Diabol sa vrátil na veľké plátno vo filme “Pápežov exorcista” z roku 2023. V skutočnosti však nikdy neopustil scénu. Nie je metaforou. Nie je to rozprávka. A nech sa to zdá mestskému a modernému svetu akokoľvek nevhodné či trápne, musíme brať jeho existenciu a jeho úlohu v ľudských záležitostiach vážne.
Leszek Kolakowski bol jedným z veľkých mozgov minulého storočia. Bol popredným marxistickým filozofom v Poľsku, kým nezačal klásť nepríjemné otázky o živote v Sovietskom zväze za Stalina. Kvôli takejto nerozvážnosti ho umlčali. Potom ho vyhostili na Západ. Tam sa stal jedným z najproduktívnejších literátov 20. storočia.
Kolakowski mal v roku 1987 na Harvarde veľmi zaujímavú prednášku s názvom “Diabol v dejinách“. Mnohí ľudia v publiku poznali Kolakowského dielo a vedeli, že sa vie hrať so slovami a má zmysel pre zlomyseľnú iróniu. Mohli teda očakávať, že si párkrát sardonicky kopne do mŕtveho náboženského mýtu.
No nedočkali sa.
V ten deň sedeli v publiku politickí komentátori Tony Judt a Timothy Garton Ash. V polovici Kolakowského prednášky sa Ash – unavený – naklonil k Judtovi a zašepkal: “On naozaj hovorí o diablovi.”
A v skutočnosti Kolakowski robil presne to… nie ironicky alebo skepticky, ale doslova.
Bol to jeden z tých momentov, keď sa obnažili predsudky našej intelektuálnej triedy. Okrem Judta a Asha si väčšina publika nikdy nepredstavovala, že by urbánny, sekularizovaný verejný intelektuál, ktorý hovoril plynule piatimi jazykmi, mohol naozaj veriť v náboženské nezmysly, ako je diabol a prvotný hriech. Ale on veril
V skutočnosti Leszek Kolakowski v posledných rokoch svojej kariéry čoraz viac rešpektoval náboženskú vieru, čo mu umožnilo preniknúť do srdca 20. storočia a pochopiť sily formujúce modernú kultúru.
Za pozornosť stoja najmä tri citáty z Kolakowského diela:
Prvý: “Diabol je súčasťou našej skúsenosti. Naša generácia ho zažila dosť na to, aby sme toto posolstvo brali mimoriadne vážne.”
Druhý: “Zlo je kontinuálne v celej ľudskej skúsenosti. Nejde o to, ako sa stať imúnnym voči nemu, ale za akých podmienok môžeme diabla identifikovať a obmedziť jeho pôsobenie.”
Tretí: “Keď kultúra stratí svoj zmysel pre posvätno (sacrum), stratí všetok zmysel.”
Kolakowski si uvedomil, že bez ohľadu na to, ako sa to niektorým kritikom môže zdať nevhodné či trápne, našu kultúru nepochopíme, ak nebudeme brať vážne existenciu satana. Diabol nie je fantázia ani mylná predstava z dôb, keď veda bola ešte v plienkach. Diabol je reálny. Rovnako reálny ako zlo, ktoré pôsobí v ľudských dejinách a v zápasoch, ktoré rozdeľujú každé ľudské srdce.
To, čo robí Satan pre modernú myseľ nedôveryhodným, je jeho zobrazenie v stredovekom umení a poézii, napríklad v Danteho Pekle. Ale detinskosť nášho umenia a nedostatočnosť nášho jazyka pri opise hlboko osobnej, hlboko inteligentnej bytosti, ktorú nazývame “diabol”, by nás nemali klamať o jeho reálnej existencii.
Pri našom apoštoláte vo svete sme príliš často naivní. Našou misiou nie je vyčleniť nejaký kúsok sekulárnej kultúry, aby bola viac “kresťanská”. Nejde o to, aby sa v médiách objavilo viac kresťanských názorov alebo aby sa v rôznych formách umenia či politických diskusiách odrážalo viac kresťanských hodnôt. Tieto veci sú dôležité. Ale tu ide o viac.
Evanjelizácia kultúry je výzvou k duchovnému boju. Prebieha boj o duše a naším protivníkom je diabol. Prví kresťania to vedeli, o čom svedčí každá stránka Nového zákona. Dnešní kresťania potrebujú presne taký istý mentálny rámec. Máme do činenia nielen s nielen zakorenenými a často nepriateľskými kultúrnymi elitami, ale aj duchovnými silami odhodlaným bojovať proti Evanjeliu a poraziť ho.
Diabol v konečnom dôsledku nemôže zvíťaziť. Môže však napáchať veľké škody a priviesť do záhuby mnohé duše v čase, ktorý mu ešte ostáva. Napriek tomu je v súčasnosti zväčša ignorovaný, a to aj v Cirkvi. Každú Veľkú noc obnovujeme svoje krstné sľuby v obrade, ktorého súčasťou je zrieknutie sa satana a všetkých jeho prázdnych sľubov. Rozumieme tomu, čo hovoríme? Skutočne tomu veríme? Prečo potom toľkí z nás prestali brať diabla vážne?
Kolakowski práve o tejto otázke napísal malú satiru. Nazval ju “Skrátený prepis metafyzickej tlačovej konferencie, ktorú démon usporiadal 20. decembra 1963 vo Varšave”.
