Azda väčšina z nás si už všimla a uvedomila jednu znepokojujúcu vec: v našom spoločenskom okruhu jednoducho niet dosť detí, ktoré by nahradili súčasných dospelých. Zdá sa, že naše širšie rodiny sa s každou generáciou zmenšujú a scvrkávajú.
Ani v jednej vyspelej krajine okrem Izraela sa nerodí dostatok detí na to, aby udržala svoju súčasnú populáciu. Výsledkom je rýchle starnutie obyvateľstva a nakoniec populačný kolaps, pretože každá nová generácia je v najhoršom prípade zhruba o polovicu menej početná než generácia predchádzajúca.
Iba v polovici krajín sveta je miera plodnosti nad úrovňou reprodukcie. Pre zvyšok je demografický kolaps v súčasnosti vážnejšou výzvou než otepľovanie klímy, o ktorom sa toľko hovorí. V prípade demografie nedostatok pracovnej sily a náklady na dôchodkovú starostlivosť už ochromujú ekonomiky v podstate celého západného sveta.
Problém je v tom, že vieme, čo spôsobilo demografickú explóziu, ale na otázku, prečo ženy nechcú mať viac detí, máme prebytok teórií a prakticky žiadny recept.
Jedni obviňujú progresívne ideológie, sexualizáciu života, rodový relativizmus, degradáciu inštitúcie manželstva, radikálny feminizmus, úpadok inštitúcie Cirkvi a pod., druhí sú presvedčení, že za všetko môže maskulinizácia života, vláda, slabé programy na podporu materstva a umelého oplodnenia in vitro.
Vlády od Číny cez Južnú Kóreu a Rusko až po Japonsko, Taliansko a Poľsko i Maďarsko už vypracovali celý rad opatrení. Zo 197 krajín sveta má v súčasnosti 55 nejaký program na povzbudenie žien, aby rodili. Ale grafy a výsledky sú stále neúprosné.
Takmer všade je trend klesajúci. Južná Kórea vynaložila za posledných šestnásť rokov viac ako dvesto miliárd dolárov na dotovanie starostlivosti o deti, opatrovanie a tiež rodičovskú dovolenku.
Napriek tomu kórejská miera pôrodnosti klesla z 1,1 v roku 2006 na azda najnižšiu na svete 0,75 v roku 2023!
Japonsko za posledných tridsať rokov zvýšilo výdavky na rodinu štvornásobne, pričom vyskúšalo v podstate všetky metódy: platenie starostlivosti o deti, predĺženie platenej dovolenky, daňové úľavy pre rodiny, dotácie na nákupy vecí pre deti, a napriek tomu pôrodnosť klesala, klesala a stále klesá z 1,54 v roku 1990 na 1,3 v roku 2005. Potom trochu vyskočila, aby v roku 2015 klesla späť na 1,3.
Singapur ponúka 8000 dolárov na prvé dieťa a 10 000 dolárov na každé ďalšie dieťa. Aj tu sa vyskúšali rôzne spôsoby daňových úľav, rozsiahla platená materská dovolenka, dotácie na bývanie, pokles to však vôbec nezastavilo .
Francúzsko, krajina s pravdepodobne najstarším programom podpory pôrodnosti na svete, zažívala rôzne vlny, ktoré súviseli viac s prílevom skupín migrantov ako so samotným pronatalitným programom, migrantov, ktorí prichádzali zo strednej Európy, Afriky, Stredného východu. Pre ženy a vlastne celé manželstvá, deti často boli jediným sprievodcom, tlmočníkom v novom svete, jedinou šancou na podporu v starobe, čo bol hlavný dôvod, prečo migrantky rodili viac detí.
Ako však píše Paul Morland v knihe Ľudská vlna: Keď sa deti dcér migrantov začlenia do sociálnej štruktúry tejto novej vlasti, pomerne rýchlo si osvoja reprodukčné správanie. Snažia sa viac podobať francúzskym rodinám, aj čo sa týka počtu detí, a je ťažké ich presvedčiť, aby opakovali zvyky svojich matiek z krajiny pôvodu.
Všeobecne platí, že v druhej alebo tretej generácii miera plodnosti medzi emigrantmi klesá a často klesne pod mieru plodnosti rodených Francúzok.
