Francúzsko je opäť v plameňoch. Vďaka nekontrolovanej imigrácii sa z Paríža stal sud s pušným prachom. Nepokoje z roku 2005 a atentáty v roku 2015 boli iba predohrou k tomu, čo sa deje dnes a čo sa bude ďalej len vyostrovať.
V krajine bola zastavená všetka verejná doprava, obrnené vozidlá sa presúvajú do Lyonu a nad Marseille sa valí čierny dym, krajinu zachvátilo násilie nedbajúce na zákony, ktoré nemá obdoby.
Za posledný rok horelo mnoho veľkých európskych miest od Francúzska po Anglicko, od Švédska po Belgicko. A v týchto plameňoch vidieť črtajúci sa koniec multikulturalizmu, obrovský sud pušného prachu, ktorý čaká na iskru. Táto v tomto prípade vzbĺkla v Nanterre po tom, čo nešťastný 38 ročný policajt zabil 17 ročného chlapca, ktorý bol známy už pätnástimi priestupkami.
Násilie sa bleskurýchlo rozšírilo po celom Francúzsku, od severu v Roubaix (100 000 obyvateľov, 40 % moslimov) na juh v Nice cez predmestia Lyonu a, samozrejme, celý parížsky región až po Nantes. Terčom útoku sú predovšetkým policajné stanice a radnice, symboly nenávideného (!) štátu. Ba v Marseille barbari podpálili najväčšiu knižnicu v meste, ktorú taktiež vnímali ako jeden zo symbolov „utláčateľského štátu“!
Gérard Collomb, bývalý minister vnútra Emmanuela Macrona, dlhoročný starosta Lyonu a dlhoročný člen Socialistickej strany, pred svojím odchodom z funkcie v roku 2021 vystríhal, že hrozí občianska vojna.
Ba ateistický filozof Michel Onfray konštatoval: “Vo Francúzsku už prebieha občianska vojna nízkej intenzity“.
Prospeje multikulturalizmus Slovensku?
V tejto súvislosti nemožno si nepoložiť otázku, či je možné toto všetko ignorovať a napriek tomu obhajovať multikultúrnu spoločnosť? Je tomu takmer 13 rokov, čo v bratislavskom kníhkupectve Pantharei prebehla diskusia o multikulturalizme pod názvom Prospeje multikulturalizmus Slovensku?. O túto tému sa v tej dobe začali ľudia i médiá živšie zaujímať najmä po výroku nemeckej premiérky Angely Merkelovej, ktorá vyhlásila, že multikulturalizmus totálne zlyhal, pretože spravidla nemôžu vedľa seba šťastne spolunažívať osoby z rôznych kultúr. (Merkelová tento svoj názor v roku 2015 zmenila, ale to už je iná téma).
Jej vyhlásenie vtedy vzbudilo značný rozruch medzi odporcami i zástancami multi-kulti. Znepokojení boli predovšetkým tí, ktorí snívali o utopickom svete, v ktorom všetky kultúry sú si absolútne rovné a žijú vo vzájomnej harmónii. Jedným z hlavných diskutujúcich bol publicista Michal Havran ml., ktorému podľa vlastného vyjadrenia sú myšlienky Progresívneho Slovensky sympatické, a ktorý na základe svojich skúseností z pobytu vo Francúzsku považoval za potrebné nevedomé publikum poučiť, že „byť proti miešaniu kultúr je prejavom kultúrnej zaostalosti.“
Na dôkaz toho vytiahol podľa neho nepriestrelný argument: argument: „Ja to hovorím aj teraz ako človek ktorý mal to šťastie že trinásť rokov v multikulturálnej spoločnosti (vo Francúzsku) žil, naďalej v nej prednášam, mám tam priateľov …“
Keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú?
Keďže Francúzov už „lapili“, pozrime niekoľko náhodne vybratých prípadov, ako oni „autenticky prežívajú multikultúrnu spoločnosť“, najmä ak nežijú v progresívnej bubline:
29. októbra 2020 zažila krajina šok, keď Tunisan Brahim Aouissaoui, ktorý mesiacom predtým „pricestoval“ v člne s migrantmi na ostrov Lampedusa, vykrikujúc „Alahu Akbar“ v katedrále Notre-Dame v Nice nožom odrezal hlavu modliacej sa žene a ďalšie dve osoby zapichol. Iba dva týždne predtým 18-ročný čečenský emigrant Abdullah Anzorov taktiež odrezal hlavu stredoškolskému učiteľovi dejepisu Samuelovi Patymu v štvrti Ile de France.
