Keďže morálka a prirodzený zákon sú dnes terčom útokov a liberálna agenda sa zameriava na naše právo vyjadriť svoje morálne presvedčenie, musíme byť pripravení obhájiť legitímnosť nášho postoja. Buď prijmeme, že základ morálky a práva spočíva v Božej múdrosti, alebo sa ocitneme v pohyblivých pieskoch dnešného relativizmu.
Bez objektívneho morálneho zákona nastane chaos
Aby existoval morálny poriadok, musí existovať objektívny morálny zákon, ktorý je ľahko vnímateľný, spoločný pre všetkých ľudí a záväzný pre všetkých rovnako. Inak by všetko podliehalo fantázii ľudí alebo rozmarom vládcov, čo by viedlo k spoločenskému chaosu a tyranii. Dnes sme svedkami úplného pohŕdania akýmkoľvek morálnym pravidlom, ktoré obmedzuje správanie jednotlivcov, najmä v sexuálnych otázkach, a akejsi legislatívno-právnej diktatúry, ktorá spoločnosti vnucuje neprirodzené zákony.
Na jednej strane liberálni sudcovia schvaľujú smrť hladom, “práva” na potrat a uprednostňujú homosexuálnu agendu, zatiaľ čo na druhej strane odstraňujú náboženské symboly z verejných miest.
Morálny zákon je pre človeka prirodzený
Bez objektívneho morálneho zákona je spoločenský poriadok nemožný. Preto musí existovať objektívny morálny zákon, ktorý usmerňuje ľudské správanie a zabraňuje tomu, aby bola ohrozená sloboda jednotlivca a dobro spoločnosti. Morálny zákon musí byť nielen objektívny, ale musí byť aj v súlade s prirodzenosťou človeka, teda byť s ním prirodzený.
Ak by to, čo zákon prikazuje, zakazuje a dovoľuje, nerezonovalo hlboko vo svedomí človeka, jediné, čo by človeka držalo od porušovania zákona, by bol strach z polície. V takom prípade by morálka úplne závisela od počtu policajtov a každý človek by potreboval policajta, ktorý by ho strážil vysoký čas. Ale potom, ako to vyjadril Juvenal, pohanský rímsky satirik: “Sed quis custodiet ipsos custodes?“. “Ale kto má strážiť strážcov?”
Zákon a vôľa zákonodarcu
Zamyslime sa nad ďalším bodom. Každý zákon je prejavom vôle zákonodarcu, ktorý ukladá, prikazuje, zakazuje, povoľuje a trestá. Ak je zákon iba plodom vôle človeka, ako ho možno ukladať iným ľuďom? Keďže všetci máme rovnakú prirodzenosť, vôľa ktoréhokoľvek človeka je rovnaká ako vôľa iného človeka a nikto nemôže vnucovať svoju vôľu inému človeku. Preto, aby človekom vytvorený zákon mohol zaväzovať iných ľudí, musí vychádzať z vôle, ktorá je nadradená ľudskej vôli. Aby bol zákon účinný, musí pochádzať z Božej vôle.
Svätý Pavol to jasne vyjadruje, keď potvrdzuje, že každá autorita pochádza od Boha: “Každý nech sa poddá vyššej moci, lebo niet moci, ktorá by nebola od Boha. A tie, čo sú, ustanovil Boh. Kto sa teda protiví vrchnosti, protiví sa Božiemu poriadku. A tí, čo sa protivia, sami si privolávajú odsúdenie.”(Rim 13,1-2)
Toto je riešenie – ľudský zákonodarca je len zástupcom najvyššieho zákonodarcu, a keď sa podriadime vôli ľudského zákonodarcu, podriaďujeme sa Božej, nie ľudskej vôli.
Zákon, ktorý predchádza všetkým ľudským zákonom, sa nazýva Večný zákon. Ako môžeme rozumom dokázať existenciu Večného zákona?
Zákony prírody
Začneme pozorovaním skutočnosti. Keď kontemplujeme vesmír, vnímame harmóniu, poriadok, ktorý sa odráža hlboko v našej duši a napĺňa nás pokojom a bázňou. Poriadok je správne usporiadanie vecí podľa ich cieľa. Svätý Tomáš Akvinský učí, že poriadok vesmíru nie je náhodný, ale Boží.