Každý rok sa na celom svete uskutočnia tisíce ak nie desaťtisíce štúdií, z ktorých väčšina nepovie nič nové. A s rovnakým záverom, že netušíme, ako presvedčiť ženy, aby mali viac detí.
Štúdia Univerzity v Osle Population and Development Review ukazuje, že hoci väčšina severských krajín má štedré a bohaté motivačné programy už viac ako desať rokov, miera pôrodnosti v nich rovnako neustále klesá.
Aj keď sa niekedy prejavia určité pozitívne účinky pronatalitnej politiky, zvyčajne sú veľmi krátkodobé, vyskytujú sa zriedkavo a takmer nikdy nezmenia trend. O tom píše Bryan Caplan v knihe Egoistické dôvody mať viac detí.
Konštatuje v nej: “Aj na tých najlepších nápadoch je deprimujúce to, že väčšina z nich napokon nikam nevedie.”
Vedci z americkej asociácie Economica sa pokúsili preskúmať vplyv pronatalitných programov na demografiu a analyzovali päťdesiatpäť krajín, ktoré majú tieto aktívne politiky podpory materstva. Závery? Málo povzbudivé.
Ukázalo sa totiž, že
“Jeden dodatočný percentuálny bod HDP vynaložený na programy vzdelávania a starostlivosti v ranom detstve zvýšil priemernú mieru plodnosti iba o 0,2 percentuálneho bodu štatistického dieťaťa na ženu.”
aeaweb.org
Bryan Caplan odmieta všetky ekonomické stimuly tvrdiac, že nefungujú a ani nemôžu fungovať, pokiaľ nevezmeme do úvahy psychologické aspekty ekonomiky materstva.
Potvrdzuje to aj výskum Pew Research Center, z ktorého vyplýva, že pre rodičov s nízkymi príjmami je rodičovstvo častejšie zdrojom ich najväčšieho a hlavného uspokojenia.
V krajinách s vysokými príjmami bola v roku 2020 miera plodnosti 1,5 dieťaťa na jednu štatistickú ženu. V krajinách so strednými príjmami to bolo už 2,2 a v krajinách s nízkymi príjmami – 4,7!.
pewresearch.org
Paradox: Od plodenia detí neodrádza nedostatok ale hojnosť peňazí. Prečo asi? Nuž lepšia ekonomická situácia umožňuje využívanie celého radu bohatých možností zaujímavo tráviť čas a mať iné dôvody na spokojnosť, než vychovávať a trápiť sa s deťmi. Ženy, ktoré sú vzdelanejšie, majú spravidla viac možností kariérneho rastu a sú menej náchylné obetovať tento čas dieťaťu.
Sociológovia Karin Brewster a Roland Rindfuss analyzovali až dvadsaťjeden krajín z hľadiska účasti žien na trhu práce v rokoch 1965-1996.
Účasť žien na trhu práce sa podľa nich zvýšila vo všetkých krajinách OECD. Tento nárast sa však nikde priamo nepremietol do miery pôrodnosti.
Dánsko a Island mali v roku 1996 najvyššiu mieru účasti žien na trhu práce, 74 %, resp. 80 %, a napriek tomu si udržali vyššiu mieru plodnosti, ako bol európsky priemer, a to 1,8 dieťaťa, resp. dve deti v prípade Islandu.
Miera účasti pracovnej sily v Grécku bola 45,9 %. Najnižšia bola v Taliansku (43,2 %), kde bol však pokles výraznejší. Grécko s priemerom 1,3 dieťaťa na jednu štatistickú Grékyňu, Taliansko s 1,2. V Írsku bola miera účasti žien na trhu práce na úrovni 49,4 % a miera pôrodnosti v tomto období klesla zo 4 na 1,9.”
K. Brewster, R. Rindfuss
Zaujímavý je aj ďalší argument. Feministické organizácie často argumentujú, že svoj podiel viny na tom majú muži, pretože sa nedostatočne zapájajú do výchovy detí.
Aká je skutočnosť? Štatistický európsky otec dnes venuje starostlivosti o svoje deti takmer štyrikrát viac času ako jeho starý otec.