Keď 28. mája 2021 bola uverejnená správa pod titulkom „Neďaleko francúzskeho Nantes dobodali policajtku, páchateľ je na úteku“, jeden čitateľ na to pohotovo reagoval otázkou: „Len mi tak napadlo, bol útočník katolík či protestant?“ Na odpoveď nemusel v napätí dlho čakať, pretože páchateľa ešte v ten deň zastrelili. Bol to moslim údajne trpiaci na schizofréniu, ktorý sa vo väznici „radikalizoval“.
Štyria africkí imigranti v noci doma prepadli, zmlátili a vykradli chorého 78 ročného Bernarda Tapieho aj s manželkou.
Štyri osoby čečenského pôvodu, všetci narodení na ruskom Kaukaze, vo veku od 16, 17 a 18 rokov, ktorí plánovali násilné akcie, boli zatknutí v stredu 26. mája v Štrasburgu.
Michal Havran ml. sa pri tom chválil, že trinásť rokov žil v ulici medzi mešitou a synagógou a „nemá z toho vyrážky“. Aké duchaplné! Počul niekto niečo o skúsenostiach Francúzov, čo (ešte) navštevujú synagógy? Ani oni „nemajú vyrážky“?
Šesťdesiatšesťročnú ortodoxnú židovku a lekárku Sarah Halimiovú 4. apríla 2017 útočník najprv mučil a potom vyhodil z okna na treťom poschodí. Rozsudok súdu verejnosť šokoval. Imigrant z Mali, ktorý ju mučil kričiac“ Alahu Akbar“, súd oslobodil, pretože fajčil marihuanu a mal vraj zníženú rozlišovaciu schopnosť. To vzbudilo veľké protesty na celkom svete.
Necelý rok po smrti Sarah Halimiovej bola 23. marca 2018 v Paríži zavraždená osemdesiatročná Židovka, Mireille Knollová. Vrah Yacine Mihoub ju zabil kričiac „Allahu akbar” preto, lebo “Židia majú prachy.”
Keď v roku 2018 vyše tristo osobností francúzskeho verejného života podpísalo manifest proti „novému antisemitizmu“, podnecovanému podľa nich „islamistickou radikalizáciou“, uvádzali , že „francúzski židia sú 25-krát častejšie prepadávaní ako ich moslimskí spoluobčania. Pre francúzskych židov je posolstvo jasné: liberálny štát ich nechráni, môžu sa spoliehať len sami na seba a preto sa vo veľkom sťahujú do Izraela.
Francúzsko sa nachádza v dlhotrvajúcom konflikte s radikálnymi moslimami, hoci moslimská populácia tu tvorí ešte “len” 10 % obyvateľstva a v uliciach francúzskych miest vyčína a útočí veľké množstvo radikálov. Francúzska polícia už nie je schopná im čeliť najmä preto, že sama je terčom útokov.
Celé Francúzsko koncom apríla šokoval prípad neozbrojenej policajtky Stephanie Monfermeovej, matky dvoch detí, zabitej nožom v hale policajnej stanice Rambouillet pri Paríži 36 ročným útočníkom, ktorý počas vražedného besnenia neustále kričal „Alláhu Akbar“.
Povstalo tedy celé Francúzsko a podpaľoval niekto vtedy autá a obchody a knižnice?
Alebo keď v centre Avignonu bol zastrelený Eric Masson, 36 ročný policajt, otec dvoch malých detí, počas protidrogovej operácie, keď prisťahovalec spustil paľbu na mužov zákona.
Nech to znie akokoľvek neuveriteľne, terčom nového islamského obyvateľstva Francúzska sa stala – polícia. Do policajtov takmer bežne hádžu Molotovove koktaily . Už nie iba v niektorých štvrtiach, ale po celej krajine. Francúzska polícia je rukojemníkom bezprecedentnej klímy, v ktorej sa cíti nielen bezmocná, ale aj ako obeť. Útoky proti policajnej stanici vôbec nie sú výnimočné. Napríklad pyrotechnikou proti policajnej stanici 12 km od Paríža:
alebo útoky na policajné vozidlá v no-go štvrtiach obývaných prisťahovalcami:
Podľa Simona Babreho, šéfa DRCPN (Riaditeľstva zdrojov a kompetencií národnej polície) za posledný rok 2020 bolo zabitých sedem policajtov a 5500 bolo zranených, z čoho 4800 (slovom: štyritisíc osemsto!) v dôsledku agresie!
