Pokračovanie z 30. apríla 2023.
Bolo to práve v rokoch reformy kláštorov otcov bazliániov na Zakarpatsku. Za Rakúsko-Uhorskej monarchie, ale hlavne počas prvej svetovej vojny, rehoľný duch v rádoch upadal, ba niektoré rády a kongregácie v tejto kríze úplne zanikli. Neveľmi sa zachovávala chudoba, ktorá je podľa slov sv. Bazila Veľkého, ochranným múrom rehoľného stavu. A skutočne, ak padne ochranný múr, ohrozená je celá stavba. Pred touto katastrofou zachránil baziliánske kláštory na Zakarpatsku protoihumen baziliánov otec Joachim Choma, ktorý požiadal otcov baziliánov z Haliča, aby sa v kláštoroch podujali na uskutočnenie reformy rehoľného ducha. Svätomikulášska provincia rádu sv. Bazila Veľkého vtedy siahala ďaleko na juh a východ, až do dnešného Maďarska, Rumunska a Juhoslávie. Rozhodnutím Kongregácie pre východnú cirkev mali byť do reformy zapojené všetky baziliánske kláštory provincie.
Preto vzápätí po zložení rehoľných sľubov aj otca Pavla jeho predstavení zapojili do práce, a to v hlavnom centre reformy, v Užhorode. Tamojší rehoľný dom baziliánov spravoval internát, mal študovňu, tlačiareň a cerkov, do ktorej začali chodiť ľudia, čo chceli žiť hlbším a dokonalejším duchovným životom. Otec Pavel sa stal prefektom a dušpastierom v baziliánskom internáte, kde bývalo okolo stovky čulých chlapcov – gymnazistov.
Súčasne sa stal otec Pavel dušpastierom užhorodskej inteligencie, ktorá bola týmto pokorným, vždy prívetivým a usmievavým mníchom jednoducho očarená. Bol pre ňu akoby magnetom duší, všetkých vedel potešiť a povzbudiť, ako aj ukázať každému primeranú životnú cestu vedúcu do výšin. Založil Apoštolát modlitby a osobitným spôsobom v nich pestoval úctu k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu a k Prečistej Bohorodičke. Otec Pavel mal veľké úspechy: za necelé dva roky získal pre Apoštolát modlitby vyše 2000 členov. Dlhé a dlhé hodiny presedel v spovednici, kam za ním prichádzali ľudia každého veku, vzdelania a postavenia a prosili ho o pomoc, dobrú radu a povzbudenie k lepšiemu životu. Pre každého z nich mal vždy veľké porozumenie a súcit a tak svojou pokorou a láskavým srdcom si získal srdcia celého mesta i širokého okolia.
S osobitnou horlivosťou sa venoval výchove gymnazistov v internáte. Využíval každú chvíľu, aby ich viedol, a to nielen samými pochvalami, ale aj napomínaním, ba aj karhaním, ak to vyžadovali okolnosti, či pedagogický cit. Disciplína v internáte bola dobrá. Ráno otec Pavel budil svojich chovancov a večer, keď si vykonal svoje modlitby, prešiel ešte všetky spálne, poprikrýval menších chlapcov a neraz aj utešil, ak niektorého z nich našiel na posteli uplakaného. Každý deň počas sv. liturgie mal pre nich kratučkú kázeň, niekoľko zlatých zrniečok na ten-ktorý deň. Nejeden z jeho žiakov až do konca svojho života spomínal na svojho pedagóga-dušpastiera a vikára užhorodského domu otcov baziliánov v jednej osobe.
Prechod z oázy ticha a uzobrania na Černečej hore s jej atmosférou kontemplácie a neustálej modlitby, do rušného mesta bol veľmi tvrdý. Hluk mesta, vrava chovancov, neustále návštevy, vybavovanie a zariaďovanie najrozmanitejších duchovných a materiálnych vecí narúšali ticho rehoľného domu. Otec Pavel pochopil, že tento ruch, vrava a lomoz sú odteraz prostredím jeho práce pre cirkev a rehoľu, práce pre dobro duší, práce, ktorá je zároveň modlitbou, lebo sem neprišiel z vlastnej vôle, ale z vôle predstavených, ktorých príkazy tu má svedomite plniť. A čo nestačil urobiť cez deň, to doháňal v noci. Neraz aj do polnoci sa modlil pred eucharistickým Kristom alebo pracoval v kancelárii internátu. Pritom však dbal, aby ťažká práca nebola na škodu jeho duchovnosti a nadmieru nevyčerpávala jeho dušu.
