Každý pápež počas svojho úradu vydáva množstvo dokumentov s cieľom osvetliť a upriamiť pozornosť na niektoré aspekty duchovného života, života Cirkvi a spoločnosti, ktoré v danej dobe považuje za dôležité. Mimo katolíckeho sveta sa vydávanie pápežských encyklík len zriedkakedy teší veľkej pozornosti. To však nebol prípad encykliky Veritatis splendor, ktorú 6. augusta pred 30 rokmi sv. Ján Pavol II. promulgoval a ktorá je azda najkontroverznejšou encyklikou jeho dlhého pontifikátu.
Jej samotný názov Veritatis Splendor (Jas pravdy) bol hodenou rukavicou spoločnostiam, ktoré sú čoraz väčšmi v zajatí relativizmu. Keď Ján Pavol pred tromi desaťročiami vydal tento dokument, veľmi skoro sa naň zniesla kritika od celého radu “pokrokovo zmýšľajúcich” teológov zastávajúcich názor, že nič nie je samo osebe zlé alebo dobré, pretože všetko závisí od kontextu.
Tí videli, že pápež marí ich úsilie – ohýbať katolícke morálne učenie smerom k “humánnejším” a “súcitnejším” normám, podľa ktorých by sa morálne pravdy mohli vyvíjať prispôsobovať sa historickým a kultúrnym okolnostiam.
Ján Pavol II. poukázal na to, že dobro a zlo existuje samo osebe, a teda existujú činy, ktoré sú dobré, rovnako ako činy, ktoré sú zlé, bez ohľadu na okolnosti. Najjednoduchším príkladom by bolo zabitie nenarodeného dieťaťa: bez ohľadu na okolnosti je to vždy vnútorne zlý čin. Pravda uvedená vo Veritatis splendor má samozrejme oveľa širšie uplatnenie a dotýka sa celého morálneho života.
V 90. rokoch 20. storočia sa proti tomuto učeniu postavila najmä nemecky hovoriaca teológia, ktorá vychádzala z idealistickej filozofie 19. storočia, stavajúcej na morálnej autonómii. Podľa tohto názoru je to človek, kto posudzuje dôsledky činu a dáva mu konečnú hodnotu. V určitých súvislostiach môže byť ten istý čin dobrý, v iných zlý.
V praxi sa to rýchlo začalo uplatňovať na rozvedených v nových vzťahoch; čoskoro sa rovnaká kazuistika začala uplatňovať aj na iné morálne problémy, ako napríklad homosexuálny sex alebo antikoncepciu.
Teraz je encyklika poľského pápeža z roku 1993 na muške nového prefekta Dikastéria pre náuku viery, arcibiskupa Victora Manuela Fernándeza. Budúci kardinál v rozhovore pre The Pillar výslovne povedal, že aj keď Veritatis splendor má svoju hodnotu, je to dokument… brzdiaci rozvoj katolíckej teológie a preto potrebuje revíziu:
„Veritatis splendor je skvelý dokument, mimoriadne solídny. Je jasné, že sa zaoberá konkrétnou otázkou – stanovením určitých hraníc. Z tohto dôvodu nie je najlepším textom na podporu rozvoja teológie.“
Inými slovami povedané, tým, že vôbec stanovil hranice, pre budúceho prefekta predstavuje prekážku.
V tomto duchu pápež František v októbri 2016 vo veľmi významnom komentári vyzdvihol disidentského morálneho teológa Bernarda Häringa (1912 – 1998) ako veľký “vzor” pre obnovu morálnej teológie. Je to ten istý Bernard Häring, ktorý verejne vyjadroval nesúhlas s Humanae Vitae a Veritatis Splendor.
A nielen ho chváli ale sa jeho teológiou aj doslova riadi (viď jeho pohotová vlastnoručne napísaná odpoveď Jamesovi Martinovi SJ), a to v rozpore s encyklikou Veritatis splendor, podľa ktorej
… okolnosti či úmysly nikdy nebudú môcť vnútorne zlý skutok zmeniť kvôli jeho predmetu na skutok “subjektívne” bezúhonný alebo taký, ktorého voľbu možno ospravedlniť. (81).