Vo Francúzsku viac ako občianska vojna v presnom slova zmysle prebieha vojna medzi dvoma kultúrami, vojna medzi dvoma odlišnými populáciami. Obavy sa zďaleka netýkajú iba agresívnych činov, vrážd a znásilnení, ale aj každodennej trestnej činnosti. Je to aj zničené auto, krádež elektrického skútra, poškodená schránka, sú to ľudia bývajúci v bytovkách, ktorí „musia mlčať“, pretože na chodbách a na parkoviskách, pod nosom a pred očami miestnych obyvateľov pôsobia gangy obchodníkov s drogami, ktoré terorizujú týchto obyvateľov.
A Francúzsko je obrovská multikultúrna sopka, ktorá je vždy pripravená vybuchnúť. Vybuchla napríklad v roku 2005, keď sa tri týždne zdalo, že krajina je na pokraji občianskej vojny. Potom niekoľko rokov bol zdanlivý pokoj, aby sa oheň opäť rozhorel s ešte väčšou intenzitou. V Nantes v roku 2018 násilie trvalo týždeň. Horela verejná knižnica a ďalšie budovy. V Grenobli v roku 2019 násilie trvalo tri dni a stovky obchodov a áut bolo zdemolovaných. Pred rokom polícia a hasiči v Limoges boli napadnutí molotovovými koktailami po tom, ako sa dostali do “citlivej” oblasti mesta. V Sevrane miestni obyvatelia zaútočili na policajtov a hasičov.
Podľa denníka Le Figaro: “Emócie boli po útokoch islamistov veľké napríklad po sťatí Samuela Patyho či po útoku v Annecy. Nikto však nepodpálil auto svojho suseda, nezapálil odpadkové koše, nehádzal benzínové bomby. Tieto „stratené územia“, kde sa účty vybavujú pod holým nebom, kde polícia, hasiči, lekári denne trpia bezdôvodnými útokmi, kde pri všeobecnej nevšímavosti zostávajú poriadkové sily v prvej línii: je to sud s prachom, ktorý čaká na iskru.
Aká je v tom logika? Ide o prisťahovalcov či potomkov prisťahovalcov, ktorí by mali byť vďační za to, že ich krajina prijala, a oni sú plní hnevu a nenávisti, ustavične sa sťažujú na diskrimináciu, na islamofóbiu, na rasizmus, aby si vynútili ústupky.
Toto by sme mali mať aj v strednej Európe?
Je historickým faktom – ako aj prostým zdravým sedliackym rozumom -, že nijaký národ nemôže dlho trvať, ak ho sužujú veľké kultúrne rozdiely a jeho predstavitelia nedokážu alebo nechcú zachovávať súbor spoločných hodnôt a presvedčení.
Islam v Európe predstavuje obrovský problém, ktorý sa zo dňa na deň zhoršuje. Keby všetci moslimovia prichádzajúci na Západ ochotne prijali a osvojili si naše základné hodnoty a presvedčenia, Francúzi by nemali problém. Mnohí to však nerobia a riadia sa islamským právom nazývaným šaría.
Vyše tisíc nelegálnych prisťahovalcov je vedených v registri Indexe prevencie radikalizácie teroristov (FSRPT), ktorý je vo Francúzsku zoznamom osôb, o ktorých sa predpokladá, že sú „nábožensky“ radikalizovaní“.
Podľa vyjadrenia bývalého veľvyslanca Českej republiky a politológa Petra Druláka „Počet miest, kde francúzsky štát stráca kontrolu, kam sa policajti odvážia len v obrnených transportéroch, kde sú napádaní aj hasiči, kde je utrpenie byť učiteľom, kde sú ničené katolícke kostoly, stále pribúda. To všetko je tam na dennom poriadku.“
Drulák, ktorý sa sám považuje za ľavicovo orientovaného, obvinil z kolapsu súčasného euro-atlantického priestoru práve modernú ľavicu, ktorá propaguje agendu LGBT, gender, antirasizmu a migrácie.
„Takže keď niekto v západnej Európe hovorí o tom, že migrácia nás obohacuje a že jej netreba klásť prekážky, považujem tento názor za jednu z hlavných hrozieb pre súčasnú spoločnosť,” povedal bývalý veľvyslanec.
Čo na to pán Michal Havran? Jeho trápi, že na Slovensku nie je mešita a nechápe, v čom je problém, že keď sme tu mali mešitu za čias Márie Terézie, prečo ju nemáme teraz. Francúzi majú problém opačný.
