História Milosrdných sestier svätého Vincenta de Paul v New Yorku je slávna. Trvá viac ako 200 rokov a boli to roky služby Bohu a komunite všade tam, kde bola potrebná charitatívna pomoc. Sestry sa starali o ranených v občianskej vojne a o tých, ktorí prežili Titanic. Vyučovaním v cirkevných školách si získali uznanie nespočetného množstva katolíkov. Toto slávne dedičstvo sa však čoskoro vytratí a zanikne. Sestry sa rozhodli nielenže uzatvoriť jednu kapitolu svojej histórie, ale spáliť celú knihu a ukončiť jednu éru.
Ich zakladateľkou je svätá Alžbeta Anna Setonová (1774 – 1821), prvá svätica narodená v Amerike, ktorá prekonala neuveriteľné prekážky a utrpenie pri zakladaní mnohých domov zaoberajúcich sa sa charitatívnymi dielami. Newyorské sestry neskôr vytvorili samostatnú vetvu kongregácie, ale stále sa riadili pôvodnou charizmou starostlivosti o chorých, siroty a núdznych. Ich dobročinnosť bola legendárna.
V búrlivých 60. rokoch 20. storočia však sestry nabrali nesprávny smer. Mnohé aktivistické sestry opustili kláštory, nemocnice a školy. Zahodili svoje habity a pridali sa k radikálnej ľavici v protestoch za občianske práva a proti vojne.
Stará spiritualita intenzívneho vnútorného života čoskoro ustúpila aktivizmu s príklonom k teológii oslobodenia. Niektoré z nich boli dokonca zatknuté počas omše v Katedrále svätého Patrika v roku 1972 za svoje vystúpenia proti vojne vo Vietname.
Hoci sestry stále majú školy a nemocnice, ich vystupovanie ako bojovníčok za sociálnu spravodlivosť zostáva hlavnou črtou tých rehoľníčok, ktoré sa teraz obliekajú neformálne, ako všetci ostatní. Dnes sa angažujú v úsilí o “systémové zmeny” v oblastiach, ako je celosvetová chudoba, imigrácia a “ochrana stvorenstva”.
Na rozdiel od ich očakávania posun doľava vôbec neprilákal mladé ženy do ich radov. V skutočnosti za posledných dvadsaťjeden rokov nevstúpila do kongregácie ani jedna kandidátka. Nadmerná angažovanosť vo veci sociálnej spravodlivosti nepriniesla ovocie. V 60. rokoch 20. storočia pracovalo v živých inštitúciách 1 300 sestier. Teraz ich prežíva 154 s priemerným vekom 85 rokov.
Mnohé domy boli predané alebo zlúčené. Bez silnej obrody smeruje rád k zániku. Je zrejmé, že v posledných rokoch sa niečo pokazilo. Pokrokári však nikdy nepriznajú chyby, iba ich zahladzujú. Namiesto spytovania svedomia a pokánia a obáv vyvodzujú sestry v tejto smutnej situácii nové závery.
Dňa 27. apríla predstavenstvo Milosrdných sestier z New Yorku oznámilo v kolégiu Mount Saint Vincent v Bronxe závažné rozhodnutie. Namiesto hľadania nových ciest rastu alebo hľadania príčin svojich neúspechov sa generálne zhromaždenie sestier jednomyseľne rozhodlo prijať realitu svojho zániku. Po “dlhom a modlitebnom procese rozlišovania” nastúpia na to, čo nazývajú “cestou zavŕšenia”. Prvýkrát po viac ako 200 rokoch už sestry nebudú prijímať nové členky v Spojených štátoch. Týmto spôsobom zaniknú a vyhynú.
Počas zasadnutia výkonnej rady rádu, ktorá tento krok navrhla, členky vzali do rúk “tabuľu”, ako nazývajú knihu, v ktorej sú uvedené tisíce sestier, ktoré slúžili kongregácii, a “uctili” si ich tým, že slávili opustenie ich spoločného povolania. Sestra Margaret Eganová si spomína na tento emotívny moment: “Držali sme tú knihu v rukách a povedali sme si: ‘Sú tu s nami. (Je to) uznanie, že sme všetci urobili to, o čo nás Boh požiadal“.
Rýchlym hlasovaním za postupné rozpustenie sa tak skončili dve storočia vykonávania charitatívnej činnosti. Žiadna vonkajšia moc ani prenasledovanie ich nezatvorili. Staršie sestry sa samé vydali na bolestnú cestu do zabudnutia.
Postupný zánik Milosrdných sestier v New Yorku je smutný, ale nie prekvapujúci. Mnohé kongregácie sa plahočia po tej istej ceste. Najstrašnejšou časťou tohto tragického príbehu je odmietanie sestier priznať si ťažký omyl, že si to spôsobili samé. Ony však svoj zánik považujú za “dovŕšenie”.
Všetci vieme, čo funguje a čo nefunguje. Stačí sa pozrieť na hojné rady noviciek v rehoľných kongregáciách tradične orientovaných mníšok. Tieto kláštory nemajú problém prilákať postmoderné dievčatá, ktoré sa k nim hrnú. Kandidátky totiž nepriťahujú povrchné školy spirituality založené na sociálnej angažovanosti a klimatickej spravodlivosti. Túžia po štruktúre, ktorú nemôžu nájsť vo vlastnom živote, a chcú sa vrátiť k často odopieranému poriadku.
Na druhej strane aktivistické rehoľníčky miznú práve preto, že sa zbavili vznešených vecí, ktoré dievčatá môžu priťahovať. Zmizli pravidlá, disciplína a zvyky, ktoré dávali rehoľnému životu štruktúru a istotu. Zmizli pobožnosti a praktiky, ktoré pomáhali uskutočňovať evanjeliové rady chudoby, čistoty a poslušnosti.
Tieto vonkajšie aspekty sú dôležité, ale ešte väčšou stratou bolo opustenie intenzívneho duchovného života spoločnej modlitby, pokánia a adorácie, ktorý bol dušou rehoľného života. Sestry prijali Krista a jeho kríž s duchom sebazaprenia a zdržanlivosti, ktorý prenikal ich konanie a napĺňal ich pomazaním a milosťou. Vznešená vôňa tohto sebazaprenia a lásky k Bohu bola tajomstvom ich úspechu.
V knihe Duša každého apoštolátu opát Jean-Baptiste Chautard učí, že plodnosť každej služby sa nachádza iba v duchovnom živote milosti, ktorý musí byť stredobodom všetkého úsilia. Aktivizmus bez vnútorného života je neplodný a neprináša ovocie… ani postulantov či novicov.
Zdroj: atfp.it
