„ Extra ecclesiam nulla salus” – “mimo církev není spásy”! Co mi na této větě svatého Cypriána vadí! Co jsem proti tomuto pyšně a arogantně znějícímu výroku protestoval! Jak jsem se s ním mohl smířit, když mi nabízel zcela jinou vizi církve, než je učení II. vatikánského koncilu?“
Takto sa stažoval katolícky kňaz Tomáš Halík, ktorému veta svätého Cypriána nedala spať, a s ktorou jeho „široké a dobroprajné srdce“, ktoré ochotne dopraje spásu každému, bojovalo, pretože je vraj v protiklade s učením II. vatikánskeho koncilu.
Podľa o. Halíka ide vraj o „pyšne a arogantne znejúci výrok“, akoby pýcha a arogantnosť bola typickou črtou svätého Cypriána a cirkevných otcov, svätcov, biskupov i pápežov v priebehu dvoch tisícročí existencie Cirkvi!
Dnes je takýto výrok považovaný za politicky i teologicky „nekorektný“ a iba veľmi zriedkavo ho počujeme v inom kontexte, než ho použil o. Tomáš Halík. Tomuto vnímaniu vychádza v ústrety ekumenické hnutie, ktoré prinajmenšom od polovice 60. rokov 20. storočia sa snaží preformulovať a zjemňovať niektoré katolícke pravdy tak, aby neurazili protestantov a boli v maximálnej miere, nakoľko je to len možné, prijateľné aj pre ateistov.
Učenie Katolíckej cirkvi sa však nezmenilo, lebo ani nemohlo.
Čo hovorí Katechizmus Katolíckej cirkvi v bode 846 o potrebnosti Katolíckej cirkvi pre našu spásu?
Preto by sa nemohli spasiť tí ľudia, ktorí by vedeli, že Katolícku cirkev založil Boh skrze Ježiša Krista ako nevyhnutne potrebnú, a predsa by nechceli do nej vstúpiť alebo v nej vytrvať.
Nehovorí táto veta jasne, že človek, ktorý by nechcel vstúpiť do Katolíckej cirkvi alebo v nej vytrvať, nemôže byť spasený?
No hovorí, – mohol by niekto namietať – ALE podľa tejto vety sa to predsa vzťahuje IBA na tých, ktorí „by VEDELI, že Katolícku cirkev založil Boh skrze Ježiša Krista ako nevyhnutne potrebnú“. Na tých, ktorí to „nevedia“, sa to vraj nemôže vzťahovať – a to je určite drvivá väčšina ľudstva – takže títo môžu byť spasení aj mimo Katolíckej cirkvi! Takže Cypriánova veta na nich sa nevzťahuje.
Na prvý pohľad sa to zdá byť logické, ale katechizmus pokračuje:
Toto tvrdenie sa nevzťahuje na tých, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú Krista a jeho Cirkev: „Lebo tí, čo bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho Cirkev, ale s úprimným srdcom hľadajú Boha a pod vplyvom milosti sa snažia skutkami plniť jeho vôľu, poznanú hlasom svedomia, môžu dosiahnuť večnú spásu.“ (KKC 847)
Vezmime si len Slovensko: O koľkých ľuďoch na Slovensku by sme mohli povedať, že „bez vlastnej viny“ nepoznajú Krista“? Koľkí z tých, čo boli pokrstení, ba často prijali aj „základné sviatosti“, odsunuli Krista nabok vinou vlastnej ľahostajnosti, nezáujmu a hriechov?
A koľkí z nich ho s úprimným srdcom hľadajú? Ak by ho s úprimným srdcom hľadali, je možné, aby ho za celý život nenašli? Azda Ježiš Kristus nesľúbil: „Kto hľadá, nájde“ (Lk 11,11)?
Samozrejme, aby človek bol katolíkom, nestačí mať krstný list s pečiatkou a podpisom pána farára. Človek vážne ohrozuje svoju spásu, ak pozná pravdu o Cirkvi a buď od nej odíde, alebo do nej nikdy nevstúpi, ale aj keď ako pokrstený zostane v nej až do konca svojho života ľahostajný a vlažný. Človek vážne ohrozuje svoju spásu aj vtedy, keď pravdu o Cirkvi nepozná, lebo ju úprimne nehľadá.
Na tejto zemi totiž nie je nič vážnejšie. Väčšina katolíkov to nevie, a žiaľ, mnohí to ani nechcú vedieť. Ešte väčší problém je, že to nevie ani veľká časť kléru, alebo je príliš opatrná na to, aby to hlásala. Mnohí katolíci neveria v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii, neveria v učenie o sexuálnej morálke, o hriešnosti úmyselného vynechania omše, potrebu byť v stave posväcujúcej milosti pri umieraní, aby sme boli spasení atď..
