrovom stolci.