Keď sa bol nádejný kandidát na prešovský biskupský trón ukryl v baziliánskom kláštore na Černečej hore, Svätá apoštolská stolica v auguste 1922 vymenovala za apoštolského administrátora prešovskej eparchie 48 ročného križevackého vladyku Dionýza Njaradiho, ThDr., ktorý administroval prešovskú eparchiu až do roku 1927.
Keď prišiel do Prešova, veľmi skoro spozoroval nebezpečenstvo, ktoré hrozilo nielen vtedajšej Podkarpatskej Rusi, ale aj tunajšiemu kraju. Týmto nebezpečenstvom bola schizma, známa ako „pravoslávie“, exportovaná ešte za čias cárskeho Ruska. Po veľkých spoločenských otrasoch v Rusku prívrženci starého režimu, ktorí n;esúhlasili s novonastoleným komunistickým režimom alebo ktorým od neho hrozilo nebezpečenstvo, emigrovali za hranice Ruska. Veľa týchto emigrantov sa usadilo v Československu, kde našli vľúdne útočište pod ochranou prezidenta T. G. Masaryka. Masaryk často zdôrazňoval, že ruským emigrantom treba pomáhať, lebo sú to ľudia, ktorí museli opustiť svoju vlasť, utekajúc pred hrozbou boľševizmu.
Okrem toho existoval ešte aj druhý dôvod, prečo sa im u nás dostávalo podpory: s ich pomocou sa československým legionárom podarilo pri svojom návrate priviezť do republiky značnú časť zlatého fondu bývalej cárskej armády. V súvislosti s tým sa československý štát cítil do určitej miery ruským emigrantom zaviazaný, bol im povďačný, čo ovplyvňovalo aj vzťah vládnych činiteľov k týmto osobám. V takýchto priaznivých podmienkach si ruskí emigranti skladali štátne skúšky z inžinierskych odborov aj medicíny, ba dokonca si založili aj svoje ruské gymnázium. Našlo sa medzi nimi veľa dobrých spevákov, tanečníkov a hercov, no boli medzi nimi aj takí, čo sa dali vysvätiť za pravoslávneho kňaza, báťušku. Nejeden z nich prejavil záujem o mníšsky stav.
Na východnom Slovensku v dedinke Ladomírová vznikol pravoslávny kláštor, ktorého predstaveným, archimandritom, bol moskvofilský mních Vitalij. Títo mnísi potom vďaka štátnej podpore zo „zlatého fondu“ a za pomoci ruských emigantov vystavali kláštorný pravoslávny chrám a nadobudli si malú tlačiareň. Mnoho ľudí sa im podarilo vtiahnuť do s pravoslávnej cirkvi sľubmi, že dušpastierstvo budú vykonávať bezplatne. Takto sa im podarilo získať dediny Becherov (r. 1923 si tam postavili kaplnku) a Vyšný Orlík (1924); v roku 1924 si uvádzali ako sídla pravoslávnych fár ešte aj Medvedzie, Hrabské, Ulič-Krivé a Košice. Do roku 1948 sa potom už len na Slovensku napočítalo takmer osem tisíc pravoslávnych veriacich.
Tieto riadky o jednej stránke našich cirkevných dejín môžu čitateľovi stručne osvetliť, prípadne len pripomenúť, podstatu a genézu pravoslávia a ním ovplyvňovanej situácie, v ktorej sa ocitli prešovskí ordinári v pohnutých rokoch nášho storočia.
