Prvá časť tu.
Sociálna náuka Cirkvi je v skutočnosti ohlasovaním Krista v pominuteľnom svete, ako ju chápal Ján Pavol II. v encyklike Centesimus annus, ohlasovaním Krista vo svete, v spoločnosti, v politike a kultúre – a všetko ostatné, všetky ostatné problémy, všetko je až na druhom mieste a treba k tomu pristupovať z tejto perspektívy, z perspektívy Krista Spasiteľa. Je to pravda o tom, že svet a politika sa nemôžu zachrániť samy a že prirodzený poriadok potrebuje nadprirodzený poriadok, ako to potvrdil aj Benedikt XVI.
Prirodzený poriadok vecí (nikdy) nedokáže dosiahnuť svoje vlastné prirodzené ciele bez pomoci nadprirodzeného poriadku.
Angažovanosť kresťanov má iba túto motiváciu, má iba tento dôvod a nijaký iný . To je hlavný dôvod, pre ktorý kresťania majú byť v politike a angažovať sa v spoločnosti. Keď sa bagatelizuje cirkevné manželstvo upadajú aj civilné manželstvá. Keď sa silou mocou odstraňuje (akákoľvek) zmienka o Stvoriteľovi, upadá aj príroda. Keď sa bagatelizuje lex aeterna, dopláca na to aj lex naturalis. Bez Boha všetko upadá a krachuje, pretože On je všetko a my sme nič.
Toto tvrdenie je vyjadrením presvedčenia, že kresťanstvo nie je iba užitočné, ale je nepostrádateľné pre budovanie mesta človeka. Ako hovorí Benedikt XVI. v Caritas in veritate: je nielen užitočné, ale aj nepostrádateľné. Že je užitočné, s tým väčšina súhlasí. Že je ale nepostrádateľné, s tým nesúhlasí prakticky nikto. Ide o to, že svet nepotrebuje katolicizmus – filozofi by povedali – per accidens, čiže v závislosti od okolností, príležitostne, náhodne, ale per essentiam – čiže nevyhnutne.
Ale dnes toto rozlišovanie medzi prirodzeným a nadprirodzeným poriadkom, ktorý som práve spomenul, aby som zdôraznil, že prirodzený poriadok nedosahuje ani svoje prirodzené ciele bez poriadku nadprirodzeného, dnes je toto rozlišovanie v katolíckej teológii odmietané ako akési metafyzické rezíduum minulosti, rovnako ako je odmietané rozlišovanie, ktoré z toho vyplýva, medzi posvätnou históriou a históriou profánnou. Samotný pojem poriadku vo výrazoch ako „prirodzený poriadok“ alebo „nadprirodzený poriadok“, je dnes veľmi vratký či neistý, keď sú spochybňované napríklad nediskutovateľné princípy.
Keď sa spochybňuje doktrína inherentného zla, teda činov, ktoré kvôli svojmu predmetu Boh nemôže akceptovať, je to vždycky zlé.
Je to náuka obsiahnutá v encyklike Veritatis splendor Jána Pavla II. Ak sú spochybňované morálne predpisy a encyklika Humanae Vitae Pavla VI., ak si myslíme, že homosexualita je prirodzená a že homosexuálne páry majú právo na rodinu – ako to pred pár dňami vyhlásil belgický biskup, čo je rovnaký pojem ako „právo na dieťa“ vyjadrené „slávnym“ rozhodnutím talianskeho ústavného súdu ohľadom umelého oplodnenia.
Ak si myslíme, že v niektorých prípadoch je dovolené pacienta odpojiť od prístrojov, znamená to, že sme sa zriekli pojmu poriadku a prirodzeného poriadku. Ak cudzoložstvo už nie je považované za objektívnu vinu, oslabujeme manželstvo a verejný význam manželskej sexuality, z ktorej sa stáva výlučne privátna záležitosť, a ak rodina je nenávratne oslabená, je to preto, že aj v katolíckom prostredí sa odmieta pojem poriadku a prirodzeného poriadku, ba čo viac, aj nadprirodzeného poriadku.
Dnes prevláda presvedčenie, že sociálna náuka Cirkvi sa zrodila preto, aby riešila niektoré prípady sociálnej núdze a nespravodlivosti, a nie preto, aby urobila miesto Bohu vo svete, pretože prirodzený poriadok sám o sebe nestačí. Opakujem: Dnes prevláda presvedčenie, že sociálna náuka Cirkvi sa zrodila preto, aby riešila niektoré prípady sociálnej núdze a nespravodlivosti a len čo by štát alebo spoločnosť dokázali vyriešiť tieto prípady, už by sociálna náuka Cirkvi nemala význam!
