Deti sú darom. Človek má chuť žiť a má pre koho žiť. Dieťa samo osebe je zázrak. Zázrak narodenia dieťaťa je čosi úžasné – z malej odrobinky, ktorú možno vidieť iba pod mikroskopom, za deväť mesiacov sa narodí krásne troj- až päťkilové dieťa. Výdavky vynaložené na dieťa, to je aj investícia pre spoločnosť. Čím viac do neho vložíme lásky, trpezlivosti, starostlivosti, empatie, času, tým väčšia garancia, že z neho vyrastie poriadny, zodpovedný človek, občan, platiteľ dane …
Detí sa však rodí stále menej.
Keď v októbri roku 2021 Poľský ústavný súd prišiel k záveru, že eugenické zabíjanie nenarodených je v rozpore s ústavou, demonštrácie proti vláde sa pretavili do prejavov nenávisti nielen proti vláde a sudcom, ale najmä proti Katolíckej cirkvi, do vandalizmu a ničenia kostolov. Paradoxne bol to vlastne prejav uznania Katolíckej cirkvi ako inštitúcie, ktorá ide proti prúdu a stavia sa proti krutej tyranii nad bezbrannými dieťatkami. Aj niektoré politické zoskupenia sa tradične hlásia sa k ideálom ochrany rodiny a občas aj k ochrane života. Vo svete i na Slovensku sa organizujú pochody za život. Sú organizácie, ktoré hľadajú možnosti, ako zlepšiť ochranu života. To všetko je veľmi potrebné a chvályhodné, ale – NEPOSTAČUJÚCE.
Demografický kolaps na obzore
Prakticky nikto: štát, inštitúcie, politické strany, mimovládne organizácie ani duchovenstvo sa dnes so všetkou vážnosťou nezaoberá hroziacim demografickým kolapsom. Podľa Inštitútu informatiky a štatistiky INFOSTAT, v najbližších desaťročiach sa treba na Slovensku pripraviť na zníženie počtu obyvateľov a intenzívne populačné starnutie, pretože pokles počtu obyvateľov je istý, populačné starnutie nezvratné. Nie je pre nás výhovorkou, že nijaký európsky štát nenašiel recept ako zadržať pokles obyvateľstva.
Na demografickú budúcnosť však existujú diametrálne odlišné pohľady. Jedni sa hrozia nedostatku ľudí, druhí majú obavy z preľudnenia. Dlhodobým problémom ľudstva však nebude priveľa detí, ale primálo: primálo detí na zaplnenie škôl a univerzít, primálo mladých ľudí vstupujúcich do zamestnania, primálo párov kupujúcich domy a druhé autá. Stručne povedané, primálo spotrebiteľov a výrobcov na to, aby hnali ekonomiku vpred.
Populačné starnutie na Slovensku bude veľmi intenzívne. Počet obyvateľov vo veku 65 a viac rokov sa do roku 2060 zvýši z necelých 870-tisíc na zhruba 1 635-tisíc osôb, čiže takmer dvojnásobne. Zároveň sa počet obyvateľov v produktívnom veku výrazne zníži z necelých 3,5 miliónov osôb na zhruba 2,5 miliónov osôb, čo znamená úbytok milión osôb. Podľa údajov renomovaného lekárskeho časopisu The Lancet však Slovensku hrozí, že v roku 2100 bude mať iba 2,5 milióna obyvateľov! Z toho drvivá väčšina v postproduktívnom veku.
Toto je svet, ktorý čaká naše deti, naše vnúčatá.
Áno, od roku 1957 na Slovensku bolo odmietnuté narodiť sa 1,4 miliónom detí!
Samozrejme, nie sme v tom sami. Aj malý, ale geopoliticky strategický štát Arménsko, ktorému pred sto rokmi Turci vyvraždili 1,5 milióna obyvateľov, čelí demografickej kríze. Má necelé tri milióny obyvateľov, a pri miere plodnosti 1,6, čo je hlboko pod úrovňou substitúcie, v roku 2100 bude mať 1,9 milióna zväčša prestarnutej populácie.
V Taliansku pred desiatimi rokmi pripadalo 96 pôrodov na 100 úmrtí Talianov, ale minulý rok tento pomer výrazne poklesol na iba 67 pôrodov na každých sto úmrtí. Pritom počet potratov sa pohybuje ročne osemdesiat tisíc.
Japonsko zaznamenáva najväčší pokles populácie vo svojej histórii. Japonský premiér označil stav demografie za celoštátnu krízu. Krajine každý rok ubudne zhruba pol milióna obyvateľov a zároveň je v nej najväčší podiel starých ľudí na svete – viac ako 20 percent populácie má 70 a viac rokov a percento sa každým rokom zvyšuje. Podobných príkladov by sme mohli uviesť bezpočet!