V roku 2016 pápež František promulgoval exhortáciu Amoris laetitia, ktorú mnohí považujú za rozpornú s Veritatis splendor, čo je veľmi ľahké dokázať.
V čom je jadro sporu o medzi Amoris laetitia a Veritatis splendor?
Ide o spor medzi morálnym relativizmom a morálnym absolutizmom. Napríklad nemecký jezuita Josef Fuchs tvrdil, že nejaký čin môže byť vo svojom aspekte zlý, ale napriek tomu ho možno vykonať, ak porovnáme súhrn zla a dobra v tomto čine a dospejeme k záveru, že dobro prevažuje nad zlom, prípadne ak to porovnáme s alternatívnymi činmi.
Preto možno napríklad ospravedlniť potraty aj niekoľkých desiatok miliónov životov ročne v porovnaní s predpokladaným zlepšením kvality života niekoľkých miliárd ľudí. (Tento príklad nie je vymyslený. Predložil ho nemecký jezuita Bruno Schüller.)
V morálnom absolutizme však neexistujú okolnosti, ktoré by ospravedlňovali zlé skutky, čiže vedomé páchanie zla. V exhortácii Amoris laetitia sa môžeme dočítať o rozvedených osobách žijúcich v nových zväzkoch toto:
Napríklad rozvedení, ktorí žijú v novom zväzku, sa môžu nachádzať vo veľmi rozličných situáciách, ktoré sa nedajú katalogizovať alebo uzavrieť do príliš rigidných tvrdení, bez ponechania priestoru na adekvátne osobné a pastoračné rozlišovanie. Jedna vec je druhý zväzok ustálený v čase, s novými deťmi, osvedčenou vernosťou, ušľachtilou oddanosťou, kresťanským úsilím, vedomím o neregulárnosti svojej situácie a veľkou ťažkosťou vrátiť sa späť bez pocitu vo svedomí, že by sa tak upadlo do páchania ďalších vín. (298).
Poľský kňaz prof. Bortkiewicz v tejto súvislosti kladie otázky: Akou mierou sa meria druhý zväzok ustálený v čase (ako dlho trvá dočasnosť tohto ustálenia?), s novými deťmi (kedy dobro nových detí preváži stratené dobro detí z predošlého vzťahu?), s osvedčenou vernosťou (ako sa táto vernosť merala?), s ušľachtilou oddanosťou (opäť, aké kritérium hodnotenia sa použilo pri tomto meraní?)
Takýto pohľad otvára obrovský priestor pre situačnú etiku a morálny relativizmus. Pritom katolícka tradícia potvrdená Jánom Pavlom II. hovorí, že skutok je dobrý len vtedy, keď je dobrý vo všetkých svojich štrukturálnych prvkoch. A predovšetkým vtedy, keď je predmet tohto činu dobrý (v tomto prípade manželská vernosť), zatiaľ čo je zlý, ak je v akomkoľvek ohľade chybný.
Taliansky katolícky filozof Stefano Fontana v úvode knihy Esortazione o rivoluzione? Tutti i problemi di Amoris Laetitia (Exhortácia alebo revolúcia? Všetky problémy Amoris Laetitia), to vystihol asi najlepšie:
„Posynodálna apoštolská exhortácia Amoris laetitia (AL), ktorú pápež František zverejnil 19. marca 2016, je oveľa viac, než sa zdá, a hovorí oveľa viac, než hovorí: je to nevyhlásená revolúcia, skôr navodená než spôsobená, vo svojich nejasných kontúrach ponúka jasné posolstvo, zdanlivo nič nemení, ale pritom mení veľa. Jeho jazyk je primeraný existenciálnemu rozprávaniu, a nie doktrinálnym detailom, a použitá nová forma sa stáva novým obsahom“.