Z toho sa potom odvíja výlučne horizontálna interpretácia sociálnej náuky Cirkvi, ktorá je dnes veľmi v móde aj medzi katolíkmi. Znamenalo by to robiť veci pre dobro všetkých bez toho, aby do toho nejakým spôsobom vstupoval Ježiš Kristus. Ak je sociálna náuka Cirkvi iba intervenciou tam, kde politika nesiaha: liečiť rany, napríklad a keby to zvládla politika, doktrína Cirkvi by vlastne bola zbytočná! Ale v takomto prípade sociálna náuka Cirkvi stráca svoje opodstatnenie – azda okrem pôsobenia ako poľnej nemocnice.
Potom stačí charita, a pravda nie je potrebná. Láska bez pravdy je však slepá a nemôže byť ani láskou! A katolíci by sa takto mali angažovať v spoločnosti a v politike? Uvažujeme ako zdravotné sestry, ktoré nepoznajú choroby, ani nevedia, ako im predchádzať, ale ktoré pomáhajú chorým a nie zdravým. Bez toho však, aby vedeli ako!
Sociálna náuka Cirkvi sa však nezrodila preto, aby reagovala na momentálne sociálne potreby v danom dejinnom období, ale aby opäť postavila Boha do stredu budovania dejín a spoločnosti najprv v jej fyziologických aspektoch a potom pri liečbe patológií, čiže aby predovšetkým budovala, a nie prikladala náplasti.
Na budovanie katolíci zabudli. Katolíci dnes spolupracujú s tými, ktorí chcú vylúčiť Boha zo spoločnosti v ilúzii, že s nimi nájdu nejaký styčný bod o človeku. Je to klam laicity (sekularizmu) v zmysle, v akom sa tento výraz bežne nazýva – veľmi nejednoznačné slovo, ktoré je dnes módne. Zostupujeme od Boha k človeku, aby sme sa teda stretli aj s inými ľuďmi, ktorí neveria v Boha. A takto z človeka robíme Boha tak, ako to robia iní ľudia, ktorí neveria v Boha. Hovorí sa, že nepredkladáme celú doktrínu. Obmedzujeme sa vraj na to, čo je podstatné.
Rozpoznávame Boha v každom človeku, hovoríme o človeku, ale nie o Bohu. Všetkých prijímame – až nakoniec VŠETKO prijímame. Sociálna náuka Cirkvi je doktrinálny korpus vyžadujúci myšlienkový systém, na ktorom spočíva. Vyžaduje, aby viera bola poznaním, nielen skúsenosťou. A aby Zjavenie nám dávalo obsah. Sociálna náuka Cirkvi je doktrinálny korpus vyžadujúci myšlienkový systém, na ktorom spočíva. Predovšetkým vyžaduje, aby viera bola chápaná aj ako poznanie, a nielen ako skúsenosť a aby zjavenie nám dávalo obsah a nebolo atematické, ako tvrdí napríklad rahnerovská škola myslenia.
Vyžaduje, aby rozum mohol poznávať Bytie, a teda prirodzené právo. Aj keď potom potrebuje aj zjavenie, aby ho skutočne mohol dôkladne poznať. Vyžaduje – sociálna náuka Cirkvi – ako potvrdzuje Pavol VI. v Humanae Vitae, uznanie, že Cirkev má kompetencie aj v oblasti prirodzenej, nielen nadprirodzenej morálky.
Pretože Boh ju ustanovil aj ako depozitára prirodzenej morálky. Vyžaduje, aby spoločnosť bola chápaná ako ovocie stvorenia. Nielen príroda, ovocie stvorenia, ale aj spoločnosť, ktorá nie je iba akási hromada náhodne nakopených jednotlivcov, ale má v sebe objektívny a finalistický poriadok, ktorému sa musí prispôsobiť politické konanie. Sociálna náuka Cirkvi potrebuje metafyziku, čiže schopnosť človeka nezastaviť sa pri javoch, ale poznať základ. A metafyzika a etika založená na bytí, na ontológii, vyžaduje poznanie bytia.
