Eucharistická úcta sa v Katolíckej cirkvi začala šíriť až v 13. storočí, a je svedectvom ďalšieho prehlbovania chápania a úcty k Eucharistii.
Eucharistická úcta a adorácia slúži na lepšie uvedomenie si toho, koho vlastne prijímame, na zväčšenie úžitku s prijímania, teda na naše väčšie posväcovanie.
Sv. Ján Pavol II. v závere svojej encykliky Ecclesia de Eucharistia (2003) pripomína, že „pred našimi očami stoja príklady svätých, ktorí v Eucharistii našli pokrm na ich ceste k dokonalosti. Veľkým príkladom, ktorý zakúšal toto veľké tajomstvo Eucharistie a nachádzal v nej pokrm na svojej ceste k dokonalosti, je blahoslavený biskup-mučeník Pavel Gojdič.
ThDr. Marián Potaš, OSBM, pamätník, spolupracovník, jeho posledný tajomník a azda najlepší znalec života a diela jeho mučeníckeho života vo svojej knihe Dar lásky spomína, že devízou biskupa Pavla bola „jeho vrúcna láska k Eucharistickému Spasiteľovi neustále posilňovaná adoráciou pred Najsvätejšou Eucharistiou“.
Už z bohosloveckých štúdií v Prešove a Budapešti vieme, že jeho Najvyšším učiteľom bol Eucharistický Kristus, u ktorého čerpal múdrosť a silu do ďalšieho života. Táto črta zostala charakteristickou preňho na celý život.
V roku 1912, keď bol katechétom na meštianskej škole, založil pre posilnenie duchovného života tzv. „Eucharističeskoje obščestvo“, v ktorom žiaci pracovali podľa vopred stanoveného programu, viedli duchovný život, čo nebolo v tejto dobe na nijakej škole.
Na začiatku svojho rehoľného života, ktorý začal v kláštore v Mukačeve, jeho prvé kroky smerovali do kaplnky, kde sa pred Eucharistickým Kristom takto vrúcne modlil: „Prichádzam k tebe, Spasiteľu, aby som dobre a dokonale poznal tvoju tvár a stal sa podobný tebe. Pomôž mi, Matka Božia a denne ma veď k svojmu Synovi a môjmu Spasiteľovi.“
Jeho srdce sa vtedy zaradovalo, že sa splnila jeho túžba, keď mohol pred Eucharistickým Kristom vyriecť: „Bože, som celý Tvoj! My sme už spolu jedno.“ Táto úcta ho sprevádzala po celý život.
Istý kňaz si spomína na biskupa Pavla, ktorý sa zúčastnil pohrebných obradov v nitrianskej katedrále arcibiskupa Karola Kmeťku v roku 1948 takto: „Biskup Gojdič po príchode na svoje miesto do chrámu uprel svoj zrak na bohostánok a nič ho od neho neodtrhlo.“
Dlhoročný správca biskupskej rezidencie Pavel Vladyka (1933-1945) vydal pekné svedectvo o jeho dennom poriadku: „Každý deň, v pracovný alebo sviatočný, vstával ráno o piatej hodine. Nasledovalo rozjímanie, príprava a slúženie svätej liturgie v biskupskej kaplnke… O dvanástej hodine bol obed a po ňom návšteva Najsvätejšej Eucharistie. Nábožnosť bola vždy výraznou črtou jeho osobnosti, o čom svedčí aj to, že neprešiel popri chráme bez toho, aby nenavštívil Ježiša v Eucharistii.“
Ďalšie krásne svedectvo o jeho úcte k Eucharistii bolo vydané pri príležitosti jeho šesťdesiatin v roku 1948:
„Sme vďační, že máme takého biskupa. Zbožnosť je najkrajšou ozdobou jeho života. Jeho vlastným domovom, kde sa najviac zdržuje a kde ho najčastejšie nachádzame, je kľačadlo pred bohostánkom jeho kaplnky… Je mužom-biskupom Eucharistie. Jeho najväčšou starosťou je priviesť veriacich k bohostánku.“
Ako starostlivý pastier si bol dobre vedomý, že pre povznesenie duchovného života eparchie je potrebné rozvinúť úctu k Eucharistii. Vo všetkých farnostiach preto zaviedol poklonu k Najsvätejšej Eucharistii. Jeho najväčšou túžbou bolo zaviesť nepretržitú adoráciu Eucharistického Krista v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa v Prešove
„Svätá liturgia, to je najsvätejšia obeta, ktorá vyžaduje najväčšiu čistotu srdca, hlbokú úctu, dôstojné kňazské rúcha, zodpovedajúci oltár, čistý lention, opravdivé prírodné víno a dôstojný pšeničný chlieb. Kristus je prítomný aj pod najmenším kúskom chleba, s ktorým, ako so všemohúcim Bohom sme povinní zaobchádzať…“