Nejasné vyjadrenie „zdanlivo nič nemení, ale pritom mení veľa“ sa postupne stáva čoraz jasnejším, keď napriek ubezpečovaniu, že predsa exortácia „nemení doktrínu“, na jeho základe rozvedené a civilne zosobášené osoby v čoraz väčšej miere pristupujú k prijímaniu Eucharistie, čo napríklad slovenský jezuita Tomáš Jelúš, SJ, vysoko oceňuje:
„Doteraz to bolo neprijateľné a cirkevné právo sa vyjadrovalo tvrdo a jasne. Pápež František otvoril nové cesty hľadania zmierenia a prenechal na pastoračnú múdrosť miestnych pastierov, aby zvážili konkrétne situácie manželstiev a rodín“ (KN 19.01.2020).
Podobných vyjadrení najmä zo zahraničia je možné uviesť množstvo, takže vďaka tamojším „múdrym“ pastierom na Západe k Eucharistii už dnes môže pristupovať prakticky každý.
V prvej polovici januára 2018, taliansky morálny teológ prednášajúci na Pápežskom teologickom inštitúte Jána Pavla II. páter Maurizio Chiodi, v prednáške pod názvom „Čítanie Humanae vitae (1968) vo svetle Amoris laetitia (2016)“. že „zodpovedné rodičovstvo môže manželstvo zaväzovať k používaniu umelej antikoncepcie“. A on je len špičkou ľadovca tých, ktorí chcú „tvorivo rozvinúť“ učenie Humanae vitae.
Zatiaľ korunu všetkému nasadili belgickí biskupi, ktorí 20. septembra 2022 vydali usmernenia pre organizovanie obradov požehnávania – homosexuálnych párov. Ide o realizáciu synodálnej vôle belgických katolíkov a podľa presvedčenia biskupov aj vôle samotného Svätého Otca.
Biskupi tvrdia, že týmto rozhodnutím “konkrétne reagujú na túžbu venovať výslovnú pozornosť situácii homosexuálnych osôb, ich rodičov a rodín a napĺňajú ju”. Podporu v tom cítia v apoštolskej exhortácii Amoris laetitia, ktorej kľúčovými slovami sú: rozlišovať, sprevádzať a integrovať.
Čo urobili ako prvý krok?
„Najprv sme si v biskupskej konferencii dôkladne a dlho čítali Amoris Laetitia. Viac ako dva dni nepretržite.”
Pochybuje niekto, že keby boli študovali Veritatis splendor, že by boli prišli k úplne iným záverom? Zvolili si Amoris laetitia a výsledok tomu aj zodpovedá.
Homosexuálne cítiace osoby, ktoré sa rozhodli zostať v celibáte – ako to vyžaduje oficiálne učenie Katolíckej cirkvi – si podľa biskupov zaslúžia “uznanie a podporu”. Ale aj tie, ktoré sa rozhodnú prežiť život v „milostnom vzťahu“, si to zaslúžia, “pretože aj tento vzťah, hoci nie je cirkevným manželstvom (čiže ideálom), môže byť pre zúčastnených zdrojom pokoja a spoločného šťastia”. (Samozrejme, iba podľa Amoris laetitia, nie Veritatis splendor.)
Keďže podľa biskupov pápež František vyzýva k “oceňovaniu a podpore svedomia ľudí aj v životných situáciách, ktoré plne nezodpovedajú objektívnemu ideálu” (AL 303), do tejto kategórie bez problému zaradili aj homosexuálov „v milostnom vzťahu“.
Text modlitby navyše naznačuje akúsi analógiu medzi “vernosťou” v hriešnom homosexuálnom vzťahu a manželskou vernosťou. A čo je najhoršie: Utvrdzujú deklarovaných sodomitov v ich hriechu, aby sa nikdy neobrátili a navždy zostali vo zvrátenom vzťahu.
Amoris Laetitia pripomína kyselinú sírovú, ktorá postupne rozožiera doktrínu Cirkvi vďaka svojim zámerne nejednoznačným a elastickým vyjadreniam. Napriek tomu, že je tam aj „mnoho pekných a užitočných myšlienok“, ktoré však tie nejednoznačnosti nevyvážia.
