Po desiatich rokoch pontifikátu sa zdá, že zavŕšením vlády pápeža Františka bude synoda biskupov v októbri 2023 na tému “Za synodálnu Cirkev: spoločenstvo, účasť a poslanie”. Aby sme pochopili sémantický zmätok synody o synodalite, treba najprv rozlišovať medzi dvoma pojmami. Synoda je časovo ohraničená historická udalosť, kým synodalita je “cesta”, “proces”, ktorý v ideologickom horizonte pápeža Františka zodpovedá primátu praxe pred doktrínou.
Výraz synoda, ktorý pochádza z gréckeho σύνοδος, analogického latinskému concilium, v skutočnosti znamená “zhromaždenie” alebo “stretnutie” a je súčasťou tradície Cirkvi, zatiaľ čo slovo “synodalita” je neurčitý neologizmus, ktorý pripúšťa rôzne interpretácie. Na počiatku termínu synodalita je termín “kolegialita”, ktorý do teologického jazyka zaviedol páter Yves-Marie Congar ako ekvivalent myšlienky sobornosti, ktorú v 19. storočí zaviedli ruskí pravoslávni teológovia (Le peuple fidèle et la fonction prophétique de l’Eglise, in “Irenikon”, č. 24 (1951), s. 440-466).
Sobor v slovanskom jazyku znamená zhromaždenie alebo rada. Sobornosť vyjadruje skutočnosť univerzálnej cirkvi založenej na synodách alebo konciloch, ktorým nepredsedá spoločná autorita, ale Duch Svätý. Congar urobil z koncepcie sobornosti základný kameň cirkevnej reformy, ktorej protipólom bol Rímsky primát, obhajovaný “ultramontánnou” teologickou školou.
V rokoch Druhého vatikánskeho koncilu bola dogma o Rímskom primáte hlavným kameňom úrazu v ekumenickom dialógu a na podporu tohto dialógu bolo potrebné zdôrazňovať “kolegiálny” rozmer cirkevnej vlády. To umožnilo zblíženie so synodálnou praxou pravoslávnej a protestantskej cirkvi. Okrem toho sa v rámci progresivistickej teológie znovu objavili tendencie konciliarizmu 15. storočia, febronianizmu 18. storočia a anti-infalibilizmu 19. storočia, ktoré sa v rôznych obdobiach a rôznymi spôsobmi usilovali obmedziť autoritu a vplyv pápežstva. Napokon tu bol aj politickejší dôvod.
V progresivistických kruhoch sa model Cirkvi ako “absolútnej monarchie” zdal byť v rozpore s procesom “modernizácie” spoločnosti. Kolegialita alebo synodalita vyjadrovala “demokratické” požiadavky modernej spoločnosti.
Heslom bolo oslobodiť Cirkev od právnického zovretia, ktoré ju dusilo, a premeniť ju z vertikálnej štruktúry na štruktúru demokratickú a rovnostársku. “Tisíc rokov sme všetko vnímali a konštruovali z perspektívy pápežstva, a nie z perspektívy episkopátu a jeho kolegiality. Teraz je potrebné urobiť túto históriu, túto teológiu, toto kanonické právo“, napísal 25. septembra 1964 Congar, ktorý svoj boj proti “mizernej ultramontánnej ekleziológii” považoval za svoje “poslanie” (Denník koncilu, San Paolo, Cinisello Balsamo (Mi) 2005, zv. II, s. 136, 20).
Nemecký jezuita Karl Rahner zasa v roku 1972 venoval výbušnú esej Štrukturálna premena Cirkvi ako úloha a ako šanca (tr. it. Queriniana, Brescia, 1975), v ktorej uviedol, že cirkev budúcnosti musí byť “deklerikalizovaná”, “otvorená”, “ekumenická a pluralistická”, “demokratizovaná vo svojom riadení” a “spoločensky kritická “.
V tomto duchu to vnímal aj dominikánsky teológ Jean-Marie Tillard (Église d’églises. L’ecclésiologie de communion, Cerf, Paris 1987), Congarov žiak, ktorý stavia do protikladu synodalitu miestnych cirkví a vertikálnu moc centrálnej Cirkvi, zatiaľ čo jezuitský historik John O’Malley sa snažil zbúrať “ultramontánny” pôvod Cirkvi pred Druhým vatikánskym koncilom (Vatican I: The Council and the Making of the Ultramontane Church, Harvard University Press, Cambridge (MA) 2018).