Ako sme už uviedli, biskup Njaradi zavčasu spozoroval hroziace nebezpečenstvo. Jeho bystrému zraku neušlo, že pravoslávie si už brúsi zuby na našich bezbranných a vo viere slabo podkutých Rusínov. Preto sa obracia na protoihumena rádu sv. Bazila Veľkého v Užhorode s prosbou, aby mu poslal misionárov. Hoci postavenie rádu v začiatkoch jeho reformy na Zakarpatskú bolo neľahké, pretože práce bolo veľa a ľudí málo, predsa len otec protoihumen biskupovej prosbe vyhovel a pridelil na misijnú prácu do prešovskej eparchie piatich rehoľníkov.
V tejto svojej činnosti boli navzájom veľmi dobre zohratí. Otec Rešetylo, rehoľník vysokej postavy s patriarchálnou bradou, keď hlasom ako zvon vyzýval ľudí na pokánie, títo sa až ohýňali, uvedomujúc si odrazu ťarchu svojej hriešnosti. A keď v noci pri svetle sviečok začal rozhovor duše so Satanom, vtedy sa všetci prítomní triasli, niektorí nahlas nariekali a plakali a zakrátko pri jeho spovednici ako prví pokľakli najväčší hriešnici, dlhé roky nevyspovedaní, ktorých misionári medzi sebou nazývali „veľkými rybami“.
Otec Pavel bol jeho proťajškom – nižšej drobnejšej postavy, svojím tlmeným hlasom radšej potešoval a povzbudzoval duše, ktoré nemali ďaleko od zúfalstva, pripomínajúc im nekonečnú dobrotu a večné milosrdenstvo Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Otec Polykarp Bulyk mal na starosti organizačnú časť misií, vyučoval deti katechizmus, navštevoval chorých, učil mládež cirkevný spev a nábožné piesne a v prípade potreby zastupoval kazateľov. Otcovia Skyba a Legeza chodili väčšinou po maďarských dedinách, ale kázali aj za hranicami (USA), kde mali tiež neobyčajné úspechy.
Takto duchovní oráči, medzi nimi aj mladý otec Pavel, hlboko preorávali kamenistú zem a siali do nej zrno Božieho slova, ktoré prinieslo stonásobnú úrodu. Otec Pavel si dobre zapamätal učenie svojho veľkého menovca, apoštola národov: „Ja som sadil, Apollo polieval, ale Boh dáva vzrast.“ (1 Kor 3, 6). Preto sa veľa modlil, postil, kontemploval a adoroval neraz dlho do noci. Dokonca sa stávalo, že keď prišli upratovať izbu, v ktorej boli ubytovaní misionári, jeho posteľ nachádzali neodostlanú.
Otcovia baziliáni v roku 1924 mali na východnom Slovensku misie ešte aj v Jakubanoch, Stročíne, Slanskom Novom Meste (Ujvároš) a Slanci, v Kurove, Cigeľke, Ruskej Novej Vsi a na Zakarpatskú v dedinách Čornotysiv (Čornyj Ardov), Ternovo, Dubová, Drahovo, Verchni Vorota (Vyšni Verecky), Jasiňa.
Okrem účasti na misiách otec Pavel v roku 1924 viedol aj rekolekcie: pre gymnaziálnu mládež v Mukačeve, s účasťou okolo 500 žiakov (v apríli), pre Spoločnosť sv. prestola (v novembri) a pre prešovských bohoslovcov. Takto mu v práci uplynul aj rok 1925. V nasledujúcich rokoch misionárov pribudlo, a tak hlad ľudu po slove Božom sa dal ľahšie utíšiť a ľahšie bolo aj chrániť Boží ľud pred zlými vlkmi, ktorí ho chceli odtrhnúť od svätej Cirkvi.
Odkiaľ čerpal otec Pavel, človek slabej telesnej konštrukcie, toľkú silu a húževnatosť? Jedine od eucharistického Krista, pred ktorým často do neskorej noci prosil o úrodu zo zrna zasiateho do neraz aj kamenistej pôdy ľudských sŕdc. Nadovšetko miloval Božské Srdce, ktoré prisľúbilo svojím ctiteľom silu a úspech v misijnej práci; tento úspech otec Pavel dosiahol v plnej miere. V tomto bolo teda tajomstvo neúnavnej energie jeho ducha, ktorú prejavoval od chvíle vstupu do kňazského a mníšskeho stavu.