Ukazuje
sa múdra prezieravosť štyroch autorov otázok vznesených oficiálnym
spôsobom vo forme “pochybností” (dubia) štyrmi kardinálmi, Carlom Caffarrom,
Raymondom Burkeom, Walterom Brandmullerom a Joachimom Meisnerom, ktorí v roku
2016 poslali pápežovi Františkovi žiadosť o zodpovedanie piatich konkrétnych
otázok týkajúcich sa nejasností kritického charakteru v texte exhortácie.
Svoju povinnosť pastierov splnili, hoci odpoveď doteraz neprišla a dvaja
kardináli medzitým odišli na večnosť.
Natíska sa otázka:Ak svätý Ján Pavol II. sám zhodnotil encykliku Veritatis splendor v roku 2003, čiže po desiatich rokoch od jej vydania, ako dokument, ktorý nielenže nestratil nič zo svojej platnosti, ale je dokonca aktuálnejší než bol v čase svojho vydania, čo by povedal dnes, po tridsiatich rokoch?
Encyklika je jediným dokumentom v dejinách magistéria Cirkvi, ktorý v úplnosti predstavuje výklad cirkevného učenia o morálnej náuke. Je to dokument založený na Svätom písme, Tradícii, klasickej filozofii a na živom svedectve mučeníkov, ktorí svojou mučeníckou smrťou potvrdili obsah učenia Cirkvi.
Ba Benedikt XVI. vo svojom “Liste o príčinách krízy Cirkvi” krásnymi a hlbokými slovami označil túto encykliku za pokus o zastavenie krízy v Cirkvi:
Sú hodnoty, ktoré sa nikdy nesmú obetovať v záujme ešte vyššej hodnoty a ktoré stoja aj nad zachovaním fyzického života. Existuje mučeníctvo. Boh znamená viac ako fyzické prežitie. Život, ktorý by sa dal kúpiť za cenu popretia Boha, život založený na najvyššej lži, je neživot. Mučeníctvo je základnou kategóriou kresťanskej existencie. Skutočnosť, že v teórii, ktorú mnohí prezentujú, už ono v podstate nie je morálne nevyhnutné, ukazuje, že v hre je podstata samotného kresťanstva.
Ak sa bližšie pozrieme na snahu legalizovať homosexuálne zväzky, napr. v Cirkvi v Nemecku alebo na Malte a inde, všimneme si, že autori tejto revolty sa často odvolávajú na Amoris Laetitia. Napokon, na pro-LGBT webovej stránke New Way Ministry sa uvádza, že tie isté princípy, ktoré sa vzťahujú na rozvedené osoby v nových zväzkoch, sa vzťahujú aj na tzv. LGBT osoby. Prečo? Odpoveď je jednoduchá: aký je rozdiel medzi heterosexuálnym, spolu žijúcim párom a homosexuálnym párom, keď ide o otázku pristupovania k Eucharistii?
To, že homosexuálny pár porušuje prirodzený poriadok, je pochopiteľné, ale keď ide o prístup k Eucharistii, oba páry žijú v smrteľnom hriechu a nemôžu pristupovať k Sviatosti oltárnej! Ak sa táto otázka v jednom prípade na základe Amoris laetitia “uvoľnila”, potom…. prečo by to malo byť v druhom prípade inak?
Nech sa na to dívame akokoľvek, ťažko dôjsť k inému záveru, než že Veritatis Splendor je v kontinuite s Písmom a Tradíciou, kým Amoris Laetitia predstavuje radikálny rozchod s oboma.
Za tejto situácie sa človek ani nediví, keď denník Svätej stolice Osservatore Romano toto výročie ani len nespomenulo, podobne ako Vatican News (oficiálny spravodajský portál Svätej stolice vo Vatikáne) či Avvenire (denník vydávaný Talianskou Biskupskou konferenciou).
Nakoniec je to aj logické: Veď, ako pripomína Stefano Fontana, ako by bolo možné v týchto dňoch bez začervenania pripomenúť túto encykliku bez toho, aby sme si nevšimli, že je v rozpore s Amoris laetitia? Ako by bolo možné vydávať taký zjavný a podstatný rozdiel za kontinuitu?
