PITT – Parents with Inconvenient Truths about Trans (Rodičia s nepohodlnou pravdou o trans) je názov stránky, na ktorej sa rodičia zverujú so svojimi zväčša bolestnými skúsenosťami s deťmi, ktoré podľahli volaniu zradných sirén sľubujúcich „zázračné“ vyriešenie ich problémov počas dospievania tým, že si zmenia pohlavie či „rod“. Každý príbeh je iný, ale zároveň sú si veľmi podobné, sú surové ale vychádzajú zo srdca v nádeji, že v nich nájdu odvahu a silu ďalší rodičia v boji za záchranu našich detí a našej budúcnosti pred toxickou, škodlivou ideológiou transgenderizmu.
Jej spálňa je prázdna, čaká, že príde, v čo dúfam, ale viem, že tak skoro sa neukáže.
Toto je dom, v ktorom vyrastala, v peknej štvrti na predmestí. Z okna jej spálne je výhľad na veľký dvor s kvetmi a stromami. Nám, jej rodičom, zostali iba spomienky, ktoré pre nás dom uchovával, duch Vianoc a rodinných stretnutí, toľkých narodenín a sviatkov, večerí a osláv promócií a milých chvíľ hrania stolových hier a sledovania obľúbených seriálov v televízii.
Počujem aj ozvenu jej smiechu i smútku, odchodu na večnosť členov rodiny i rozchodov s priateľkami i priateľmi, všetku tú úzkosť a strach, ktoré patria k dospievaniu. Aj slzy a hádky súvisiace so strojčekom na zuby, so známkami v škole, s prianiami a potrebami, s učením sa o tom, čo je a čo nie je možné.
Pripomínam si všetku lásku, ktorú sme vložili do našej dcéry a všetky spomienky, ktoré tvoria život. Výlety do hôr a na pláž, výlety na miesta, kam chcela ísť, ako Havaj a Florida, a dokonca aj cesty do zámoria. Koľko sme sa našetrili, aby aj za pomoci príbuzných mohli zaplatiť vysokoškolské vzdelanie, ktoré jej pomôže zabezpečiť sľubnú budúcnosť.
Teraz tento domov, v ktorom prežila detstvo so všetkými tými spomienkami, so všetkou tou láskou, pre našu dcéru už nie je “bezpečný”. Rozhodla sa totiž, že je mužom.
Oznámenie, že je mužom, prišlo ako blesk z neba počas pandémie, keď mala devätnásť rokov. Nikdy sme nezaznamenali ani náznak toho, že by mala problém so svojím telom, a keď sme sa jej na to pýtali, nijako presvedčivo to nezdôvodnila. Gender ideológia je totiž úplne založená na “pocite” a, čo je ešte znepokojujúcejšie, na systéme slepej viery, veľmi podobnom fundamentalistickej sekte, od ktorej sa človek nedočká rozumnej odpovede.
Nevieme, kto ju ovplyvnil na internete alebo na vysokej škole. Vieme však, že jej hlboká úzkosť a depresia ovplyvnili celý jej život. Vieme, že niekedy bola takmer paralyzovaná a že mala obsedantné myšlienky, ktoré nemali konca.
Teraz som pre ňu nepriateľ. Mojím „zločinom“ je, že verím v realitu, v biológiu a vedomie, že je ženou a vždy ňou aj zostane. Naďalej tvrdím to, čomu verím a čo viem – že môže užívať testosterón koľko chce, stále bude ženou, ktorá predstiera, že je muž. Môže si dať odstrániť zdravé prsia, ale bude len ženou, ktorej odstránili prsia. Pohlavie zmeniť je nemožné.
Namýšľa si, že mojím postojom popieram jej samotnú existenciu, pretože rodová ideológia jej nahovorila, že jediné, na čom v jej živote záleží a vôbec v minulosti záležalo, je jej nová trans identita.
Myslíme si, že je osobou s poruchami autistického spektra, ale väčšinou jej to nikdy neprekážalo v tom, aby sa jej darilo. Neraz nezapadla medzi ostatné dievčatá a mala problém nadviazať priateľstvá. Ale (a je tu toľko ale!) nikdy sa neprejavovala ako nešťastná počas puberty alebo v súvislosti s jej telom. Na strednej škole sa jej darilo, stala sa premiantkou a prijali ju na elitnú vysokú školu. Vedela sa pekne obliecť, dať na seba šperky, chodila na plesy a večierky robila všetky bežné veci, ktoré dievčatá robia. Mala priateľov a kamarátky, ktoré milovala.