Boh ako Najvyššia Múdrosť nemohol tvoriť bez toho, aby mal na mysli nejaký cieľ. Keďže Boh je nekonečný, má v sebe všetko, čo je potrebné na dokonalosť jeho prirodzenosti. Preto cieľom stvorenia mohla byť len Božia vonkajšia sláva. Tento cieľ je to, čo riadi vesmír a dáva mu zmysel.
Poriadok vesmíru je možný len preto, že stvorené bytosti sú obdarené dokonalosťou, zákonmi, ktoré ich vedú k ich individuálnej a všeobecnej finalite. Napríklad všetky nebeské telesá sa pohybujú usporiadaným spôsobom podľa určitého vzoru. Jedným slovom, spolu so žalmistom musíme povedať: “Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk. ” (Ž 19,2) Zákony teda riadia celý vesmír. A čo človek?
Inteligentné bytosti a zákony prírody
V tomto usporiadanom vesmíre – riadenom zákonmi prírody, ktoré Boh používa na riadenie vecí – existujú bytosti, ktoré síce majú hmotné telá, ale sú obdarené duchovnou dušou prevyšujúcou hmotu: ľudia.
Zákony prírody nútia hmotné veci reagovať vopred určeným spôsobom. Tie sa vzťahujú na ľudské telo, nie na dušu. Nemal by človek vo svojej nadradenej časti, duši, tiež zákony, ktoré by mu pomáhali chápať a rozhodovať sa? Mohol by sa vo vesmíre, ktorý sa riadi zákonmi, tvor, ktorého inteligencia a slobodná vôľa ho stavajú nad všetkých ostatných, ako jediný neriadiť zákonmi?
Samozrejme, že nie. Vo svojej inteligencii a slobodnej vôli sa človek tiež riadi zákonmi, ktoré mu pomáhajú bez toho, aby obmedzovali jeho slobodu. Prirodzene podlieha zákonom logiky, ktoré usmerňujú jeho uvažovanie, a zásadám morálky, ktoré riadia jeho správanie. Zákony, ktorými sa človek riadi, boli vytvorené Bohom.
Večný zákon
Svätý Tomáš Akvinský na vysvetlenie Večného zákona uvádza prirovnanie: tak ako remeselník koncipuje projekt, napríklad vitráž, alebo panovník koncipuje zákon predtým, ako ho vykoná, tak aj Boh pred stvorením niečoho koncipuje vo svojej Božskej múdrosti myšlienku, ktorá bude slúžiť ako vzor pre bytosť, ktorú chcel stvoriť. A keďže pre Boha neexistuje čas, počal stvorenie a jeho zákony od večnosti. Preto zákony, ktoré počala nekonečná Božská Múdrosť, nazývame večnými. “Podľa toho,” hovorí svätý Tomáš, “večný zákon nie je nič iné ako typ Božej Múdrosti, ako riadiaci všetky činnosti a pohyby. “
Prirodzený zákon
Svätý Tomáš Akvinský vysvetľuje, že prirodzený zákon nie je nič iné ako účasť rozumného stvorenia na večnom zákone. Jeho všeobecným príkazom, z ktorého vyplývajú všetky ostatné, je, že “dobro treba konať a usilovať sa oň a zlu sa treba vyhýbať”.
Človek svojím prirodzeným rozumom vníma, čo je pre neho dobré alebo zlé. Chráni si svoj život, svoj majetok; má tendenciu uzatvárať manželstvá a plodiť deti. Zároveň skutočnosť, že má so všetkými ľuďmi rovnakú prirodzenosť, vytvára prirodzené bratské puto k svojim blížnym.
Človek teda vníma dobro svojho života, oprávnenosť svojho majetku a posvätnosť svojho manželstva; a vie, že je zlé zabíjať, kradnúť niečí majetok alebo cudzoložiť. Pozná aj koniec každého svojho činu a vie, že musí byť v súlade so šťastím na tejto zemi a večnou blaženosťou.
V dôsledku toho vie, že je nesprávne premeniť prostriedky, ktoré mu pomáhajú vykonať nejaký čin, na finalitu (=zameranosť na cieľ) tohto činu. Keby napríklad nemal isté potešenie z jedenia, úkonu, ktorý je základom pre zachovanie jeho života a zdravia, mal by tendenciu jedenie zanedbávať. To isté platí aj o rozmnožovaní. Ak by s ním nebolo spojené určité potešenie, tiež by ho zanedbával, čím by spôsobil problémy pre zachovanie ľudského rodu.