Vyžaduje Fides et ratio Jána Pavla II. Je potrebné ju učiť spolu so všetkými týmito filozofickými a teologickými princípmi, ktoré ju podporujú a vytvárajú z nej homogénny a organický korpus. A nie ako katolícky moralizmus či pozitivizmus magistéria, alebo nejakú formu kázania. Alebo ako príručku správneho občianskeho správania. Podľa v súčasnosti dominantných kategórií: Platiť dane, chrániť životné prostredie, neplytvať vodou a predovšetkým rešpektovať ústavy krajiny a prirodzene sa angažovať za Európsku úniu.
Sociálnu náuku Cirkvi treba učiť v spojení s náukou o viere, spolu s dogmami katolíckej viery a života Cirkvi. Inak sa zredukuje na obyčajnú prax bez širších horizontov, bez perspektívy. Vyučovanie sociálnej náuky Cirkvi nemôže stratiť svoj náboženský rozmer a stať sa akousi Príručkou mladých svišťov len preto, lebo je politickým vzdelávaním. Katolícke náboženstvo má podstatný verejný rozmer práve preto, lebo je náboženstvom. Prítomnosť katolíkov v politike a v spoločnosti musí byť aj náboženská, aj keď je politická.
Prichádzame k poslednému aspektu prítomnosti katolíkov v politike. Ide o to, aby politika nebola menej politická, ale aby bola viac politická. Takto sa prevracia chápanie laicity bez ohľadu na to, či je vyjadrená v radikálnej jakobínskej forme, vo francúzskom štýle, alebo v liberálnej či umiernenej podobe. Prevracia sa chápanie súčasnej laicity. Ak má byť politika viac sama sebou, nesmie sa odkloniť od katolíckej viery, ale musí s ňou mať neakcidentálny vzťah. Politika má určite svoju legitímnu autonómiu, ale nie je schopná sama si dať základy a nevie si sama určiť svoje ciele.
A keď sa o to pokúsi, je z toho vždycky vážny problém. Nestačí povedať, že politika súvisí s morálkou, pretože ani morálka nie je schopná sama si dať princípy a potrebuje podporu zo strany náboženstva. Keď politika v snahe získať sekulárnu nezávislosť, bude stavať iba na morálke a nie aj na náboženstve, čoskoro sa zriekne aj morálky. Nakoniec politika bude mať plné ústa moralizovania a zároveň bude hlboko nemorálna.
Politika môže byť do morku kosti úplne politická, ak sa okrem morálky odvoláva aj na katolícke náboženstvo. Je tomu tak preto, lebo katolícke náboženstvo je jediné, ktoré z politiky nerobí náboženstvo, ale ju očisťuje, vďaka čomu je autentickejšia. Ostatné náboženstvá buď absorbujú politiku do seba, a tak z nej robia náboženstvo, alebo oddeľujú politiku od náboženstva, pretože oddeľujú rozum a vieru.
A keď politika predstiera, ako je tomu v západnom nihilizme, že je úplne autonómna voči akémukoľvek náboženstvu – takému či onakému – sama sa stáva antináboženským náboženstvom s dôsledkami, ktoré všetci vidíme a máme pred očami.
Môžeme teda s istotou povedať, že iba katolícke náboženstvo umožňuje skutočne laickú politiku. Je to paradox, niekto povie, je to čosi absurdné pre súčasnú ideologickú mentalitu, samozrejme, že aby politika bola opravdivo laická, musí byť spojená s náboženstvom. Ale pre katolicizmus to nie je ani absurdné, ani to nie je paradox. Tak ako kresťan nie je o nič menej mužom ako ostatní preto, že je kresťanom, tak ako rozum osvietený vierou nie je menej rozumom, tak aj politika očistená vďaka vzťahu ku katolíckemu náboženstvu nie je menej politikou.
Túto požiadavku musíme mať jasne na pamäti aj vo vzťahu k iným náboženstvám a byť silne kritický voči katolíkom, ktorí sa zasadzujú za široko a všeobecne chápané právo na náboženskú slobodu, za ktorým sa takmer vždy skrýva ľahostajnosť k pravde. Multináboženská spoločnosť ako cieľ politiky nemôže nahradiť spoločné dobro. To by anulovalo kresťanskú požiadavku, o ktorej sme práve hovorili, postavilo by všetky náboženstvá na rovnakú úroveň a oživilo by to politiku charakterizovanú ľahostajnosťou voči náboženskej skutočnosti. To je vec neprijateľná pre katolícke náboženstvo, pokiaľ sa nechce rozpustiť vo svete tvrdiac a vydávať to za svoj úspech.