Potom prišla pandémia práve počas jej prvého roka na vysokej škole, jej prvého roka odlúčenia od domova. Bola nútená vrátiť sa domov a to v nej vyvolalo ešte väčšiu úzkosť, pretože zrazu nemala pri sebe priateľov ani priateľky. Keď sa vrátila na vysokú školu, našla tam nových priateľov, ktorí si hovorili, že sú trans alebo nebinárni.
Na vysokej škole urobila coming out ako trans niekoľko mesiacov predtým, ako nám niečo povedala, a, samozrejme, všetci priatelia a všetci profesori to bez problémov akceptovali a začali ju oslovovať jej novým menom a novými zámenami.
Jediní ľudia, ktorí jej povedali pravdu, sme boli my, jej rodičia. Prosili sme ju, aby počkala do ukončenia štúdia, pretože to len bude ďalší faktor, ktorý jej sťaží ukončenie štúdia. Povedala nám, že chce hormóny a operáciu veľmi roztomilo nazvanej “bottom surgery“ (genitálna rekonštrukcia), čo je skôr frankensteinovská operácia, a my sme sa zhrozili.
Nepripustila nijaké čakanie, na dohováranie nedala a išla pevne za tým, čo si predsavzala. Boli sme šokovaní a z našich úst vyšli aj nepekné slová. Ale verili sme, že bojujeme o jej život. A toto nám možno nikdy neodpustí.
Ako vždy svedomitá a poslušná dcéra urobila, čo sme žiadali. Čakala na tranzíciu. Tiež klamala, keď sme sa jej pýtali na jej identitu na vysokej škole, klamala nám znova a znova, ale napriek tomu včas dokončila školu. Naivne som verila, že by si to mohla rozmyslieť, pretože naše puto bolo také silné, jej láska k otcovi a ja som si myslela, že aj ku mne, matke, ktorou teraz pohŕda. Na rozdiel od šťastnej oslavy po skončení strednej školy sa nekonala žiadna oslava po promóciách na vysokej škole. Vyškrtla nás zo svojho života bez možnosti dostať sa k nej.
Prerušila s nami kontakt, pretože sme jej nechceli klamať. Pretože jej nepovieme, že je možné sa pokúsiť o zmenu pohlavia bez následkov, ktoré ovplyvnia jej život na ďalšie roky. Neverí, že ja, jej matka, jej hovorím tieto veci, pretože moje materské poslanie beriem smrteľne vážne: Chrániť ju, aby si neublížila. To by malo byť mottom zdravotníkov: “V prvom rade neublížiť”.
Ale to nie je to, čo sa dnes deje v oblasti „gender affirming care“, čiže „zdravotnej starostlivosti utvrdzujúcej transrodovosť“. Naša dcéra je osoba, ktorá potrebuje terapiu, ako aj vedieť sa zorientovať vo svete ako dospelá, nepotrebuje hormóny opačného pohlavia, aby predstierala, že je muž. Ale samozrejme, toto je to, čo mi inštitúcie ako Americká lekárska asociácia tvrdia ako jedinú a správnu odpoveď.
Keby poznali moju dcéru, videli ju ako prežíva každú jednu traumu a každý strach takmer dvadsať rokov, vedeli by, že zahrávanie sa s jej hormónmi môže zničiť jej myseľ. Mohlo by to zničiť jej už aj tak vratké sebavedomie, pretože je to človek, ktorý sa ľahko zloží pri kritike a usiluje sa o perfekcionizmus.
Nebude pre ňu ľahké presvedčiť svet, že je niečím, čím nie je. Ale toto je cesta trans medicíny, hľadanie reality, ktorá nie je možná.
O pohlavných hormónoch a operáciách neplnoletých sa (konečne) diskutuje. Je desivé, že existuje množstvo mladých dospelých, ktorým tento systém slepej viery škodí. Áno, je to slepá viera, určite nie medicína.
Takže postoj “ži a nechaj žiť”, ktorý často parazituje na tom, že niekto má viac ako osemnásť rokov, a teda je to len “voľba”, je pre rodičov mladých dospelých neznesiteľný. Trpiacim mladým dospelým bez ohľadu na ich ostatné problémy ako je trauma, úzkosť, depresia, autizmus, anorexia či homosexualita, pri prvej návšteve rodovej kliniky hneď ponúknu pohlavné hormóny opačného pohlavia.