Ak však človek premení pôžitok, ktorý je prostriedkom uľahčujúcim spomínané úkony, na cieľ sám osebe, ide proti vlastnému rozumu, ktorý ho ukazuje ako neporiadok. A tým sa dostáva do rozporu s prirodzeným zákonom a porušuje objektívnu normu morálky. Ako ďalší dôkaz tohto tvrdenia svätý Pavol učil Rimanov, že prirodzený zákon je vpísaný do srdca človeka. (Rim 2, 14-15)
Neporiadok ako hriech
Svätý Tomáš Akvinský potvrdzuje, že poriadok je spojený s prirodzenosťou, a teda keď je niečo neusporiadané, nevychádza to z prirodzenosti. Môžeme povedať, že neporiadok je neprirodzený. Preto nedodržiavať zákon znamená neposlúchať Boha, a keďže Boh je autorom prirodzeného zákona, nedodržiavať prirodzený zákon znamená hrešiť a hriech je neporiadok.6
Univerzálnosť prirodzeného zákona
Keďže je prirodzený zákon zakorenený v ľudskej prirodzenosti, je univerzálny a nemenný, pretože platí rovnako pre celé ľudské pokolenie. Prikazuje a zakazuje dôsledne, všade a vždy. Prirodzený zákon uznávajú všetci ľudia, ktorí používajú rozum. Toto poznanie je neúplné u malých detí a oslabené u nepríčetných ľudí. To isté sa vyskytuje aj u divochov, pretože extrémne prípady divošstva môžu zastierať uznávanie prirodzeného zákona.
Extrémna náboženská alebo morálna degradácia môže spôsobiť rovnaký jav. História registruje niekoľko príkladov náboženstiev, ktoré sa venovali ľudským obetiam, ako to bolo u Kartágincov a Aztékov a “posvätnej” prostitúcii v prípade Feničanov.
Aj pohania vedeli o večnom zákone a prirodzenom práve
Z historického hľadiska mali aj pohanské kultúry predstavu o večnom zákone a prirodzenom práve. V Antigone Sofokles píše o tyranovi Kreónovi, ktorý po dobytí mesta zakáže pochovať mŕtvolu vodcu mesta. Antigona, sestra vodcu mesta, sa vzoprela tomuto krutému zákonu a pochovala svojho brata. Je predvolaná pred Kreóna:
Kreón: Povedz mi stručne – nie v nejakom dlhom prejave – vedela si, že existuje vyhlásenie, ktoré zakazuje to, čo si urobila?
Antigona: Počula som o tom. Ako by som mohla nevedieť? Bolo to verejne známe.
Kreón: A predsa si sa odvážila porušiť práve tieto zákony?
Antigona: Áno. Zeus mi tie zákony neoznámil. A Spravodlivosť žijúca s bohmi dole neposlala ľuďom žiadne takéto zákony. Nič z toho, čo si vyhlásil, som nepovažovala za dosť silné na to, aby smrteľník mohol prekonať bohov a ich nepísané a nemenné zákony. Tie nie sú len pre dnešok či včerajšok, ale existujú večne a nikto nevie, kde sa objavili po prvý raz.
Starogrécka keramika zobrazujúca zatknutie Antigony. V Sofoklovej hre Antigona nerešpektovala nespravodlivý príkaz tyrana Kreóna, aby nechala mŕtvolu svojho brata nepochovanú. V konfrontácii s tyranom obhajovala nadradenosť večného a prirodzeného zákona.
Pozitívny zákon
Pozitívne zákony sú tie, ktoré vydáva Boh alebo človek, sú stanovené ako príkaz a prikazujú poslušnosť pod hrozbou trestu. V prvom prípade máme Boží pozitívny zákon (napríklad Dekalóg). V druhom prípade máme ľudské pozitívne právo, ktoré vytvárajú ľudskí zákonodarcovia.