Mnohí sa tomu tešia a jasajú, pretože žijú v presvedčení, že človek je parazit, ktorý škodí prírode. Princ Harry, vojvoda zo Sussexu, sa v nedávnom rozhovore vyjadril, že pre “dobro planéty” plánuje obmedziť počet vlastných detí na maximálne dve.
Nie je jediný. Podľa Mira Grmana z Aktuality.sk je „planéta preľudnená a doslova drancovaná jedným živočišnym druhom. Nie je vylúčené, že ľudia (…) kvôli nízkej pôrodnosti niekedy v budúcnosti vymrú. Pre Zem to však bude určite lepšie (!), než keď bude pokračovať doterajši živelný rast populácie.“ Toto nie je len jeho súkromný názor, ale presvedčenie dnešných politických a kultúrnych elít. Preto tak horlivo pod rôznymi humanistickými maskami presadzujú feminizmus, „právo ženy“ na potrat, homoagendu (lebo homosexuáli nerodia deti), multikulturalizmus, eutanáziu… (Pri takejto zvrátenej logike sa musia v duchu tešiť aj každej vražde, každej smrteľnej nehode, každej vojne, pretože vďaka nim ubúda ľudí, ktorí aj tak „drancujú prírodu“.)
Takíto katastrofisti žijú pod vplyvom intelektuálnej povery populačnej bomby rozpracovanej v roku 1968 Paulom Ehrlichom v knihe Population Bomb, o ktorej sme písali tu, ktorá koncom šesťdesiatych rokov bola veľkým hitom, predalo sa jej vyše dva milióny kusov, avšak ona – nevybuchla. Paul Ehrlich pred vyše päťdesiatimi rokmi predpovedal stovky miliónov obetí hladomorov v mnohých oblastiach sveta. Celková úmrtnosť vo svete sa kvôli úmrtiam z nedostatku potravy mala zvýšiť a Británia nemala v roku 2000 existovať…
Okrem apokalyptickej vízie budúcnosti však tvrdil, že je nutné zaviesť prísne opatrenia na zníženie pôrodnosti, zabezpečiť dostupnú antikoncepciu, skvalitniť sexuálnu výchovu, nebáť sa použiť i dočasné sterilizácie a zaviesť daň z luxusu, ktorá by postihovala ľudí s viacerými deťmi. Paul Ehrlich sa však nevzdáva, dodnes veľmi aktívny, horlivo presadzuje potraty a sterilizácie kvôli zmenám klímy a ešte k tomu je pozývaný prednášať na konferencie do Vatikánu.
Národ, ktorý nemá deti, nemá budúcnosť
Elitám je tŕňom v oku maďarský premiér Viktor Orbán. On totiž doma otvorene vystríha, že keď momentálne Maďarov v krajine je desať miliónov, čo je zhruba 0,2 percenta svetovej populácie, pri súčasnej miere plodnosti 1,43 v roku 2100 ich bude už iba okolo sedem miliónov z toho veľká väčšina seniorov. „Keď sa my stratíme zo zemského povrchu, nikomu nebudeme chýbať. Preto predovšetkým NÁM má záležať na tom, aby Maďari nezanikli.“ Ako? Odpoveďou na nízku pôrodnosť a klesajúci počet obyvateľov je ochrana rodiny. Tá musí mať okrem duchovného základu aj ústavný základ.
Musí byť zakorenená v ústave, pretože inak nie je možné viesť dlhodobú rodinnú politiku a potrebné sú ekonomické stimuly – nie prisťahovalectvo. Konkrétne daňové úľavy rodinám s viac ako jedným dieťaťom a tiež ženám s najmenej štyrmi deťmi oslobodenie od dane z príjmu na celý život, rozšírenie dostupnosti dotácií na rodinné bývanie. Aj vďaka týmto opatreniam pôrodnosť v krajine začína pomaly rásť, aj keď stále je to málo.
„To, čo potrebujeme, nie sú čísla, ale maďarské deti: nesnažíme sa udržiavať ekonomický systém, ale Maďarsko, maďarský národ a maďarské dejiny; chceme povzbudzovať pokračovanie našich rodín po niekoľko generácií“.
