12. mája 2013 Cirkev vyzdvihla na oltár 813 mučeníkov, ktorí sa v roku 1480 postavili na odpor vojskám Fatiha, osmanského sultána, ktorý sa chystal dobyť Rím. Ide o Antonia Primalda a jeho laických spoločníkov, ktorí boli „zabití z nenávisti k viere” v Otrante.
Antonio Primaldo je jediný, ktorého meno sa zachovalo; ostatní sú neznámi rybári, remeselníci, pastieri a poľnohospodári z malého mestečka, ktorých krv bola preliata v strašný augustový deň pred 543 rokmi iba preto, že boli kresťania.
Hromadná poprava má prológ, 29. júla 1480.
Je skoré ráno: na obzore z hradieb sa začína ukazovať flotila 150 lodí s 15 tisíc vojakmi na palube. Armádu vedie paša Agomath pod vedením Mohameda II (1430 – 1481), známeho ako Fatih, “Dobyvateľ”, t. j. sultána, ktorý sa v roku 1451, vo veku dvadsaťjeden rokov, postavil na čelo osmanského kmeňa.
Bol to ten istý Fatih, ktorý v roku 1453 na čele 260-tisícovej armády dobyl Byzanciu, “druhý Rím”, a od tej chvíle kul plány na dobytie “prvého Ríma”, a premenu Baziliky svätého Petra na stajňu pre svoje kone. V júni 1480 usúdil, že nastal čas dokončiť túto úlohu: obliehal Rodos, ktorý statočne bránili jeho rytieri, a potom nasmeroval svoju flotilu k Jadranskému moru.
Otranto, 1480: obliehanie kresťanstva
Otranto je najvýchodnejšie mesto v Taliansku. V jeho nádhernej katedrále, postavenej v rokoch 1080 až 1088, bolo v roku 1095 udelené požehnanie dvanástim tisícom križiakov, ktorí sa pod vedením kniežaťa Bohemunda I. z Altavilly (1050 – 1111) vydali oslobodiť a chrániť Svätý hrob.
Pri návrate zo Svätej zeme pristál v roku 1219 práve v Otrante svätý František z Assisi, ktorého privítali s veľkými poctami. V Otrante 11. septembra 1227 zomrel na maláriu durínsky landgróf, manžel svätej Alžbety Uhorskej.
Keď sa Osmani vylodili, mesto mohlo počítať s posádkou 400 mužov v zbrani, preto sa kapitáni posádky ponáhľali požiadať o pomoc neapolského kráľa Ferranta Aragónskeho (1431 – 1494). Po obliehaní hradu, do ktorého múrov sa uchýlili všetci obyvatelia mesta, paša im navrhol kapituláciu za výhodných podmienok: ak nebudú klásť odpor, muži a ženy budú oslobodení a nebude im ublížené.
Odpoveď prišla od starostu mesta Ladislava De Marca: Ak obliehatelia chcú Otranto, musia ho získať silou zbraní. A keď príde druhý posol s rovnakým návrhom na kapituláciu, prebodnú ho šípmi. Na to však veľká časť vojakov posádky sa spustila na lanách z mestských hradieb a utiekla. Brániť Otranto zostali len jeho obyvatelia.
Obliehanie, ktoré nasledovalo, bolo úderné: turecké granáty zhadzovali na mesto stovky veľkých kamenných gúľ (mnohé sa zachovali a dodnes ich možno vidieť v uliciach historického centra Otranta).
O pätnásť dní neskôr, na úsvite 12. augusta, Osmani sústredili svoju paľbu proti jednému z najslabších miest hradieb: otvorili prielom, vtrhli do ulíc, povraždili všetkých v dosahu, dostali sa až ku katedrále, v ktorej sa mnohí uchýlili. Vyrazili jej dvere, vtrhli do chrámu a dostali sa až k arcibiskupovi Štefanovi, ktorý tam bol v biskupskom rúchu a v ruke držal kríž. Keď ho napomenuli, aby už nespomínal Krista, lebo teraz vládne Mohamed, arcibiskup útočníkov nabádal, aby sa obrátili a prijali Krista za Spasiteľa, načo mu odťali hlavu.
13. augusta Agometh požiadal o zoznam zajatých obyvateľov s výnimkou žien a detí mladších ako 15 rokov.
“Láska k pozemskej vlasti” osemsto mučeníkov
Čo napísal o udalosti kronikár (De Marco):
“Približne osemsto ľudí bolo predstavených pašovi, ktorý mal po svojom boku nešťastného kňaza, rodáka z Kalábrie, menom Ján, odpadlíka od viery. Svojou satanskou výrečnosťou presviedčal našich svätých, aby opustili Krista a prijali mohamedánstvo, istí si priazňou Acmeta, ktorý im udelil život, bohatstvo a všetky dobrá, ktoré požívali vo svojej vlasti. Medzi týmito hrdinami bol aj jeden menom Antonio Primaldo, povolaním krajčír, v pokročilom veku, ale plný nábožnosti a horlivosti. V mene všetkých odpovedal: “Veríme v Ježiša Krista, Božieho Syna, a sme pripravení tisíckrát za neho zomrieť.”
Kronikár (Laggetto) dodáva:
“Obrátil sa ku kresťanom a povedal tieto slová: “Bratia moji, až do dnešného dňa sme bojovali za obranu našej krajiny a za záchranu našich životov a našich svetských pánov, teraz je čas, aby sme bojovali za záchranu našich duší pre nášho Pána, ktorý za nás zomrel na kríži, je vhodné, aby sme za neho zomreli, zostali pevní a stáli vo viere a touto časnou smrťou získali večný život a slávu mučeníctva”. Pri týchto slovách začali všetci jedným hlasom s veľkým zápalom kričať, že radšej tisíckrát zomrú akoukoľvek smrťou, než by zapreli Krista.