Kategória “synodality” sa teda nezrodila s príchodom pápeža Františka, ale za jeho vlády sa stala oficiálnou paradigmou, ktorá zodpovedá koncepcii “vychádzajúcej cirkvi”, “otvorených dverí” (Evangelii gaudium z 24. novembra 2013, č. 46). Obrazu “pyramídovej Cirkvi” František nahradil obrazom “polyedrickej Cirkvi”. “Mnohosten“, povedal, “je jednotou, ale so všetkými rôznymi časťami; každá z nich má svoju osobitosť, svoju charizmu. To je jednota v rozmanitosti. Práve na tejto ceste my kresťania robíme to, čo nazývame teologickým názvom ekumenizmus: snažíme sa, aby táto rozmanitosť bola viac harmonizovaná Duchom Svätým a stala sa jednotou” (Príhovor k letničiarom v Caserte, 28. júla 2014).
Už v roku 2015, pri príležitosti 50. výročia ustanovenia biskupskej synody, pápež František potvrdil, že “cesta synodality” je “konštitutívnym rozmerom Cirkvi” (Príhovor zo 17. októbra 2015), aj keď neobjasnil, v čom tento rozmer spočíva. Cesta však bola otvorená a vydala sa na ňu Nemecká biskupská konferencia, ktorá 1. decembra 2019 v liste veriacim, podpísanom kardinálom Reinhardom Marxom a predsedom Ústredného výboru nemeckých katolíkov (ZDK) Thomasom Sternbergom, oznámila, že sa zišla, aby sa postavila do čela “Synodálnej cesty”, ktorej cieľom je rozšíriť “záväzné” rozhodnutia ich “permanentnej synody” na univerzálnu Cirkev.
Nedávna štúdia Diega Benedetta Panettu dobre ukazuje, ako sa za “nemeckou Synodálnou cestou” skrýva plán reformy univerzálnej Cirkvi s cieľom “demokratizovať” ju a nanovo definovať pápežstvo (Il cammino sinodale tedesco e il progetto di una nuova chiesa, Tradizione Famiglia Proprietà, Roma 2020).
Posledná etapa (v čase písania článku – pozn. prekl.) tohto procesu sa uskutočnila 11. marca 2023 vo Frankfurte nad Mohanom, kde za veľkého potlesku bola prednesená požiadavka rozšíriť na univerzálnu Cirkev zrušenie celibátu, sviatostný diakonát pre ženy, pristupovanie k Eucharistii rozvedeným osobám žijúcich v novom zväzku, a požehnanie homosexuálnych párov.
Je možné, že „synodálna Cirkev” pápeža Františka nie je totožná s predstavou, akú majú nemeckí biskupi, ale je isté, že prijíma ich požiadavky a že jeho model je na svetelné roky vzdialený od modelu tradičného. Navyše “synodálny rozmer Cirkvi” je zjavnou utópiou a ako všetky utópie má ničivý deštruktívny vis, ale úplne mu chýba konštruktívna schopnosť. Pokus o realizáciu tohto deformovaného sna si vyžaduje uplatňovanie autoritárskej a tyranskej moci.
Synodálna cirkev je teda egalitárnou a bezhlavou cirkvou, ktorá sa do reality premieta prostredníctvom diktatúry synodality. Bolo by však katastrofou bojovať proti zneužívaniu moci, s ktorým máme do činenia tým, že budeme popierať alebo obmedzovať princíp autority. To môžu robiť liberálni, galikánski alebo modernistickí katolíci, určite nie tí, ktorí sa odvolávajú na Tradíciu Cirkvi.
Katolícka náuka hovorí, že jurisdikčná moc náleží iure divino pápežovi a biskupom. Plnosť jurisdikčnej moci však spočíva len v pápežovi, na ktorom je založená celá cirkevná stavba. Rímsky pápež je zvrchovanou autoritou celej Cirkvi a na základe svojho primátu univerzálnej vlády zostáva jej najvyšším zákonodarcom.
Toto učenie, vyložené už na Florentskom koncile v roku 1439 a v tridentskom Professio fidei, bolo slávnostne definované na Prvom vatikánskom koncile dogmatickou konštitúciou Pastor aeternus (18. júla 1870), ktorá potvrdila nielen čestný, ale aj pravý a riadny primát rímskeho pápeža nad univerzálnou Cirkvou a jeho neomylnosť za určitých podmienok.
Práve tieto dogmy prozreteľne vyhlásené blahoslaveným Piom IX. musia veriaci katolíci využiť proti synodalizmu. V skutočnosti len táto cesta a nijaká iná umožní, aby sa Cirkev, vždy živá a neporušiteľná, znovuzrodila v celej svojej nádhere a sile.
Preklad z corrispondenzaromana.it