Na tomto parodovanom stretnutí s médiami diabol obviňuje Cirkev a veriacich, že im veľmi záleží na tom, aby brali vážne “ducha doby”. A diabol, niet divu, to vystihol. Sme v rozpakoch z diabla – a úprimne povedané, aj z mnohého, v čo Cirkev verí, – pretože dnešní intelektuáli, mienkotvorní arbitri a kapitáni kultúry tým pohŕdajú. Nikomu nie je príjemné, keď sa mu vysmievajú alebo ho označujú za poverčivého. Túžime po tom, aby si nás vážili aj tí, ktorí sa na nás dívajú zvrchu.
V sebavedomom, materialistickom svete je trápne veriť v diabla. Ale je trápne veriť aj v Ježiša Krista. A o to ide. Stredovekí teológovia tomu dokonale rozumeli. V latinčine mali výraz: Nullus diabolus, nullus redemptor (Žiadny diabol, žiadny vykupiteľ). Bez diabla ťažko vysvetliť, prečo Boží Syn vzal na seba ľudské telo a potom trpel a zomrel za nás. Veď od čoho presne nás vykúpil?
Diabol viac než ktokoľvek iný dokáže oceniť túto iróniu, že bez neho nemôžeme úplne pochopiť Ježiša Krista a jeho obeť. A využíva to vo svoj prospech. Vie, že ak bude považovaný za mýtus, po čase začneme takto brať aj Boha. Ako hovorí Kolakowského diabol: “Ak opustíte základy viery zo strachu pred výsmechom, kde skončíte?“
Ak chceme evanjelizovať dnešnú kultúru, musíme začať tým, že uznáme realitu diabla. Potom si musíme uvedomiť, ako diabol vykonáva svoju prácu.
Kultúra je diablovou obľúbenou arénou. Prví kresťania ho nazývali “kniežaťom vzdušných mocností” a “zvodcom sveta”. Tertulián, ktorý písal koncom druhého storočia, povedal, že celá rímska kultúra zábavy – cirkus, divadlo, zápasenie, gladiátorské hry – bola vlastná a prevádzkovaná pre diabla, aby podkopávala svedomie jednotlivcov a kazila verejnú morálku.
Diabol pôsobí podobným spôsobom aj v modernom svete. Filozofka Raissa Maritainová, ktorá písala v 30. rokoch 20. storočia, naznačila, že diabol sa obzvlášť usilovne snaží zviesť prácu umelcov, filozofov a vedcov.
To je dôležitý poznatok. Ľudia sú stvorení, ako nám hovorí Písmo, o niečo nižší ako anjeli a na Boží obraz. Preto sme schopní vytvoriť také výnimočné umelecké, hudobné, architektonické, filozofické a technické diela.
Avšak práve preto, že naše diela v týchto oblastiach môžu byť také vznešené, sú zároveň najzraniteľnejšie voči démonickým zásahom. Pýcha predchádza pád a diabol sa vždy teší z našej márnivosti. Ako sa poeticky vyjadrila Maritainová, diabol “pozná všetky tajomstvá [ľudských] citov a predstavivosti, všetky zdroje opojného nadšenia v tomto svete – klávesnicu, na ktorej kombinuje zmyselnosť a umenie, poznanie a moc”.
V dôsledku toho ideológia moderného umenia a veľká časť neužitočného odpadu, ktorý zapĺňa dnešné galérie a aukčné domy, poukazujú na krízu krásy a zmyslu. Bez náboženskej inšpirácie nemá naše umenie žiadnu ucelenú tému, žiadne zmysluplné princípy estetického poriadku a hodnoty a žiadny vyšší cieľ než sebavyjadrenie privátneho vesmíru jednotlivého umelca.
Umenie sa tak stáva čoraz chaotickejším a antihumánnejším. Tragédia moderného umenia je poznačená zneuctením, znetvorením alebo úplným zánikom ľudskej osoby. Porovnajte žiarivú silu Michelangela s obludnými dielami mnohých umelcov posledného obdobia; rozdiel je do očí bijúci.
Kultúra odráža to, čomu ľudia veria o konečných veciach. A podľa nášho kultúrneho diskurzu a artefaktov už v skutočnosti neveríme v jedinečnú hodnotu ľudskej osoby. Práve to mal na mysli Leszek Kolakowski, keď povedal, že kultúra, ktorá stráca svoj posvätný zmysel, prestáva mať zmysel. Keď kultúra stratí pohľad na Boha, stratí aj pohľad na človeka.
A práve takúto kultúru sme povolaní evanjelizovať.
Našou úlohou je tu a teraz obrátiť pozornosť ľudí ku kráse sveta, ktorý stvoril Boh – a ukázať im na nádheru, ktorá nás čaká v budúcom svete. Musíme pomôcť ľuďom okolo nás vidieť Lásku, ktorá udržiava svet; Lásku, ktorá sa stala telom a krvou. Lásku, ktorá nám ukázala svoju tvár v Ježišovi Kristovi. Sme stvorení pre túto Lásku – každý z nás.
Ľudské srdce inštinktívne túži chváliť Boha, ktorý je vtelenou Láskou. Práve preto, aby nás od tejto Lásky odradil, podniká diabol svoje dielo. A nikdy sa neprestane snažiť zvrátiť prirodzenú pieseň lásky v ľudskom duchu. V konečnom dôsledku však diabol nie je ničím. Boh je všetko. A jedného dňa sa máme s touto Láskou stretnúť osobne. Preto sme boli stvorení.
To je to, čo Satanovi tak nenávidí. Uvidíme to, čo videl Dante a čo ho premohlo na konci jeho Božskej komédie, dlhú cestu, ktorá viedla z hlbín pekla, cez očistec až do výšin neba. Stretneme sa tvárou v tvár.s “Láskou, ktorá hýbe slnkom a ostatnými hviezdami.”
Preklad z whatweneedknow.substack.com