Neprekvapuje, že vo svete máme čoraz viac programov na podporu plodnosti zamerané však na otcov, nie na matky. Sú to programy zamerané na účasť na trhu práce, na zvýšenie možností vzdelávania mladých mužov, a to všetko v nádeji, že vyrovnáme rozdiely vo vzdelaní medzi mužmi a ženami, keďže ženy majú pocit, že na trhu nie sú pre ne vhodní kandidáti na otca.
Napríklad v Poľsku sa tento rozdiel nezmenšuje, ale zväčšuje. Viac ako tridsať percent žien dnes ukončuje vysokoškolské vzdelanie, zatiaľ čo u mužov je to len devätnásť percent. Tento rastúci nesúlad znamená, že v Poľsku rastie aj počet slobodných matiek.
V krajinách OECD sa podiel nevydatých žien v plodnom veku zvýšil z 58 percent v roku 2008 – na 63 percent.
V tomto začarovanom kruhu príčin a následkov nám vlastne zostáva len dlhý zoznam nezodpovedaných otázok:
Podnecujú peniaze ľudí k tomu, aby mali deti? Alebo ľudí odrádzajú?
Je rastúca úloha žien v spoločnosti podnetom na to, aby mali deti, alebo naopak?
Mal by sa do toho zapojiť štát, alebo radšej by sa nemal do toho miešať?
A ak sa má zapojiť, tak ako? A môže sa stať, že neexistuje jediná odpoveď, jediný taký účinný program, jediný argument, ktorý by presvedčil všetky ženy na svete, aby mali deti.
V Európe sa priemerný vek žien, ktoré majú prvé dieťa, zvýšil z 27 rokov v roku 1990 na 32 rokov v roku 2019.
Zdá sa, že riešenie problému nízkej miery pôrodnosti treba hľadať v psychologických aspektoch, ako to odporúča Bryan Caplan. Vzdelané, technologicky zdatné obyvateľstvo na Západe žije v sociálnom prostredí, v ktorom rodičovstvo sa stalo nepovinným, neposkytuje nijakú spoločenskú prestíž a aktívne odrádza od väčšieho počtu detí, ba väčšie rodiny stigmatizuje.
Rozhodnutie mať deti taktiež naráža na nenápadné narážky aj na explicitné formy spoločenského nesúhlasu. Žena, ktorá nejde študovať, vydá sa mladá a má päť detí, niečo „prepásla“. Pár, ktorý vychováva početnú rodinu v byte alebo malom dome, pričom používa poschodové postele a spoločné izby, má “zlú kvalitu života”. Máloktorý starší rodič je nadšený z myšlienky na “skoré” vnúčatá, ak rodičia nie sú finančne nezávislí.
Tí, ktorí majú ešte mladé deti, môžu rozprávať o negatívnych poznámkach zo strany priateľov a príbuzných, ako aj o tlaku na obmedzenie veľkosti rodiny. A skutočne väčšie štvorčlenné a viacčlenné rodiny sa často stretávajú s pohľadmi na verejnosti a negatívnymi komentármi od úplne cudzích ľudí. Vo všeobecnosti deti stoja peniaze a často znižujú spoločenské postavenie.
Toto sa neodstráni ani vládnou daňovou politikou či ekonomickými stimulmi. Jediným východiskom by mohli byť iniciatívy malých skupín, ktoré by chceli ísť proti prúdu a našli sa v tom spôsobe života.
Je pozoruhodné, že najmenší počet detí majú rodiny, ktoré patria do pevnej a bezpečnej strednej triedy alebo vyššej strednej triedy. Rodiny v tejto skupine sú však kľúčové pre projekt priemyselnej civilizácie; mohli by sme ich stereotypne označiť za konvenčných, vzdelaných a pracovitých ľudí. Pokles sa teda koncentruje v najvzdelanejších a najproduktívnejších sektoroch spoločnosti.
Práve títo ľudia, ktorí by mohli budovať budúcnosť, miznú. A spoločnosti na celom svete starnú do takej miery, že nebudú mať prebytok zdrojov ani dostatok vitality, aby mohli robiť čokoľvek iné okrem snahy udržať starých ľudí v pohodlí. Svet sa stáva planétou dôchodcov.
