Zoznam ôsmich moderných bludov, ktoré sú bežné dokonca aj v Cirkvi.
V dnešnej dobe je veľa omylov, ktoré zdanlivo vyzerajú múdro a vyvážene, ale majú ďaleko od toho. Už som písal o mnohých omyloch našej doby, ktoré majú skôr filozofický charakter. Nasledujúci zoznam je viac fenomenologický ako filozofický.
Povedať o niečom, že je fenomenologické, znamená naznačiť, že skôr vystihuje vec, ako ju zakusujeme či prežívame, než presný filozofický alebo vedecký spôsob jej kategorizácie. Napríklad povedať, že slnko vychádza a zapadá, znamená opísať jav alebo to, čo vidíme a zažívame. Slnko v skutočnosti nevychádza a nezapadá. Je to Zem, ktorá sa otáča vo vzťahu k Slnku, ktoré zostáva nehybné. Na vyjadrenie skutočnosti však používame jav (to, čo zakusujeme), a nie odbornejšie výrazy ako apogeum, perigeum, nadir a periapsis.
V nasledujúcom zozname uvádzam určité základné omyly našej doby, ktoré sú veľmi bežné, ale používam jazyk, ktorý menej hovorí o filozofii a mylných logických predstavách , a viac o omyloch, ako ich prežívame.
Hoci sú tieto omyly vo svete bežné, považujem ich za obzvlášť problematické, pretože sú až príliš časté aj v Cirkvi. Žiaľ, bežne ich vyjadrujú katolíci a predstavujú akúsi zahniezdenú infekciu, ktorá odráža svetské a sekulárne myslenie, nie božské a duchovné.
Na začiatok je ich „iba“ osem:
1. Milosrdenstvo bez pokánia – Pre príliš mnohých ľudí dnes “milosrdenstvo” znamená: “Bohu neprekáža , čo robím.” Skutočné milosrdenstvo však hriech neprehliada, ale predpokladá ho, vidí v ňom vážny problém a ponúka z neho východisko. Milosrdenstvo je spôsob, akým nám Boh podáva ruku, aby nás vytiahol z bahna hriechu.
A práve preto je pokánie kľúčom, ktorý odomyká milosrdenstvo. Pretože práve pokáním sa dostávame k Božej milosrdnej a vystretej ruke a uchopíme ju.
Jedným z hlavných omylov súčasnosti je hlásanie milosrdenstva bez pokánia. Žiaľ, je to bežné, dokonca aj v Cirkvi, je bežné počúvať kázne o milosrdenstve bez zmienky o pokání.
Úvodné slová na začiatku Ježišovej služby zneli: “Kajajte sa a verte evanjeliu!” Poradie je dôležité. Ako môžeme zažiť dobrú správu o Božom milosrdenstve, ak sa najprv nebudeme kajať, nedospejeme k novému zmýšľaniu a neuvedomíme si, že toto milosrdenstvo naozaj potrebujeme? Ak nepoznáte zlú správu, dobrá správa nie je žiadnou správou. Pokánie nás privádza k rozumu, núti nás prijať našu potrebu zmeny, hľadá Boha a odomyká jeho milosrdenstvo.
Tento omyl milosrdenstva bez pokánia je dnes v Cirkvi veľmi rozšírený a vedie k hriechu domýšľavosti, hriechu proti nádeji.
2. Staurofóbia – Pojem staurofóbia pochádza z gréckych koreňov a označuje strach z kríža (stauros = kríž + phobia = strach). V Cirkvi tento omyl je dôsledkom zdržanlivosti katolíkov, ktorí sa zdráhajú otvorene diskutovať o požiadavkách Kristovho učeníctva. Odhaľuje nechuť a silnú váhavosť trvať na tom, že aj ťažké veci je často to najlepšie, čo treba a je správne robiť.
Mnohí katolíci, vrátane kňazov a biskupov, majú pri poukazovaní na požiadavky kríža priam strach. Keď svet protestuje a hovorí: “Vy tvrdíte, že ľudia s príťažlivosťou k osobám rovnakého pohlavia nemôžu uzavrieť manželstvo alebo mať sexuálne intímne vzťahy, ale musia žiť v akomsi celibáte?”, poctivá odpoveď znie: “Áno, toto hovoríme.” Keďže však táto odpoveď je tvrdá a súvisí s krížom, v ktorom je zakorenená, mnohí katolíci sa priamej, úprimnej odpovede strašne boja.
To isté platí aj pre iné ťažké morálne situácie, ako je eutanázia (napriek utrpeniu stále nemáme slobodu vziať život sebe alebo inému), potrat (napriek ťažkostiam a dokonca aj v prípadoch znásilnenia a incestu stále nemáme slobodu zabiť dieťa v lone matky) a rozvod a nové manželstvo (napriek nešťastnému vývoju manželstva to neznamená, že človek môže slobodne opustiť jedno manželstvo a vstúpiť do iného).