Hrôza! Maďari chcú, aby Maďarov bolo viac?!“ Takéto čosi je pre progresívne kruhy ako červené súkno pre býka, pretože to považujú za prejav extrémneho nacionalizmu či priam rasizmu. Ani Poliaci či Slováci nesmú chcieť viac mať viac poľských či slovenských detí, pretože to progresívne sily hneď onálepkujú ako nacizmus. Veď podľa nich tento deficit hravo vykryjú migranti zo Sýrie, Afganistanu či Pakistanu!
Preto chudák Miro Grman na Aktuality.sk sa snažil upokojiť svojich čitateľov tvrdením, že ani v Maďarsku ani v Poľsku údajne „voliči na lacné triky vlády neskočili a veľké rodiny si zväčša nezakladajú.“
Čísla neklamú. Na Západe depopulácia postupuje. Rastislav Škoda ju však jednoznačne považuje za nutnosť a v článku „Depopulácia – keď menej je viac“ píše : „Aj pre malé národy je príkazom dňa tvrdosť voči tým, čo v mladosti „nehrešili sebeckosťou“, voči dnes nezmyselnému biblickému príkazu „množte sa“, a mali deti. Záchrana pred preľudnením planéty je v zmierení sa s demografickým vývojom, ba priamo v zameraní sa na riadenú depopuláciu, na kvalitu namiesto kvantity.“
Vidíme, že nie je to prirodzený proces, že sa ľudia naraz rozhodli nezakladať rodiny, alebo uzatvárať rovnakopohlavné pseudomanželstvá, či chodiť na potrat. Táto zmena ide zvonka a je to proces, ktorý nie je automatický. Proces, v ktorom sa nachádzame, nie je dejinným determinizmom. Neexistuje čosi také ako nezvratná logika dejín, ktorá nás privádza na dobrú či zlú stranu. Pánom dejín je Ježiš Kristus, ktorý často veľmi konkrétnym spôsobom zasahuje do dejín.
Byť proti potratom zďaleka nestačí.
Neexistuje dôležitejší problém, než odpoveď na otázku, či Slovensko má pretrvať! Problém je v mentalite, problém je v kultúre! Podarí sa zmeniť mentalitu ľudí či kultúry, v ktorej žijeme? Nechceme, aby sa Slovensko vyľudňovalo, čiže chceme zadržať demografickú katastrofu. Ako to urobiť? Na to netreba mať diplom z politológie a štatistiky či sociológie: Život sa najlepšie rozvíja v rodine.
Na Západe v rodine napáchala veľké škody sexuálna revolúcia, ktorá sa nezastavila a ako valec postupuje – registrované partnetstvá, homosexuálne pseudomanželstvá, adopcie homosexuálmi, LGBT, eutanázie… Úporne sa vyhýbame téme vyľudnenia Slovenska, hoci žijeme v krajine, ktorá vymiera.
Štát donedávna postupoval veľmi rozhodne pri pandémii, ktorá vraj mohla postihnúť tisícky ľudí. Otázka znie: Nemal by sa snažiť zasiahnúť aj voči „pandémii“ oveľa ničivejšej než ten najsmrtonosnejší vírus, ktorá spôsobí, že ešte za života dnešných detí bude Slovákov menej o milión či dva milióny?!
To stačí mu rozmýšľať v horizonte najbližších volieb? Tvrdohlavé ignorovanie demografickej katastrofy politikmi je dôkazom, toho, ako funguje liberálna demokracia. Žijeme v žabej perspektíve a podujímame sa len na veci, za ktoré možno získať bezprostredné uznanie od voličov.
Ani jedna predvolebná kampaň sa touto otázkou nezaoberala. Nebola o tom ani jedna debata medzi kandidátmi, ani jedno heslo, ktoré by sa týkalo demografie.
Ani naše duchovenstvo nie je celkom bez viny.
Kto by si vedel spomenúť hoci len na jeden pastiersky list o tom, aké skvelé sú mnohodetné rodiny, „manželka tvoja ako plodonosný vinič, alebo tvoji synovia ako mládniky olivy“ !?
Vieme hoci len o jedinom takomto liste, aspoň o jednej takejto homílii, ktorá by o tomto hovorila?
O čom sa u nás veľmi nevie, ale biskupské konferencie západných krajín drzo odmietli rešpektovať Svätého Otca v rozhodujúcom bode tejto encykliky. Uverejnili vyhlásenia, ktoré katolíckych manželov ohľadne metódy antikoncepcie oslobodili od poslušnosti voči Učiteľskému úradu Katolíckej cirkvi s odvolaním sa na subjektívne svedomie. V Nemecku to bolo vyhlásenie s názvom Königsteiner Erklärung, v Rakúsku Maria Troster Erklärung, vo Švajčiarsku Solothurner Erklärung a v Kanade Winnipeg Statement.