Edouard de Lamaze, prezident parížskeho Observatoire du Patrimoine Religieux (observatórium náboženského dedičstva), bije na poplach pred rýchlou eróziou francúzskeho kultúrneho dedičstva. „Vo Francúzsku je každých 15 dní postavená jedna mešita,“ uviedol nedávno, „zatiaľ čo rovnakým tempom jeden kostol je zničený. Toto vytvára bod zlomu na území, s ktorým treba počítať. “.
Jedna vec je istá – v nasledujúcich rokoch sa komunita pozostávajúca z prisťahovalcov radikálne rozrastie a vytvorí čoraz väčšie enklávy. Francúzsko má šancu stať sa najväčším moslimským štátom v Európe. Dalil Boubakeur, rektor Veľkej mešity v Paríži, na zjazde Únie islamských organizácií vo Francúzsku (UOIF) požadoval, aby sa počet mešít vo Francúzsku do dvoch rokov zdvojnásobil.
Narastajúci konflikt sa radikalizuje. V blízkosti islamských enkláv musia kňazi zo strachu pred moslimami kráčať s policajným sprievodom. Kardinál Robert Sarah musel počas sprievodu ísť s políciou pre hrozbu, ktorú predstavovala moslimská komunita.
Podobných príkladov z jednotlivých krajín „vyspelej Európy“ je neúrekom. Napríklad vo Švédsku:
Počas “veľkonočných nepokojov 2022” sa niekoľko miest (Linköping, Norrköping, Rinkeby, Örebro, Landskrona a Malmö) ocitlo v chaose v dôsledku demonštrácií proti páleniu Koránu. Švédska novinárka Paulina Neudingová rozpráva: “Stovky maskovaných mužov hádzali kamene na políciu, policajné autobusy unášali zločinci, muži ničili policajné autá, pokúsili sa o vraždu benzínovými bombami proti autobusu, ktorý nútil cestujúcich utiecť, horiaca škola, násilie voči záchranárom, zranení a vystrašení policajti…”.
Švédsky spisovateľ Björn Ranelid je oprávnene zatrpknutý, pretože jeho krajina ponúkla prisťahovalcom všetko, ale na oplátku nedostala za to nič, iba nenávisť a pohŕdanie. ‘Švédsko je vo vojne a sú za to zodpovední politici,’ napísal v denníku Expressen. “Od roku 1955 do roku 1985 v Malmö, Göteborgu, Štokholme alebo Lunde nezhorelo ani jedno auto. Nikto z týchto zločincov nie je hladný a má prístup k pitnej vode. Všetci majú strechu nad hlavou a bolo im ponúknuté bezplatné vzdelanie. Nežijú v schátraných domoch.“
“Vo Švédsku je 60 ‘rizikových oblastí’,” píše Spectator. Oblasti ako Alby, predmestie Štokholmu známe ako “malý Bagdad”. Tu je iba každý desiaty obyvateľ Švéd. Švédsky personál sanitiek chce plynové masky a nepriestrelné vesty, aby sa chránil pred stupňujúcimi sa útokmi, “podobne ako vybavenie, ktoré používajú ľudia pracujúci vo vojnových zónach”.
Treba jasne a zreteľne povedať, že politika multi-kulti skrachovala. Prečo? Pretože ukazuje sa, že je nemožné syntetizovať také rozdielne civilizácie. Človek nemôže byť civilizovaný dvoma rôznymi spôsobmi súčasne, nemôže byť kresťanom a moslimom. Ľavicová Európa vedome odmietala svoje kresťanské korene v presvedčení, že náboženstvo je prekážkou integrácie rôznych kultúr. Preto, ak nedôjde k návratu ku kresťanstvu a nebude ochota aktívne brániť európsku identitu, Európa prehrá s islamom.
Rodí sa však odpor a túžba po zmene a predovšetkým návrat k európskym koreňom Európy, ktoré budú založené buď na kresťanských hodnotách a európskej kultúre, alebo na liberálnych, utopických ideológiách, ktoré Európania až príliš dobre poznajú. Michal Havran a jeho progresívni „spoluveriaci“ sú jednoznačne na strane utópie, ktorá aj teraz vo Francúzsku ukazuje svoju odvrátenú tvár. Sľubuje utopickú multikultúrnu spoločnosť tak ako boľševici sľubovali spoločnosť beztriednu.