Posledný postreh teologického charakteru týka sa stretnutia s Kristom. Aby sme si rozumeli. Stretnutie s Kristom je stretnutie s osobou. Ale je to stretnutie s Logosom, s večnou Božou múdrosťou, je to stretnutie s Pravdou, je to stretnutie s rozumom, je to stretnutie s poriadkom stvorenia, ktoré sa od neho odvíja, je to stretnutie s tým, ktorý na konci času všetko zrekapituluje! To znamená, že ide aj o stretnutie, ktoré má racionálny obsah.
Nie stretnutie s „kámošom“. Existuje teda celá téma o náuke, o doktríne viery a sociálnej náuke Cirkvi, ktorá je stretnutím s Kristom, nie však stretnutím sentimentálnym či priateľským. Je to stretnutie s Logosom, s večnou Božou múdrosťou, s univerzálnym zákonodarcom, pretože neexistuje zákon, ktorý by nepredpokladal zákonodarcu, ktorým je sám Kristus.
Na záver svojho vystúpenia by som to všetko rád zhrnul a v súhrne by som povedal toto: Prítomnosť katolíkov v politike a v spoločnosti s charakteristikami, ktoré som vymenoval, musí za súčasnej situácie vzniknúť zdola. Nijaké dikastérium Svätej stolice, ani nijaký vikariát diecézy nebude k tomuto pobádať, ani vyvíjať iniciatívu. V tomto momente sú cirkevné inštitucionálne kanály skôr zablokované.
Nové reality budú musieť vzniknúť zdola. A pôjde hlavne o laikov. Druhá vec je, že tieto nové reality zrodené zdola, aj keď sa narodia zdola, budú musieť uvažovať ako Ecclesia – ako Cirkev. To znamená, že budú musieť mať ducha katolíckeho univerzalizmu, budú musieť uvažovať s Cirkvou, myslieť s Cirkvou. Treťou charakteristikou je, že budú musieť osvojiť si filozofické základy kresťanskej filozofie ako základ správnej katolíckej teológie. Napokon budú musieť radikálne vziať do rúk sociálnu náuku Cirkvi, vzdelávať sa v nej a systematicky sa formovať.
Keď toto všetko nebude, môžu vznikať iné formy angažovanosti, ktoré azda budú aj chvályhodné, ale pokiaľ prítomnosť katolíkov v politike a v spoločnosti nebude mať tieto charakteristiky, o ktorých som dnes hovoril, nebude to zďaleka zodpovedať názvu nášho stretnutia. Čo robíme ako Observatórium kardinála Van Thuana, čo robím konkrétne ja? Od roku 2004 sa venujeme štúdiu a vydávame publikácie venované Sociálnej náuke Cirkvi, ale už niekoľko rokov zakladáme a vedieme školy sociálnej náuky Cirkvi. Nie sú to diecézne školy.
Školy sociálnej náuky Cirkvi sa už dnes neorganizujú tak, ako Boh prikazuje. Ale nie preto, že si myslíme, že sme lepší. Všimli sme si, že je tu vákuum, ktoré chceme zaplniť našou aktivitou. Vytvorili sme a pripravili formát kurzu rozdelený na dve časti, šesť stretnutí plus šesť stretnutí. Robíme to v rôznych častiach Talianska.
A musím povedať, že naši ľudia, ktorých som spomínal, objavujú, že existuje poriadok stvorenia, že vo veciach je prirodzený zákon, že spoločenský a politický život je tiež bojom medzi Dobrom a zlom. Počujú o prítomnosti Boha vo svete, objavujú čosi, čo už dávno nepočuli. Okrem tejto systematickej základnej školiacej činnosti v sociálnej náuke Cirkvi, ako aj bežnej inštitucionálnej činnosti observatória som sa venoval oblasti kresťanskej filozofie pretože v súčasnom zmätku potrebujeme mať celkový rámec poznania.
Tretia vec, ktorú robíme, a preto som napísal túto brožúrku o Karlovi Rahnerovi, je to, že vyzdvihujeme teologické cesty, ktoré neohrozujú tradíciu katolíckej viery, a teda kritizujeme a bojujeme proti tým teológiám, ako v tomto konkrétnom prípade teológa Karla Rahnera a všetky teológie z neho odvodené, ktoré v podstate spôsobujú túto zmenu paradigmy, ktorú som vám stručne predstavil.
Toto je podľa môjho názoru obraz dnešnej situácie. O to tu ide. To my sa usilujeme s pokorou robiť.
Ďakujem za vašu pozornosť.