Podobne v pastierskom liste zo dňa 29. februára 1932 adresovaný všetkým kňazom Prešovskej eparchie, píše:
Ak na krídlach našej fantázie preletíme celý svet a nazrieme do všetkých chrámov, v ktorých prebýva Eucharistický Ježiš – nie v jednom chráme by sme ho našli smutného, opusteného, bez modliacich sa k nemu; neporiadok, prach a pavučina sú jeho priateľmi; ba aj sám kňaz, jeho priateľ, zabudol na neho. V našich chrámoch nech Ježiš nebude nikdy smutný, nech sa necíti opustený, ale nech ho tam obklopujú naše teplé, milujúce srdcia; nech neprejde ani deň, aby každý kňaz nenavštívil cez deň – okrem svätej liturgie – v najsvätejšej Eucharistii medzi nami prebývajúceho Ježiša. K tomu učme a priťahujme aj našich veriacich.“
V roku 1932 vydal ďalší pastiersky list, v ktorom vyzval kňazov a veriacich, aby konaním eucharistických pobožností odprosovali Boha za hriechy sveta a vyprosovali si jeho požehnanie:
„Čítame, že v Starom zákone, pokým Izraeliti verne slúžili Bohu, dodržiavali jeho prikázania, viedlo sa im dobre, ale Boží trest na nich prišiel vždy, keď na Boha zabudli a odvážili sa šliapať po jeho prikázaniach. Tak teraz, okrem vojny, zemetrasení, rôznych prírodných katastrôf, o ktorých čítame každodenne v časopisoch, Pán Boh poslal na hrdý svet nezamestnanosť a s ním súvisiace nedostatky, že milióny ľudí nemajú každodenný chlieb a odev. Preto sme povinní my, veriaci, modliť sa a uprosovať Pána Boha, aby nás ochránil od týchto nešťastí“
«Nie hrdí, bezbožní diplomati, nie slávni, alebo neveriaci ministri, ktorí bez Boha, bez Ježiša sa snažia ozdravieť skazený, vážne chorý ľudský rod, ale bohabojní veriaci, svätí ľudia, ktorí nie po Ženevách, nie po Lozanach a Parížoch budú zaslepovať svet svojou pozemskou chytrosťou, ale modlitbou a pôstom sa uzdraví skazený svet, vyprosiac od Pána Boha lepšiu prítomnosť a krajšiu budúcnosť».
Začínajúc od sviatku Krista Kráľa, cez celý rok sa budeme modliť a uprosovať Eucharistického Spasiteľa v celej Prešovskej eparchii tak, aby každý deň jeden kňaz hodinu a každú nedeľu a sviatok všetci veriaci tej ktorej farnosti pol dňa adorovali pred Sviatostným Spasiteľom.“
Najsvätejšia Eucharistia to je ten istý Ježiš Kristus, ktorý sa v Betleheme narodil, na zemi, v Jeruzaleme a v Palestíne učil, trpel za nás, na Golgote zomrel, v tretí deň slávne vstal z mŕtvych, a štyridsiaty deň vstúpil na nebesia, kde sedí po pravici Boha Otca a príde ešte raz súdiť živých a mŕtvych…“
Vyvrcholením snáh biskupa Pavla Gojdiča, OSBM, o rozvíjanie úcty k Najsvätejšej Eucharistii bolo vyhlásenie Eucharistického roku v celej Prešovskej eparchii:
“Chceme a budeme prosiť Spasiteľa za odpustenie svojich hriechov ako aj za hriechy celého ľudského pokolenia a najsamprv to budeme činiť úctou poklonou Najsvätejšej Eucharistie. Pred sto rokmi sa zjavila Panna Mária nábožnej rehoľnici Kataríne Labouré a povedala jej:
«Keď na svete bude najhoršie, vtedy prichádzajte k oltáru… Tu vás vždy čaká môj syn. Ešte nikdy na svete nebolo tak zle ako teraz…, preto urobme tak, ako nám ona radí». Zahrňme Eucharistického Spasiteľa našimi milujúcimi srdciami, aby sme si vyprosili od neho tieto milosti, aby nás uchránil naďalej od katastrôf, ktoré postihli mnohých. Veríme, že ani jeden lístok na strome, ani jeden vlas na hlave nevypadne bez vedomia a vôle nebeského Otca…”
Nastupujúci školský rok, od sviatku Krista Kráľa (31. októbra 1943) až do sviatku Najsvätejšej Eucharistie (18. apríla 1944), vyhlasujem Eucharistickým rokom. Využime tento rok na zadosťučinenie Božej spravodlivosti, na vyprosenie čím skôr spravodlivejšieho sveta.“
Eucharistický rok bol slávnostne ukončený v Prešove 18. júna 1944 Eucharistickým dňom za hojnej účasti duchovenstva a veriacich celej eparchie.