Kde budú títo mladí dospelí, keď budú mať tridsať rokov? Alebo štyridsať? Nikto nezostane navždy dvadsiatnikom. Budú môcť mať niekedy det? Oľutujú operácie a nezvratné zmeny na svojom tele často po iba niekoľkých MESIACIACH užívania pohlavných hormónov opačného pohlavia? Kde je dôkaz, že tieto lekárske zákroky prinášajú dlhodobé šťastie?
Okrem medicínskych hrôz bojím sa aj o jej budúcnosť. Koho si nájde za partnera? Vie, že by sme nemali nič proti tomu, keby bola lesbička, ale ona chcela chodiť len s chlapcami a teraz s mužmi. Teraz sa považuje za geja. Absurdita a naivita, že nechápe, že homosexuálni chlapi chcú byť s inými homosexuálnymi chlapmi.
Ak pôjdeme k terapeutovi, povie mi, že som nenávistná, ak neverím jej rozhodnutiu, že odpoveďou na každú bolesť jej života je akási magická zmena pohlavia, čomu musím veriť.
Viem, že predstava, že je mužom, jej prináša úľavu a útechu, viem, že sa trápi. Nechcem, aby jej drogy poškodili alebo aby si myslela, že kvôli tomu, že jej neverím, že je mužom, že ju mám v nenávisti. Neverím však, že odpoveďou je lož.
Viem, že od celej spoločnosti sa teraz očakáva, že bude klamať a akceptovať vnútorné pocity každej osoby, ktorú stretneme. Viem, že to už nie je udržateľné si nahovárať, že užívanie pohlavných hormónov opačného pohlavia 20 rokov nebude mať žiadne následky.
Zdá sa, že všetci akosi vedia, že pred internetom, pred internetovým pornom a sociálnymi médiami boli dievčatá s trans identifikáciou iba nepatrnou menšinou. A teraz ja a každý, koho poznám, máme v rodine nejaké dievča vo veku 12, 15 alebo 20 rokov, ktoré sa rozhodlo, že je v skutočnosti muž či nejakou „nebinárnou“ kombinácia.
A nebinárnosť akosi znamená aj to, že prsia musia ísť preč, treba ich zviazať a schovať a že ženská časť je tá, ktorá je zlá. Niečo sa za krátky čas radikálne zmenilo. A ako je možné, že v zdravom svete jedinou odpoveďou na tento obrovský spoločenský posun je injekčná ihla plná testosterónu?
Rodičia prežívajú nočnú moru. Lekári, školy, vlády, všetci klamú, akoby zmeniť pohlavie bolo čosi také jednoduché ako otočiť vypínačom. Že to nemá žiadne dlhodobé následky. Že detranzícia je zriedkavá a všetci po tranzícii sú navždy šťastní. Že vnútorný pocit počas niekoľkých mesiacov preváži nad celou biológiou, celou jej históriou a všetkým, čo kedy poznala, a všetkými, ktorí ju kedy milovali. To všetko je realita trans ideológie.
Pre rodičov ako sme my, prázdnota je obrovská. Mlčíme pred príbuznými a priateľmi, pretože nechceme byť považovaní za fanatikov. Hovoríme iba v súkromných skupinách, pretože sme takí osamelí. Ale je nás mnoho a žiaľ, čoraz viac. Niečo sa musí zmeniť. Sme liberálni a chceli by sme všetkým inštitúciám a politikom jasne povedať, že tzv. rodovo pozitívna starostlivosť znie pekne a prijateľne iba dovtedy, kým vaše dieťa nevstúpi do dverí a neoznámi vám, že už nie je vaša dcéra. Potom objavíte tvrdú realitu liekov a operácií, čo už nie je ani pekné ani prijateľné.
Väčšina ľudí, ktorí nám radia, čo máme robiť, nič podobné nikdy neprežila. Toto je náš život, každá sekunda každého dňa, a mnohí rodičia sa snažia zorientovať v tom, čo je najlepšie pre ich drahé dieťa bez ohľadu na to, či to schvaľujú alebo neschvaľujú.
Všetci sa snažíme milovať svoje deti a potrebujeme pomoc a odpovede, nie prázdne slogany a nekonečné kultúrne vojny. Potrebujeme, aby sa ľavica, pravica a stred spojili a pomohli našim deťom dostať sa z novej nočnej mory, ktorá pred dvadsiatimi rokmi neexistovala. Nepochybujem o tom, že keby sa moja dcéra narodila o dvadsať rokov skôr, nič z toho by sa jej nestalo.