Najbohatšie spoločnosti, aké kedy na Zemi existovali, nie sú schopné plniť svoju najzákladnejšiu rolu, ktorou je udržanie ich počtu. Prieskumy verejnej mienky potvrdzujú toto pomerne pesimistické hodnotenie prevládajúcich hodnôt týkajúcich sa detí. V prieskume denníka Wall Street Journal bola respondentom položená séria otázok, ktorých cieľom bolo zistiť ich životné priority. Pomerne šokujúce je, že deti sa ocitli na úplnom konci zoznamu.
Približne 22 percent dospelých Američanov si za žiadnych okolností neželá mať nikdy deti.
O tom, že pokles pôrodnosti je záležitosťou hodnôt a priorít, a nie peňazí či iných materiálnych faktorov, svedčí oveľa vyššia pôrodnosť v niektorých náboženských skupinách žijúcich v rozvinutom svete. Ide o skupiny, ktoré si udržiavajú reprodukčnú plodnosť a sú v podstate outsidermi vytvárajúcimi si vlastné pronatalitné subkultúry. V ich spoločenskom svete je skoré manželstvo normálne, veľké rodiny sú spojené s prestížou a bezdetnosť je nešťastím.
Praktizovanie akéhokoľvek náboženstva s týždennou účasťou na bohoslužbách zvyšuje plodnosť približne na úroveň reprodukčnej náhrady. Ženy, ktoré týždenne navštevujú bohoslužby, majú mieru plodnosti 2,1, zatiaľ čo ženy, ktoré uvádzajú, že nikdy nenavštevujú kostol, majú mieru plodnosti extrémne nízku – len 1,3.
Takže aj v rovnakom ekonomickom a sociálnom prostredí poskytuje aktívna náboženská prax zmenu hodnôt a sociálneho prostredia, ktorá zvyšuje plodnosť z veľmi nízkej úrovne na úroveň reprodukčnej náhrady.
Spomedzi relatívne veľkých náboženských skupín uvádzajú najväčšiu veľkosť rodiny mormóni s 2,8 dieťaťa, za nimi nasledujú moslimovia s 2,76 dieťaťa na ženu. Ortodoxní, protestantskí a katolícki kresťania sa pohybujú okolo hodnoty 2,1, čo predstavuje plodnosť minimálne na úrovni náhrady.
Ak všetko zhrnieme, zdá sa, že väčšina obyvateľov Západu uprednostňuje hodnoty kariéry, peňazí a osobného naplnenia pred tým, aby mali deti aj vnúčatá. Je populárne sa vyhovárať na rôzne ekonomické ťažkosti, ale to neobstojí, keďže môžeme pozorovať rad náboženských skupín, ktoré uprednostňujú rodinu a sú celkom schopné aj na Západe založiť veľké rodiny. Môžu to robiť, pretože to skutočne chcú a dáva im to status v rámci ich príslušných komunít.
Imigrácia nie je riešením
Je ľahkovážne predpokladať, že priemyselná civilizácia vo svojej súčasnej podobe sa môže donekonečna udržiavať len masovým dovozom nových pracovníkov z niektorých najmenej rozvinutých krajín sveta, zatiaľ čo jej domáce obyvateľstvo sa môže donekonečna zmenšovať.
Celé desaťročia sme absolútne zaplavovaní proroctvami o skaze a dystopii. Od jadrovej hrozby počas studenej vojny, cez “populačnú bombu” v 70. rokoch, tvrdenia, že “Peak Oil” a klimatické zmeny urobia z budúcnosti peklo, až po najnovšie obavy z umelej inteligencie – pesimistické vízie budúcnosti sa neustále opakujú.
Tieto predpovede týkajúce sa materiálnej katastrofy sú zvyčajne prehnané, podceňujú schopnosť systému adaptívne reagovať a spätne sa neustále ukazujú ako nesprávne.
Pozoruhodné je však to, čo naznačujú o našom vzťahu k budúcnosti. Tvrdia, že štandardnou budúcnosťou je nejaká apokalypsa alebo dystopia. Niet divu, že v obdobiach, keď dominovali tieto druhy vízií, dochádzalo k prepadu pôrodnosti.
V
rámci našej civilizácie je otázka reprodukcie v konečnom dôsledku kľúčová.
Imperatív pokračovať v živote a v budovaní sa musí stať živou praxou,
motivovanou silnými duchovnými, náboženskými i ideologickými záväzkami. Inak
naša civilizácia, ako ju poznáme, zanikne.
