Už od detských čias na hodinách náboženstva nám bolo vysvetľované, že pápež je neomylný vtedy, keď ex cathedra slávnostným spôsobom vysloví či definuje ako dogmu nejakú pravdu. Dnes to však niekedy vyzerá tak, že pápežovi Františkovi stačí vysloviť nejakú vetu v lietadle a o krátky čas sa na ňu začínajú odvolávať teológovia a podľa nej rozvíjajú svoje tézy.
Ide napríklad o odpoveď pápeža Františka na novinársku otázku o homosexuálovi v službách Svätej stolice, ktorý má za sebou viacero škandálov: “Kto som ja, aby som súdil?”, ktorú vyslovil po návrate z Brazílie v júli 2013.
O necelý rok medzinárodná teologická revue Concilium venovala jedno celé číslo téme, ktorej dali názov: Od “anathema sit” ku “Kto som ja, aby som súdil?”, s podtitulom O dnešnej ortodoxii. Týmto spôsobom táto veta akoby dostala oficiálnu pečiatku novej teologickej a pastoračnej paradigmy prijatej po tom, ako sa Cirkev vzdala možnosti súdiť svet. Odvtedy sa vďaka tomuto výroku v katolíckej teológii udiali mnohé zmeny, zmyslom ktorých ej zásada: Cirkev nemá čo súdiť. Má byť milosrdná a tolerantná. Pozrime sa v krátkosti na niektoré jej aspekty tejto teologickej zmeny.
Jej autori mali opovážlivosť nazvať ortodoxiu “metafyzickým násilím”(!). Toto vlastne bol zmysel pokynu pápeža Františka arcibiskupovi Fernándezovi, keď ho inštruoval, že jeho poslaním ako prefekta dikastéria pre náuku viery nemá byť potieranie doktrinálnych omylov. Pretože dnes sa miesto ortodoxie kladie dôraz na “ortoprax”, ktorá však nemôže nahradiť učenie viery, pretože prax vychádza z viery a je jej živým vyjadrením.
Čo znamená súdiť
Človek ako tvor rozumný vníma svet a udalosti okolo seba, hodnotí ich a vyvodzuje z nich závery. S hodnotením súvisí viacero slovies, viacero synoným, ako súdiť, posudzovať, usudzovať či rozlišovať ale aj konštatovať. Keď poviem, že „futbalista XY je pomalý“, alebo speváčka spieva falošne, konštatujem a hodnotím skutočnosť, ako ju vidím, prípadne ako ju hodnotia odborníci, na ktorých úsudok sa spolieham. Usudzovanie môže byť pravdivé alebo nepravdivé. Človek však nemôže nesúdiť, pretože nesúdiť by znamenalo nežiť ako človek. Nesúďte podľa zdania, ale súďte spravodlivo.“ (Jn 7,24). Toto sú slová Ježiša Krista, ktoré však dnes málokto sa opováži pripomenúť.
(Netreba si to pliesť s odsúdením druhých ľudí, s ich pohŕdaním, s presvedčením, že MY sme lepší, pretože MY by sme sa ničoho takého určite nikdy nedopustili a pod., na čo sa vzťahuje príkaz Nesúďte, aby ste neboli súdení Mt 7,1)
Kto by teda tvrdil, že nesúdi, bol by neustále v rozpore s tým, že vo svojom živote na každom kroku hodnotí a posudzuje, nech to akokoľvek nazve. Keď vidí na verejnosti opilca, ktorí nahlas huláka a obťažuje okoloidúcich, automaticky ho zhodnotí, posúdi a konštatuje, že daný človek robí čosi zlé, čím škodí sebe a otravuje druhých.
Všetci zaujímame stanoviská k tomu, čo sa okolo nás deje. Ak sme rodičia a deti vidia, že otec alebo matka sa k nejakej udalosti kriticky vyjadruje, prirodzene si im vštepí do ich hláv, že robiť také čosi je zlé. Keď mladý človek vidí negatívny príklad výchovy v nejakej rodine, v duchu si povie: „Ja určite nebudem takto vychovávať svoje deti!“. Alebo v prípade pozitívneho príkladu: „Aj ja by som raz chcel mať takúto rodinu“! Keď nám v reštaurácii donesú jedlo, hodnotíme ho, či je dobré alebo je nanič a už nikdy viac tam nevkročíme. Ak teda niečo robíme, alebo nerobíme, je to preto, lebo sme to posúdili ako správne resp. nesprávne. Ak nesúdime, život bude súdiť nás.