Staurofóbia taktiež spôsobuje, že mnohí sa zdráhajú napravovať situáciu v Cirkvi a v rodinách. Je tu takmer plazivý strach trvať na akýchkoľvek požiadavkách či udeľovať aj tie najmiernejšie tresty či nápravné opatrenia. Takéto veci by mohli ľudí rozrušiť, a to je jeden z najhorších dôsledkov pre staurofobika, ktorý sa obáva akéhokoľvek utrpenia, či už svojho alebo iných. V trvaní na požiadavkách kríža nevidia nič spásonosné.
Svätý Pavol hovorí: Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet. (Gal 6,14). U príliš mnohých katolíkov však dnes kríž a jeho požiadavky vyvolávajú úzkosť a rozpaky. Namiesto toho, aby sa chválili mocou kríža, myslia skôr na to, že “ako sa opovažujeme my alebo Cirkev naň poukazovať a vlastne trvať na tom, že je lepší ako útecha falošného súcitu“.
Svätý Pavol pochopil, že ukrižovaný Kristus je pohoršením pre Židov a bláznovstvom pre pohanov. Ale ďalej hovorí: Ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista Božiu moc a Božiu múdrosť (porov. 1 Kor 1, 23 – 24). Ale skúste to povedať nejakým staurofóbom, ktorých v Cirkvi, žiaľ, veľa!
3. Univerzalizmus – Univerzalizmus je presvedčenie, že väčšina ľudí, ak nie všetci budú nakoniec spasení. To je v priamom rozpore so slovami nášho Pána, v ktorých smutne potvrdzuje, že “mnohí” sú na ceste, ktorá vedie do záhuby, a “málo” je na úzkej a ťažkej ceste, ktorá vedie k spáse (pozri Mt 7, 14; Lk 13, 23 – 30).
Desiatky podobenstiev a iných varovaní pochádzajú od nášho Pána aj v tejto súvislosti a priame Pánovo učenie jasne hovorí, že musíme realisticky prijať skutočnosť, že zatratených bude mnoho a nie málo, ak ich z Božej milosti naliehavo neprizveme ku Kristovi a k autentickému učeníctvu.
Nespočetné množstvo katolíkov iba zriedkavo, ak vôbec, počuje kázne, ktoré varujú pred súdom alebo možnosťou pekla. Ani sa o ňom nezmieňujú pred ostatnými, ba dokonca ho ani nepovažujú za reálnu možnosť.
Vzhľadom na rozšírenosť univerzalizmu katolíci zväčša necítia naliehavosť evanjelizácie, ba dokonca ani života vo viere. Tento postoj musí zmiznúť, ak má dôjsť k vážnej reforme Cirkvi alebo k podnieteniu evanjelizačnej horlivosti.
4. Deformovaný dialóg – Pojem “dialóg” je dnes chápaný ako prakticky nekonečný rozhovor. Ako takému mu chýba jasný cieľ presvedčiť druhého. Zvyčajne znamená iba “rozhovor”. V našej kultúre sa samotnému rozprávaniu pripisuje veľký význam.
Hoci rozprávanie samo osebe nie je zlé, nemôže nahradiť skutočný cieľ. Pôvodne mal “dialóg” živší význam. Pochádza z gréčtiny a používa sa v Písme. διαλέγομαι (dialégomai), odkiaľ máme slovo “dialóg”, pochádza z gréckych koreňov diá, (cez, z jednej strany naprieč na druhú) + légō, (“hovoriť k záveru”). Dia zintenzívňuje lego, takže správne je “dostať sa k záveru” výmenou myšlienok, slov alebo dôvodov.
A tak vidíme, že “dialóg” bol pôvodne oveľa razantnejší, ako sa zdá, že väčšina ľudí pod týmto slovom dnes rozumie. V Novom zákone sa používa častejšie v kontexte vydávania svedectva a snahy presvedčiť iných o evanjeliu (napr. Sk 17, 2. 17 a 18, 4).
Ako však bolo uvedené, v dnešnej dobe môže dialóg v skutočnosti zabrzdiť konverziu a vyvolať dojem, že všetky strany majú platné postoje a že už len “pochopenie” postoja druhého je chvályhodné. Pochopenie môže mať hodnotu, ale väčšinou má hodnotu pre položenie základu pre obrátenie k pravde evanjelia.
Dnes nie je jasné, či je obrátenie skutočne cieľom, keď mnohí katolíci hovoria o dialógu so svetom alebo s neveriacimi. Dialóg je nástroj, nie cieľ, je to metóda, nie cieľová stanica. A ako metóda je dialóg (vo svojom pôvodnom význame) energickým, dynamickým a radostným predstavovaním evanjelia, nie uvraveným a (zdanlivo) nekonečným rozhovorom.