Začiatkom šesťdesiatych rokov nastúpila antikoncepčná „pilulka“ svoj víťazný pochod nielen preto, lebo ženám zdanlivo bez komplikácií poskytovala nadvládu nad svojou plodnosťou, ale aj preto, lebo antikoncepcia sa zdala vzhľadom na rozšírený strach pred „populačnou bombou“ humánnou požiadavkou. Dnes ženy idúce na potrat a lekársky personál si ešte nahovárajú, akí sú morálni, pretože prispievajú k záchrane planéty pred preľudnením a klimatickými zmenami.
Existuje totiž pravda, ktorú si ani mnohí pro-liferi nechcú pripustiť: nikdy nevyriešime problém potratov, kým sa nepopasujeme s problematikou antikoncepcie.
Írsky morálny teológ Vincent Twomey SVD, ktorý študoval v roku 1978 u Jozefa Ratzingera, hovorí:
„Debatou okolo Humanae Vitae dosiahla celá kríza v západoeurópskych kultúrnych dejinách svoj vrchol. A som presvedčený, že Cirkev v Európe a predovšetkým v Nemecku sa nezotaví dovtedy, kým Humanae vitae neprijme“.
Za posledných štyridsať rokov Európa povedala trikrát NIE svojej budúcnosti. V roku 1968 svojím odmietnutím encykliky Pavla VI. Humanae vitae, o niekoľko rokov neskôr vo väčšine európskych štátov zákonom o potrate v prvých troch mesiacoch tehotenstva a v poslednej dobe uzákonením manželstva homosexuálov.
Percento seniorov vo vzťahu k osobám v produktívnom veku bude ďalší problém. Je to jednoducho dráma, na ktorú nemá odpoveď žiadna politická sila. Prečo? Pretože celá politická trieda patrí do moderného sveta, centrom ktorého nie je rodina, ale jednotlivec zameraný na svoju sebarealizáciu. Západ starne, Európa vymiera. A predstava, že v masovej migrácii treba hľadať riešenie demografickej krízy, je pre štát mimoriadne nebezpečná. Dôsledkom toho je destabilizácia štátov, ktorá sa už dnes pozoruje v západných krajinách.
Podstatou demografického kolapsu je kolaps tradičnej rodinnej vízie sveta platnej do 20. storočia, v ktorej sa žena realizovala nie v zamestnaní, ale ako matka a manželka. Pritom, ako poznamenal profesor Ivo Možný „smutnou iróniou dejín sa stalo, že hnutie za oslobodenie žien nakoniec oslobodilo mužov. Sňalo z nich bremeno bezpodmienečnej zodpovednosti za deti, ktore splodia, a za ich matku, aby mala pri starostlivosti o ne za chrbtom spoľahlivú oporu.“
V skutočnosti sme teraz svedkami zápasu medzi myšlienkami – tradičným rodinným pohľadom na svet a myšlienkou emancipovaného jednotlivca. Idey nevyhrávajú preto, lebo sú racionálne, ale preto, lebo sú populárne. Liberálny tábor má roky úspechov v presadzovaní svojich názorov, najvýraznejším príkladom je miliardový pop kultúrny priemysel so seriálmi a filmami.
Emancipácia sa prejavuje v pracovnom aj osobnom živote. Mladé ženy do 35 rokov sa chcú kariérne vyrovnať mužským kolegom a zároveň v osobnom živote zažívať dobrodružstvá, cestovať a samozrejme spoznávať zaujímavých mužov aj za cenu krátkodobých vzťahov a vydávajú sa (ak vôbec) neskôr. Podľa údajov Výskumného demografického centra „narodenie prvého dieťaťa je ešte celkom úspešne dobiehané vo vyššom veku, no hlavným faktorom zotrvávania nízkej plodnosti je prepad úrovne rodenia druhých a ďalších detí.
Ten sa prejavuje a prejaví aj na samotnom zložení žien podľa parity, keď s najväčšou pravdepodobnosťou budeme svedkami opustenia dominantného dvojdetného modelu a dôjde k heterogenizácii, keď ženy na Slovensku častejšie sa stanú matkami len raz alebo zostanú trvalo bezdetné v porovnaní s generáciami narodenými do konca 60. rokov.“
Napriek tomu však hlavný problém nebude v ženách ale v mládencoch, ktorí sa neponáhľajú do manželstva, neraz radšej žijú s partnerkami „bez papiera“. V tomto bezmyšlienkovite kopírujú celebrity, hviezdy a hviezdičky, spevákov a speváčky či športovcov, lebo – je to ľahšie a k ničomu to nezaväzuje. Zdá sa, že aj kresťanskí mládenci prehnane otáľajú so vstupom do manželstva – buď je im dobre v „mama hoteli“ či si zvykli na pohodlnejší život so svojimi záľubami, v ktorých sa nechcú nechať obmedzovať, alebo naopak, voľbu berú až priveľmi zodpovedne, takže sa nevedia rozhodnúť.