Ľudské pozitívne právo musí vychádzať z prirodzeného práva, a nie z niečích rozmarov, ľudového konsenzu alebo historických okolností. Keď pozitívne právo nie je založené na prirodzenom práve, nie je to pravé právo. Nie sme povinní ho dodržiavať a niekedy ho ani dodržiavať nemôžeme, ako napríklad v Antigone.
Objektívny morálny zákon verzus “voľba”
Ak v teórii alebo v praxi popierame objektivitu morálneho zákona, meníme morálny akt na obyčajnú “osobnú voľbu“. Mnohí vyhlasujú: “O tom, čo je morálny skutok, rozhoduje moje svedomie.” To, čo je morálny skutok, je morálna voľba.
Je pravda, že svedomie vedené rozumom posudzuje, či je niečo dobré alebo zlé, ale na správne posúdenie musí svedomie uplatňovať správne morálne princípy, ktoré sú objektívnymi normami, ktorými sa musí riadiť naše konanie. Inými slovami, osobné svedomie nevytvára normu morálky: iba uplatňuje morálne pravidlá obsiahnuté v prirodzenom zákone.
Liberáli si tieto dve veci zamieňajú a mravnosť menia na rozmarnú osobnú voľbu. Tvrdením, že človek si môže “vybrať”, ako chce konať, popierajú objektívnosť morálneho zákona a skutočnosť, že všetci ľudia majú základnú predstavu o dobre a zle.
Morálny chaos a revolučný proces
Dnešný morálny chaos je dôsledkom revolučného procesu, ktorý profesor Plinio Corrêa de Oliveira nazval “revolúciou” a ktorý odsúdil a analyzoval vo svojom majstrovskom diele Revolúcia a kontrarevolúcia. Tento chaos považoval za dôsledok opustenia základných princípov katolíckej doktríny a kresťanskej civilizácie.
Profesor Corrêa de Oliveira zdôraznil, že strata zmyslu pre hriech je jednou z hlavných príčin súčasnej krízy. A ako dôležitú úlohu pre kontrarevolúciu predstavil oživenie pojmu dobra a zla, hriechu vo všeobecnosti, prvotného hriechu a skutočného hriechu. V súčasnosti má teda zásadný význam pojem večného zákona a prirodzeného zákona ako základu morálky a práva.
Na vrchole Revolúcie príležitosť pre Kontrarevolúciu
Ak je pravda, že morálna podstata spoločnosti sa rozpadá a vstupujeme do obdobia prenasledovania katolíkov, je tiež pravda, že táto tragická situácia ponúka nádej. Revolúcia je procesom zla. Jej sila však spočíva v pretvárke a pokrytectve, podobne ako u diabla. Preto náš Pán definoval diabla ako “luhára a otca lži” (Jn 8,44).
A svätý Pavol nás napomína, že “sám satan sa tvári ako anjel svetla” (2 Kor 11,14). Keď však revolúcia hlása, že neresť proti prírode je dôvodom na “pýchu” a že matka si môže “zvoliť” zabiť svoje dieťa, začína sa ukazovať jej pravá ohavná tvár a následne sa oslabuje jej zvodná moc.
Pravda vás oslobodí
Hoci mnohí sú zvedení mocou Revolúcie, tí, ktorí jej chcú “čeliť”, majú niečo, čo oklamaní nemajú. Majú silu pravdy a moc milosti. Napriek všeobecnému zmätku a chaosu mnohí ľudia prechovávajú čoraz väčší odpor k lžiam Revolúcie, jej škaredosti, tyranii a temnote.
Pomaly, ale isto, ak použijeme metaforu profesora Corrêa de Oliveira, čoraz viac ľudí vystupuje z vlaku Revolúcie a obracia sa k ideálom Kontrarevolúcie. Stále viac ľudí túži po niečom, čo nikdy v skutočnosti nepoznali: po kresťanskej civilizácii. Je rozšírená predstava, že musíme sa vrátiť k základom, k podstatným veciam života, k Večnému zákonu a prirodzenému právu, k Pravde.
Jedným slovom, ľudia začínajú túžiť po prísľube nášho Spasiteľa: “A poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí. “(Jn 8,32)
A keďže bez milosti nemôžeme nič urobiť, čo môže byť lepšie ako neustále sa utiekať k Panne Márii, ktorú Cirkev nazýva sídlom vtelenej Múdrosti a trónom samotného Božieho Slova?
Preklad
z tfp.org