Agomat vyhlásil rozsudok smrti nad všetkými zajatcami.
Na druhý deň ráno ich s povrazom okolo krku a rukami zviazanými za chrbtom odviedli na kopec Minerva, vzdialený niekoľko sto metrov od mesta. De Marco opäť píše:
“Vtedy tyran prikázal, aby ich sťali. Najprv odťali hlavu starcovi Primaldovi, ktorého tak nenávidel, lebo neprestával byť apoštolom svojho ľudu, ba v týchto chvíľach, skôr než sklonil hlavu ku kameňu, volal svojim druhom, že vidí otvorené nebo a utešujúcich anjelov; aby zostali pevní vo viere a sa uvideli, že nebo je už otvorené, aby ich prijalo.
Sklonil čelo, hlava sa mu zrazila, ale trup stál vzpriamene: a napriek úsiliu katov zostal nehybne stáť, kým sa všetci nezložili na zem. Jeden z katov menom Berlabei, využil zázrak a hlasno vyznajúc, že je kresťan, bol taktiež odsúdený na trest smrti”.
O 500 rokov neskôr, 5. októbra 1980, sa Ján Pavol II. vybral do Otranta, aby si pripomenul obetu 813 mučeníkov. Je krásne slnečné ráno, na esplanáde pod Colle della Minerva, od roku 1480 nazývanej “kopec mučeníkov”. Poľský pápež využil príležitosť a adresoval pozvanie, ktoré bolo rovnako aktuálne vtedy ako dnes: “Nezabúdajme (…) na mučeníkov našich čias. Nesprávajme sa tak, akoby neexistovali“. Zdôraznil, že “blahoslavení mučeníci nám zanechali dva základné pokyny: lásku k pozemskej vlasti a pravosť kresťanskej viery. Kresťan miluje svoju pozemskú vlasť. Láska k vlasti je kresťanskou cnosťou”.
Rím zachránený vďaka Otrantu
Otrantská obeť nie je dôležitá iba z hľadiska viery. Dva týždne odporu mesta umožnili armáde neapolského kráľa zorganizovať sa a priblížiť sa k oblasti, čím sa zabránilo tomu, aby 18 000 Osmanov vpadlo do Apúlie. Vtedajší kronikári nepreháňajú, keď tvrdia, že južné Taliansko bolo zachránené vďaka obyvateľom Otranta.
Význam ich obete bol jasný. Antonio a jeho mešťania v skutočnosti zachránili Európu – ich odvaha poskytla kresťanstvu čas na preskupenie a uvedomenie si vážnosti hrozby. Mehmed II. zomrel nasledujúci rok vo veku iba 49 rokov, čím zmaril osmanské plány na expanziu.
Táto mimoriadna epizóda je plná významu aj pre dnešných Európanov, pretože v dejinách kresťanstva nikdy nechýbali svedectvá viery ani mužov, ktorí statočne čelili extrémnym skúškam. Nikdy však sa nestalo, aby celé mesto najprv bojovalo, ako najlepšie vedelo, niekoľko dní odolávalo obliehaniu a potom so všetkou rozhodnosťou odmietlo ponuku prijať islam.
Otranto učí, že civilizácia, ktorá je kultúrne homogénna, je schopná reagovať v podstate jednotne na obranu vlastného mieru, a to bez pošliapania vlastnej identity a dôstojnosti.
Kultúrna homogenita je však dobrá vec iba pokiaľ je spoločná kultúra zdravá. Dnes už rímsko-germánske kresťanstvo ako homogénna civilizácia neexistuje.
Úvaha o tom, čo sa stalo v roku 1480, však umožňuje identifikovať tri základné kamene, okolo ktorých sa musí obnoviť jednota: odkaz na prirodzené právo, znovuobjavenie kresťanských koreňov Európy a láska k vlasti.
Po revolúcii vo Francúzsku dostal Joseph de Maistre skľučujúce poznámky svojho priateľa, ktoré boli, ako sa to často stáva v dialógoch medzi politickými nadšencami, plné trpkosti nad vtedajšou situáciou a vyhliadkami po spustošení Francúzska. A de Maistre sa ho po tom, čo mu pripomenul, že základom všetkých politických konštitúcií sú ľudia, spýtal: Azda už dnes vo Francúzsku nie sú žiadni muži?
Dnes, pri pohľade do zrkadla, by sme si mohli položiť tú istú otázku: v Taliansku, v Európe, na Západe už nie sú muži?
Kosti otrantských mučeníkov sú v katedrále usporiadané v niekoľkých v kaplnke napravo od hlavného oltára. Pripomínajú nám, že nielen viera, ale aj civilizácia má svoju cenu: cenu, ktorá sa nedá vyčísliť v peniazoch. To je paradoxne v súlade s tým, že sme dostali vieru a civilizáciu ako neoceniteľné dary.
V priebehu dejín prešlo touto skúškou mnoho vyznávačov a Kristových učeníkov. Pred 543 rokmi ňou prešli mučeníci z Otranta. Prešli a prechádzajú ňou aj mučeníci tohto storočia, mučeníci, ktorí sú nedocenení, málo známi a na miestach od nás vzdialených.