Keď počujem jej “mŕtve meno” (čiže pôvodné dievčenské), viem, že nie je mŕtva, ale nejakým spôsobom zabila svoje detstvo a všetky svoje spomienky i vzťah ku mne a k svojej rodine, pichne ma pri srdci. Strašne nám chýba, že to ani neviem vyjadriť.
Modlím sa (hoci nie som veľmi veriaca), aby sa čoskoro vrátila domov a jedného dňa odpustila matkine „zločiny“ a pochopila, že matka klame len preto, aby zachránila svoje dieťa, a nie naopak.
Preklad z pitt.substack.com
Niekoľko reakcií z veľkého množstva:
3sons
Som taká vďačná za vaše slová. Každé slovo by tu mohlo byť moje, až na to, ide o nášho syna. Ten istý príbeh. Tá istá bolesť. Vás, vašu dcéru a všetkých, ktorí žijú v tejto bolesti, hlboko prežívame. Vieme to. Sme s vami. Ste v mojich modlitbách.
LouiseB
Ďakujem, že ste to napísali. Žiaľ, sme ďalšia rodina (ako mnohí komentujúci), o ktorej by sa to dalo napísať. Dcéra tvrdí, že je vlastne gejom a preto potrebuje hormóny a všetky operácie, my sme s tým nesúhlasili a sú to už roky, čo sme sa odcudzili. Viem, že sa nikdy nevráti, vždy bola vo svojom myslení rigidná a ak si niečo zmyslí nijaká naša rada nezmení jej názor. Opäť, autistické črty, ale nič také zlé, aby jej to prekážalo v dosahovaní úspechov a v tom, aby bola šťastná, takže nikdy necítila potrebu dať jej nálepku.
Pat W
To je aj môj príbeh. Naša dcéra má 24 rokov. Môžem sa stotožniť s takmer každým slovom, ktoré ste napísali, a zdieľam vaše zlomené srdce. Kontaktuje svojho otca (môjho partnera), keď niečo potrebuje, ale všetku vinu za všetko, zvaľuje na mňa, a tak ma úplne odrezala a odmieta akýkoľvek kontakt so mnou. V niektoré dni som úlne otupená a čakám a dúfam, že príde deň, keď sa prebudí. Tak veľmi mi chýba.
GJ
Žiaľ tvoj príbeh je až príliš častý. Toľko rodičov bezmocne sleduje, ako sa ich deti dostávajú na „horskú dráhu“, sú si úplne istí, že majú pravdu, chrlia nezmysly, ktoré im hovoria, zúria, ak sa povie to, čo je zrejmé – pohlavie sa zmeniť nedá, operácie a hormóny sú kozmetické, nič viac. Mám chuť biť hlavou o múr, keď počujem lekárov, učiteľov, politikov, ako chrlia tieto nezmysly. Uvedomujú si, že je to ideologický nezmysel? Určite áno, tak aké sú ich motívy?
Dr. Deedee
Oh, toto je presne aj naša skúsenosť. Náš mierne autistický syn, ktorý nikdy nemal pocit, že vedel zapadnúť do kolektívu, bol ovplyvnený na vysokej škole. Bolo to v roku 2012 a sekta ho presvedčila, aby sa nám odcudzil. Odvtedy prešlo jedenásť rokov a my netušíme, kde je. Veľmi osamelý pocit pre nás rodičov, ktorí vidíme reálnu situáciu a nepodliehame tejto móde a sekte.
FHL4Family
Toto je aj náš príbeh, až na to, že to bolo v roku 2014 a nenajali sme si súkromného detektíva. Často som rozmýšľala, či sme to predsa nemali urobiť. .
Mona Kingston
Veľmi vám ďakujem, že ste to napísali. Posielam vrelé objatie od mamy z Veľkej Británie, ktorá by to mohla napísať takmer od slovo do slova. Dnes som si to naozaj potrebovala prečítať, počuť pravdu od inej matky, ktorá prechádza veľmi podobnou skúsenosťou. Hovoríte za mnohé z nás, ktoré nie sme schopné tak jasne vyjadriť svoju situáciu. Ďakujem.
Sme už 5 rokov na ceste odcudzenia vlastnej medicínsky transformovanej dcéry, ktorá samozrejme tiež prešla povinnou mastektómiou, a stále je to zničujúce, každý jeden deň. Aj v tých šťastných chvíľach je to kulisa, ktorá všetko zahmlieva. Necítim nádej, ale nikdy sa jej nevzdám.