Pravdu akceptujeme v našom intelekte, ale základ pravdy je – v realite. Inde ani nemôže byť. Dôležité je mať o tom pravdivú predstavu. Taliansky filozof Stefano Fontana zdôrazňuje, že rozum verí, že jeho pravda nie je jeho vlastná, ale je ním nájdená. Usudzovanie v klasickej a kresťanskej filozofii je aktom pokory, kým v modernej filozofii je aktom arogancie.
Príkladom môžu byť napríklad tvrdenia osôb, ktoré naleteli abecednej ideológii (LGBTQI+): Muž môže rodiť. Ak to niekto tvrdí, je to akt vrcholnej arogancie bez ohľadu na to, ako úprimne to myslí.
Pretože muž nemôže byť žena a žena nemôže byť muž. To je realita, ktorú nemožno zmeniť na základe pocitov, nech budú akokoľvek intenzívne či úprimné, nech ich presadzujú mocné korporácie, médiá, celebrity či sympatickí herci.
Ak však povieme na muža, že je muž, ale žena je ženou, je to ako keby sme povedali že 1+1 = 2. Toto konštatovanie nás v nijakom prípade nemôže viesť k pýche. Bolo by to absurdné.
Je paradoxom, že práve vďaka ideológii LGBT môžeme po lopate ukázať, že usudzovanie v klasickej filozofii nás naozaj spája s realitou, kým v modernej filozofii sme umelo odtrhávaní od reality a uzatváraní do našich individuálnych úsudkov.
V modernite sa rodí posudzovanie, ktoré je ideologické. A tí, ktorí tvrdia, že by sme v žiadnom prípade nemali súdiť, vydávajú sa do rúk ideológie.
Súdenie a sociálna náuka Cirkvi
Sociálna náuka Cirkvi si vyžaduje posudzovať udalosti vo svete. Poskytuje nám vzácne “zásady na uvažovanie, kritériá na posudzovanie, smernice na konanie”. Sociálna náuka Cirkvi je ohlasovaním Krista v časných skutočnostiach a len v tomto svetle uvažuje o ďalších veciach, čiže ohlasovanie Krista sa nemôže uskutočniť bez posudzovania situácii v spoločnosti, na ktoré sa toto svetlo aplikuje. Je to nemožné. Sociálna náuka Cirkvi je svetlom pre konanie, pretože človek koná podľa toho, čo usúdi za správne.
Človek nemôže efektívne konať bez toho, aby nemal vedomie o tom, čím je, že je človekom a kresťanom so všetkým, čo k tomu patrí. Toto má v sebe hlbokú logiku, aj keď nemusí byť každému hneď jasná.
Ako sme napísali v titulku, problémom v súčasnosti je to, že Cirkev sa zdráha vynášať súdy. Stefano Fontana poukazuje na tento znepokojujúci jav a uvádza niekoľko príkladov.
Počas pandémie Covid predstavitelia Cirkvi nevyzvali veriacich, aby v praxi aplikovali kritériá Sociálnej náuky Cirkvi. Veriacim ani nenaznačili, že treba používať logiku. V skutočnosti schvaľovali mnohé absurdné praktiky. Keď Svätá stolica vydala dokument o etickosti očkovania, ba dokonca presadzovala očkovanie proti Covidu aj malých detí, nepoukázala na to, že za vakcínou sa skrýva projekt kontroly nad spoločnosťou. Veriaci boli vedení k tomu, aby slepo verili, že WHO to určite myslí so svetom dobre.