V čom vidí zmysel dialógu so židmi napríklad emeritný arcibiskup Washingtonu, kardinál Donald Wuerl?
Je pravda, že sa snažíme získať duše, nie víťaziť silnejšími argumentmi. Ale získanie duší je tým skutočným cieľom, ktorý mnohým moderným odkazom na “dialóg” a “porozumenie” zrejme chýba. Preto sa “deformovaný dialóg” dostáva do nášho kompendia moderných problémov a omylov.
5. Stotožňovanie lásky s milotou – Milota a láskavosť sú aspektom lásky. Ale aspektom lásky môže byť rovnako aj pokarhanie, trest i pochvala. Napriek tomu dnes mnohí, dokonca aj v Cirkvi, lásku stotožňujú s milotou, potvrdením, schvaľovaním, povzbudzovaním a s inými pozitívnymi vlastnosťami. Pravá láska však niekedy musí byť ochotná trestať, trvať na zmene a vyčítať chyby.
Moderná doba však prirovnávajúc lásku k obyčajnej láskavosti hovorí: “Ak ma naozaj miluješ, budeš potvrdzovať, dokonca oslavovať to, čo robím.” V takejto atmosfére, keď sa cirkevné učenie nezhoduje napríklad s modernými predstavami o sexualite, je Cirkev obviňovaná z “nenávisti” len preto, že “nepotvrdzuje” to, čo od ľudia vyžadujú. Politika identity (keď ľudia celú svoju identitu a dôstojnosť zviažu s úzkym okruhom správania alebo vlastností) zosilňuje vnímanie osobnej urážky.
Ale namiesto toho, aby sme si stáli za svojím a trvali na tom, že stavať lásku a pravdu do protikladu je falošná dichotómia, väčšina katolíkov ustupuje a mnohí tiež veria, že láska sa dá zredukovať na obyčajnú láskavosť. Mnohí z nich preberajú názor sveta, že Cirkev je neláskavá, a preto zlá či dokonca nenávistná.
To nič, že Ježiš povedal veci, ktoré boli podľa tohto štandardu neláskavé, a že často hovoril celkom otvorene o hriechu (okrem obyčajnej sociálnej spravodlivosti a farizejských postojov tam zahŕňal aj také veci, ako je sexuálny hriech, cudzoložstvo, rozvod, nevera a podobne). Nie, na to všetko zabudnite, pretože Boh je láska a láska je dobrota a dobrota je vždy príjemná a potvrdzujúca. Preto usudzujú, že Ježiš v skutočnosti nemohol povedať mnohé z vecí, ktoré sa mu pripisujú. Tento omyl redukuje Ježiša na neškodného hipíka a nesprávne chápe lásku tým, že ju stotožňuje s obyčajnou láskavosťou a bezpodmienečným potvrdzovaním.
Mnohí katolíci podľahli tomuto omylu a obetovali pravdu. V našom kompendiu moderných omylov je na vysokom mieste.
6. Nesprávne chápanie podstaty tolerancie – Väčšina ľudí dnes stotožňuje toleranciu so súhlasom. Preto keď mnohí požadujú alebo žiadajú “toleranciu”, v skutočnosti požadujú súhlas.
Tolerancia však pochádza z latinského tolerare: znášať, tolerovať alebo trpieť. Ako také sa vzťahuje na podmienečné znášanie alebo aspoň nezasahovanie do presvedčení, činov alebo praktík, ktoré niekto považuje za nesprávne. Človek ich môže do určitej miery tolerovať, aby zabránil napríklad prísnemu vymáhaniu alebo drakonickým trestom, zbytočnému zasahovaniu do súkromia atď. Ak však v tom chýba zložka námietky, nehovoríme o “tolerancii”, ale o “ľahostajnosti” alebo “afirmácii”.
A práve v tom spočíva jadro omylu katolíkov, ktorí podliehajú omylu tolerancie, ktorú chápu ako schvaľovanie. Jednoducho povedané, to, čo nazývajú toleranciou a dokonca sa ňou pýšia, je v skutočnosti forma indiferentizmu a subjektivizmu. Namiesto radostného a horlivého ohlasovania pravdy, ako ju zjavil Boh, si osvojili falošnú toleranciu, ktorá je voči pravde ľahostajná alebo dokonca utvrdzuje v omyle. A ešte si gratulujú k “morálnej nadradenosti” svojej tolerancie. V skutočnosti ide skôr o lenivosť prejavujúca sa v nechuti pustiť sa do náročnej úlohy hovoriť pravdu pochybujúcemu svetu.