Dnešná pluralistická a bezbožná spoločnosť vytvára prostredie ľahostajnosti v náboženských otázkach, aby dosiahla falošnú a prázdnu jednotu a slobodu. Hovorí sa, že každý musí mať možnosť veriť v to, čo mu vyhovuje a čo ho robí šťastným, akoby Bohu bolo jedno, či to, čomu človek verí, je pravdivé, pretože všetci budú aj tak spasení, ak budú “dobrí”. Niektorí k tomuto záveru dospeli na základe tvrdenia, že neexistuje objektívna pravda, ktorej by sme sa mali držať. Iní zasa tvrdia, že stačí sa pridržiavať iba niekoľkých základných objektívnych právd, ktorým musíme veriť, aby sme boli spasení. Obom názorom uniká jednoduchá realita poriadku ustanoveného Bohom – človek musí veriť úplne všetkému, čo Katolícka cirkev učí, aby bol spasený.
Treba s láskou a pokorou o tom jasne hovoriť a veci jasne nazývať veci pravými menami, herézy herézami. Aj toto je prejav lásky nazývaný duchovný skutok milosrdenstva.
Extra Ecclesia nulla salus nepriamo hovorí, že nekatolícke náboženstvá nie sú pravé, pretože iba Katolícka cirkev obsahuje úplný poklad pravdy, ktorý Kristus odovzdal apoštolom, a že celý tento poklad – nie iba jeho väčšia časť alebo ktorákoľvek časť – je potrebný na spásu. Hoci tieto pravdy dnešný svet popiera, sú plne v súlade so zdravým rozumom a stálym učením Cirkvi. Kristus dal apoštolom celý poklad viery (“Duch Svätý… naučí vás všetko” Jn 14, 26) a povedal im, aby ho odovzdávali svetu (“Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ Mt 28, 19), a tým, ktorí neuveria, pohrozil odsúdením (“Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený.” (Mk 16,16).
Samotní apoštoli vedeli, že každý, kto by učil inak, ako je ich neomylné učenie, by zahynul – “Ale keby sme vám hlásali my alebo aj anjel z neba iné evanjelium, ako sme vám hlásali, nech je prekliaty!” (Gal 1,8).
Kristova pravda, skutočná pravda, sa nikdy nemení a je dôležité držať sa jej aj dnes, tak ako to bolo dôležité v prvom storočí. Keďže pravda je len jedna a je nemenná a nenahraditeľná, nie je možné, aby k spáse viedol viac ako jeden systém viery alebo dokonca viacero náboženstiev. Akýkoľvek iný postoj popiera slová nášho Pána.
Veď práve prostredníctvom Katolíckej cirkvi vedie náš Pán ľudí po celé stáročia k tomu, aby zachovali ten poklad, ktorý bol zverený apoštolom. Práve Katolícka cirkev porazila mnohé herézy proti Kristovej prirodzenosti a Jeho osobe dávno predtým, než sa objavili protestantské denominácie. Patrili k nim arianizmus, monofyzitizmus, monotelizmus, nestoriánstvo, pelagianizmus a apollinarizmus.
Všetky tieto herézy silne odporovali pravému učeniu, niektoré z nich existujú dodnes. Je to Katolícka cirkev, ktorá sa drží tých istých doktrín, ktoré učili a obhajovali Otcovia, v ktorých ušiach “zneli” slová apoštolov, a ktoré dnes všetci (do istej miery okrem pravoslávnych) odmietajú – ušná spoveď, úcta k svätým obrazom, reálna prítomnosť v Eucharistii, existencia siedmich sviatostí, Cirkev ako posledný sudca vo všetkých vieroučných sporoch a mnohé ďalšie. Je to len Katolícka cirkev, ktorá sa nezmenila a je to len Cirkev, ktorá existuje od čias Krista.
Katolícka cirkev trikrát neomylnými dekrétmi slávnostne definovala, že mimo Katolíckej cirkvi niet spásy. Najjasnejší a najrozhodujúcejší z týchto troch dekrétov pochádza od pápeža Eugena IV. v bule Cantate Domino v roku 1441, v ktorej ex cathedra vyhlásil: “Najsvätejšia rímska cirkev pevne verí, vyhlasuje a proklamuje, že nikto z tých, ktorí sú mimo Katolíckej cirkvi, nielen pohania, ale aj židia, heretici a schizmatici, nemôže mať nikdy účasť na večnom živote, (…) ak sa pred smrťou nepripojí k Cirkvi. ...”
Ďalšie dva neomylné dekréty sú tieto: Existuje jedna univerzálna Cirkev, mimo ktorej nemôže byť spasený vôbec nikto. Pápež Inocent III., ex cathedra (Štvrtý lateránsky koncil, 1215).
Pravdu, že mimo Katolíckej cirkvi niet spásy, prirodzene zastávali všetci svätí v každom veku.
Najväčším skutkom kresťanskej lásky, ktorý môže človek vykonať, je privádzať druhých k pravde. Katolícka viera je dar od Boha, o ktorý sa môžeme podeliť, ktorý dáva život a spásu.