Antikoncepčná mentalita
Ďalším problémom je antikoncepčná mentalita, pri ktorej aj „prirodzené plánovanie rodiny“ môže byť sebecky využívané, keď manželia vnímajú deti skôr ako príťaž než požehnanie… keď trávia nesmierne veľa času, úsilia a vzdelania, aby sa naučili, ako sa VYHNÚŤ tomu, aby ich mali a pritom stále mali sex … a sú zronení, keď zistia, že čakajú… aj toto môže byť ovocím „prirodzeného plánovanie rodiny“, ktoré sa tak stáva iba prirodzenejším spôsob vyhýbania sa deťom. Prakticky nijako sa nelíšia hoci aj od bezbožných hippies, ktorí si takisto môžu zvoliť túto možnosť napr. preto, lebo je to ekologicky nezávadné a zdravšie pre organizmus.
Primárnym cieľom manželstva je plodenie detí a ich zodpovedná výchova. Inými slovami povedané pomáhať Bohu osídľovať nebo tým, že privádzame na tento svet nové duše a vychovávame ich tak, aby si boli vedomé, kto sú, odkiaľ prišli, že na zemi majú svoju zodpovednosť a potom sa dostali domov – do neba.
Slovensko kedysi dlhodobo patrilo k populáciám, ktoré sa v európskom priestore vyznačovali skorým vstupom do manželstva. Keďže väčšina koncepcií bola realizovaná v manželskom zväzku, nízky priemerný vek pri prvom sobáši predlžoval tú časť reprodukčného obdobia, keď žena bola vystavená vyššiemu riziku otehotnenia. Teraz sa vstup do manželstva odkladá z rôznych dôvodov: štúdium, snaha najprv sa ekonomicky zabezpečiť, „zodpovedný prístup“.
Za predpokladu, že manželia dodržiavajú učenie Humanae Vitae, existuje jediný a jediný zákon, podľa ktorého sme súdení, a to je zákon lásky, ktorý sa týka srdca každého človeka.
Národy západného sveta stratili schopnosť biologicky sa množiť a vydali sa na cestu predvídateľného zániku. Predpoveď Samuela Phillipsa Huntingtona o strete civilizácií sa v tomto okamihu zdá byť chybná: západný svet sa nezrazí s konkurenčnými civilizáciami, ale stane sa tekutým a zmizne, rozpustí sa v nich. Pád Rímskej ríše je iba čiastočne použiteľnou paralelou: noví dnešní barbari nebudú podpaľovať Rím, ale jednoducho sa nasťahujú. A pretože budúcnosť patrí tým, ktorí sa narodia, a pokiaľ demografické procesy budú takto pokračovať, nevyhnutne prenechajú budúcnosť dobyvateľom.
Ako píše Lech Haydukiewicz, „dnes sa vedie krutá bitka, v ktorej najdôležitejšou zbraňou – silnejšou než rakety a tanky – je reprodukčná schopnosť spoločností.“ Moslimovia majú veľa detí, pretože majú víziu, hoci falošnú, ktorá presahuje ich osobný život: Chcú, aby sa celý svet podriadil islamu. A ich plodnosť je jednou zo zbraní, ktorou dobýjajú svet. Vízia kresťanov je oveľa silnejšia a hlavne pravdivá. Sme ponorení do príbehu evanjelia, ktorý presahuje nás samotných, pretože tento príbeh má Autora. Ide o to, aby sme tento príbeh odkryli vo svojom živote, aby nám ho mal kto pripomínať a my aby sme vedeli ho ďalej odovzdať.
Pán Boh – podľa slov Georgesa Bernanosa – nepovedal, aby sme boli medom zeme, ale soľou. A soľ na pokožke páli. Ale tiež zabraňuje hnilobe. Voľba, pred ktorou Cirkev stojí, dnes tak ako včera, je medzi tým, aby dávať trochu medu a hovoriť, čo svet chce počuť, aj za cenu, že povieme, čo sa Bohu nepáči; alebo sa stať opäť soľou, soľou, ktorá páli na pokožke, a hovorili svetu, čo sa Bohu páči, aj keď to svet nenávidí.