Tolerancia je dôležitou cnosťou v zložitých a pluralitných kultúrach, ale nemala by sa rozšíriť natoľko, aby stratila svoj skutočný význam, ani absolutizovať do takej miery, aby sa tolerancia očakávala za každých okolností len preto, že sa vyžaduje.
Aj katolíci by mali trochu vytriezvieť a uvedomiť si, že keď dnes mnohí od nás požadujú toleranciu, sami nemajú v úmysle byť tolerantní voči nám. Mnohé z tých istých záujmových skupín, ktoré požadujú toleranciu, pracujú na obmedzovaní náboženskej slobody a čoraz menej sú ochotné tolerovať náboženské pohľady na verejnom priestranstve. Naše dôsledné ustupovanie požiadavkám falošnej tolerancie iba pomáha nastoliť veľkú tmu a tlak na prispôsobovanie sa alebo schvaľovanie ťažkého hriechu.
7. Antropocentrizmus – Tento pojem označuje modernú tendenciu mať v centre pozornosti človeka, nie Boha. Je to dlhodobá tendencia vo svete už od renesancie. Žiaľ, v posledných desaťročiach infikovala aj ľudí v Cirkvi.
Je to obzvlášť viditeľné v liturgii, nie vo svojej podstate, ale ako sa prakticky a široko slávi. Naša architektúra, piesne a gestá, ustavičné ohlasovanie a rituály sú sebareferenčné a zamerané do vnútra. Liturgia, ako sa bežne slávi, sa zdá byť viac o nás ako o Bohu.
Nikdy nie je dobré, najmä v Cirkvi, odsúvať Boha na okraj. Jeho odsúvanie sa prejavuje nielen v liturgii, ale aj v živote farnosti, ktorá je často preplnená aktivizmom zakoreneným v telesných skutkoch milosrdenstva, ale pramálo pozornosti venuje duchovným skutkom milosrdenstva. Prevládajú sociálne aktivity, ale ťažko nájsť záujem o štúdium Biblie, tradičné novény a iné duchovné diela venované Bohu.
Ohlasovanie Boha prostredníctvom energickej evanjelizačnej práce je tiež zriedkavé a farnosť neraz pripomína skôr klubovňu než maják.
Ľudia sú dôležití, kresťanský humanizmus je cnosťou, ale antropocentrizmus je bežným moderným omylom, v ktorom to až preháňajú. Uctievanie Boha a šírenie jeho kráľovstva je v mnohých farnostiach málo viditeľné. Zdá sa, že aj rodičia sa viac zameriavajú na svetské blaho detí, na ich študijný prospech a podobne, ale celkovo sa menej starajú o ich duchovné poznanie alebo blaho.
Ak má byť človek skutočne vyvýšený, Boh musí byť v centre.
8. Prevrátenie rolí – Ježiš povedal, že Duch Svätý, ktorého nám pošle, ukáže svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd (pozri Jn 16, 8). A tak správnym postojom katolíka k svetu je svet súdiť . Svätý Pavol hovorí: Všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte! (1 Sol 5, 21-22). Svet teda treba súdiť vo svetle evanjelia.
Katolíci však príliš často veci prevracajú Božie slovo a súdia učenie Cirkvi z pohľadu sveta, hoci všetky veci by sme mali posudzovať v Božom svetle. A predsa mnohí katolíci sa vysmievajú učeniu, ktoré spochybňuje svetské myslenie alebo uráža svetské priority. Mnohí katolíci schovali svoju vieru pod svoje politické názory, svetonázory, preferencie a myšlienky. Ak je viera v rozpore s niektorou z týchto svetských kategórií, hádajte, ktorá zvyčajne ustúpi.
Pán Ježiš hovorí: Kto sa bude hanbiť za mňa a za moje slová pred týmto cudzoložným a hriešnym pokolením, za toho sa bude hanbiť aj Syn človeka, keď príde v sláve svojho Otca so svätými anjelmi.”(Mk 8, 38). Mnohí sa však hanbia za Pánovo učenie, ktoré nezodpovedá svetským a populárnym predstavám.
To všetko sa rovná tragickému prevráteniu rolí, v ktorom svet a jeho predstavy prevažujú nad evanjeliom. Práve svet by mal byť usvedčený Duchom Svätým. Namiesto toho staviame samotného Boha do roly obžalovaného. Nemýľte sa: Boh sa vysmievať nedá. Čo človek zaseje, to bude aj žať. Lebo kto seje pre svoje telo, z tela bude žať porušenie. Ale kto seje pre ducha, z ducha bude žať večný život. (Gal 6,7-8)
Preklad z ncregister.com
Ďalšie články Msgr. Charlesa Popea k tejto téme:
Šesť kultúrnych trendov, s ktorými evanjelizátor musí dnes počítať