Vyvrcholením bola procesia s Najsvätejšou Eucharistiou. Procesia prechádzala Hlavnou ulicou so zastávkou v Kostole sv. Mikuláša, vo františkánskom Kostole Svätej Trojice, v kaplnke sestier služobníc a nakoniec vošla do Katedrálneho chrámu sv. Jána Krstiteľa. Táto nebývalá slávnosť sa skončila vrúcnou kázňou biskupa Pavla a požehnaním ľudu Najsvätejšou Eucharistiou.
Túto akciu si všimla aj Svätá stolica. Z Apoštolskej nunciatúry v Bratislave prišiel na adresu biskupa Pavla pochvalný list s vyjadrením, že Svätý Otec mal z uskutočneného Eucharistického roku radosť a biskupovi, ako aj všetkým, ktorí sa podieľali na jeho uskutočnení, poslal svoje apoštolské požehnanie.
Pri tejto príležitosti biskup Pavel vydal nariadenie, v ktorom, podobne ako v predchádzajúcich, opäť pripomínal duchovenstvu, aby nikdy nezabúdalo, že jeho jediným útočiskom vo všetkých životných ťažkostiach je svätostánok.
Preto duchovenstvu svojej eparchie nariaďuje:
1. odbavovať si denne modlitby z časoslova, najmenej pol hodinu;
2. denne odbavovať svätú liturgiu;
3. ráno a večer navštíviť Najsvätejšiu Eucharistiu;
4. starať sa o čistotu oltára a okrášľovať ho čerstvými kvetmi;
5. po večierni odbavovať suplikáciu k Najsvätejšej Eucharistii;
6. povzbudzovať veriacich k častému sv. prijímaniu;
7. schádzať sa na duchovné obnovy na miestach určených pre duchovných aspoň raz za mesiac;
8. podľa možnosti odbavovať v chráme Svätú hodinu;
9. čo najveľkolepejšie sláviť sviatky, najmä sviatok Najsvätejšej Eucharistie s procesiou cez dedinu či mesto.
V pastierskom liste zo dňa 15. februára 1944, ktorý biskup Pavel vydal v priebehu Eucharistického roka, k tejto úcte vyzýva ešte intenzívnejšie:
„Slávime Eucharistický rok, aby sme sa v prvom rade poďakovali Pánu Bohu, že nás až doteraz chránil od krutej vojny; a potom, aby sme vyprosili túto lásku pre nás všetkých i pre budúcnosť.
A keď šťastne, bez preliatia krvi, bez nepriateľských náletov, bez ničenia nášho majetku preplávame cez toto krvavé, búrlivé more a dožijeme sa túžobne očakávaného pokoja, bude to pre nás taká Božia milosť, ktorá bola dožičená iba malému množstvu ľudí, biskupstvám a krajinám…
Za toto všetko patrí Bohu úprimná vďaka, pretože neúcta je veľkým hriechom, ktorý v budúcnosti zbavuje človeka práva prosiť a získať od Boha nové milosti…“
V liste ďalej spomína svoj trojročný plán, v ktorom by sa zvlášť šírila úcta k eucharistickému Ježišovi nielen v jeho biskupskom sídle, ale aj v celom biskupstve.
Pri noviciáte v Kongregácii Sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie mienil zriadiť Eucharistickú vetvu, do ktorej by sa prijímali dievčatá, ktoré cítia osobitné povolanie stať sa Eucharistickými sestrami, ktorých hlavnou úlohou by bola neprestajná adorácia eucharistického Ježiša. Preto vyzýva, že nás od toho nemôže nič odradiť;
Boli to ťažké, vojnové časy, v ktorom prebiehal Eucharistický rok.