Čo sa týka migračného procesu, cirkevní predstavitelia ho neučia hodnotiť vo svetle spoločného dobra migrantov i hostiteľských národov. Otváraju sa nerozlišujúcemu prístupu a priamo či nepriamo odsudzujú tých, ktorí predložili rozumné argumenty na riešenie problému vo svetle sociálnej náuky Cirkvi. Veriaci sú tlačení k tomu, aby každú kritickú argumentáciu o prijímaní imigrantov bez akýchkoľvek kritérií považovali za neevanjeliovú. Azda nevesta Logosu neučí, ako používať rozum?
Ani tvárou v tvár očividne ideologickému ekologizmu cirkevní predstavitelia neučia používať zdravý rozum, kriticky skúmať najpopulárnejšie heslá, uplatňovať kritérium ľudskej ekológie ako kľúč k pochopeniu environmentálnej ekológie.
Nepripomínajú, že mnohí vedci – majúc v rukách dôkazy – zďaleka nie sú presvedčení, že človek je vinníkom klimatických zmien, nevyzývajú nás, aby sme posudzovali informácie o antropogénnom otepľovaní klímy, neodsúdili inštrumentalizáciu ekologickej transformácie. Tak ako v prípade Covidu nekriticky vyzdihovali autoritu WHO, rovnako pre klímu rovnako nekriticky vyzdvihovali autoritu Medzivládneho panelu o zmene klímy (IPCC).
V tomto nekritickom duchu na Veľký pôst vatikánsky denník Osservatore Romano vydal trápnu výzvu na zníženie emisií oxidu uhličitého.
Zo strany teológov už veľmi nepočuť výhrady voči zvyšovaniu kontroly nad spoločnosťou, profilovaniu občanov, detailnému monitorovaniu ich správania, európskemu projektu digitálnej identity, ktorý umožní sledovanie 24 hodín denne. Rovnako nepočuť ani kritiku snahy o zrušenie hotovosti či krokov proti súkromnému vlastníctvu, aby sme boli všetci sledovateľní. Nepočuť nijaké pochybnosti, nijakú opozíciu, nijaké výzvy na kritické posúdenie napríklad Agendy 2030, na ktorú počujeme iba chvály bez čo i len stopy kritického odstupu.
Čím sa má katolík riadiť v živote?
Najvyšším kritériom pre katolíka by mala byť Cirkev: milovať a nenávidieť to, čo miluje a nenávidí Cirkev. Milovať pravdu v celej jej jedinečnosti a celistvosti, nenávidieť omyl vo všetkých jeho rozmanitých prejavoch. Ortodoxia a heterodoxia zostávajú najvyšším kritériom, ktorému sa rozum kresťana musí vo svojom uvažovanía konaní podriadiť .
Hoci skutočnosť musí byť meradlom na posúdenie pravdivosti nášho poznania, súčasná teológia už takto neuvažuje a zastáva názor, že poznávajúci sa nachádza “v situačnom kontexte, ktorý vraj vytvára pravdu spolu s predmetom poznania”. Ten, kto je vnútri situácie, ju nemôže posudzovať, pretože ju už nemôže vidieť takú, aká je, ale vždy takú, aká sa mu zdá. A keď sa mu napríklad zdá dobrá, hoci objektívne môže ísť o ťažkú vinu, znamená to, že dotyčný nemá hriech.
Viacero významných teológov a filozofov sa zhoduje na tom, že magisteriálnym textom, ktorý umožnil tieto veľké zmeny, bola exhortácia Amoris laetitia, ktorá radikálne mení doterajší prístup a najmä prístup encykliky Jána Pavla II. Veritatis splendor.
Sám kardinál Kasper vo svojej správe kardinálom vo februári 2014 tvrdil, že neexistujú rozvedení a potom civilne opäť zosobášení, ale vždy iba tá či oná konkrétna znovu zosobášená rozvedená osoba.
Tým chcel povedať, že skutočnosť netvoria poznateľné štruktúry, ale jednotlivé situácie, ktoré možno zažiť. Išlo o nominalistický postoj protestantského pôvodu, ktorý znemožňuje súdenie, ale môže motivovať iba k sprevádzaniu. Stefano Fontana k tomu podotýka: Lenže Cirkev, ktorá nesúdi, nemôže ani sprevádzať, pretože neučí cestu.