„Treba predovšetkým myslieť na to, že Ježiš ostal medzi nami v Najsvätejšej Eucharistii, aj napriek tomu, že je v mnohých chrámoch
opustený,
zanedbaný,
pohŕdaný,
svätokrádežou poškvrnený“;
„Je dosť príčin, aby sa v biskupstve zriadilo miesto, jeden oltár, jeden svätostánok, kde sa by zhromažďovali jeho verné duše, milujúce srdcia, ktoré ho milujú, adorujú a odprosujú aj za hriechy tých, ktorí ho nemilujú, urážajú“;
… aby v biskupstve bola jedna Betánia, v ktorej by unavený Ježiš mohol odpočinúť a zabudnúť na všetky krivdy a urážky.
A ak Boh kvôli desiatim spravodlivým bol ochotný zachrániť hriešnych Sodomčanov, treba veriť, že aj modlitby tých vybraných a jemu zasvätených duší zadržia zaslúžený Boží trest a premenia jeho spravodlivý hnev na milosrdenstvo a otcovskú lásku…
Cieľom týchto nariadení bolo zapáliť srdcia veriacich veľkou láskou k Najsvätejšej Eucharistii, ktorou chcel biskup Pavel duchovne obnoviť duchovenstvo i veriacich a všetkých zjednotiť v spoločnom Apoštoláte modlitby. Preto urobme každý to, čo možno urobiť v našich podmienkach a buďme presvedčení, že Eucharistický Ježiš nám neodmietne svoju pomoc a svoje požehnanie tam, kde hľadáme jeho slávu a spásu nám zverených nesmrteľných duší.“
Tieto nariadenia priniesli veľa ovocia v duchovnej obnove Prešovskej eparchie, a preto niet divu, že Eucharistia sa stala silou nielen v týchto vojnových časoch, ale aj v rokoch budúcich, v ktorých nielen biskup Pavel, ale celá Gréckokatolícka cirkev prežívala ťažké roky utrpenia.
Za pozornosť stojí si všimnúť aj to, že po svojom zatknutí v roku 1950 a väznení v internačnom kláštore v Báči, na sviatok Božieho Tela dňa 8. júna 1950 sa biskup Pavel naposledy zúčastnil na verejnej Službe Božej.
Eucharistia bola biskupovi Pavlovi silou aj počas jeho ťažkého a dlhoročného väzenia.
Aj vo väzení, pokiaľ to bolo možné, cítil túto veľkú premenu, ktorá sa konala hoci aj na ošúchanej väzenskej lyžici. Aj v ten posledný deň svojho života – 17. júla 1960 – „sa tajne zúčastnil na svätej liturgii, ktorú v kúte izby odslúžil pacient kňaz, ležiaci na izbe s biskupom“.
Všetci sme preto pozvaní, aby sme znova prežili skúsenosť dvoch emauzských učeníkov, aby sa nám otvorili oči a spoznali ho (Lk 24, 31) – Ježiša, tajomne ukrytého v Najsvätejšej Eucharistii.
Pápež Ján Pavol II. na záver svojej encykliky Ecclesia de Eucharistia nás vyzval: „Vstúpme do školy svätých, veľkých interpretov pravej eucharistickej zbožnosti. V nich dosiahla teológia o Eucharistii plnú krásu, prenesenú do života…“, ktorá zohrieva (62).
Blahoslavený biskup-mučeník Peter Pavel Gojdič je nám v tom veľkým príkladom. Prosme ho o príhovor, aby sme krok za krokom uskutočňovali lásku a úctu k Eucharistickému Kristovi, ktorú nám ukázal on – v živote i smrti – v duchu svojho biskupského hesla: „Boh je láska, milujme ho!“
Ďalšou, nemenej výraznou črtou jeho duchovného života, bola veľká úcta k Božskému Srdcu.
Už ako bohoslovec v seminári v Budapešti sa zasvätil Božskému Srdcu a neskôr to každé ráno potvrdzoval slovami: „Všetky modlitby, obety a kríže obetujem ako náhradu za hriechy celého sveta!“
Biskup Pavol Gojdič bol 4. novembra 2001 Svätým Otcom Jánom Pavlom II. na Svätopeterskom námestí v Ríme vyhlásený za blahoslaveného.
Spracované podľa František Dancák: Blahoslavený biskup – mučeník Pavel Gojdič a jeho úcta k Eucharistii
