Pokračovanie zo 17. apríla 2023
Mladý teológ
Na čiernu reverendu, do ktorej obliekli mladého chlapca, si hneď neprivykol. Uvedomil si však, že kto sa chce stať Kristovým učeníkom, musí sa zrieknuť všetkého, lebo je napísané: „Ak niekto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mt 16, 24) Pochopil hĺbku týchto slov a bral ich vážne, lebo si úprimne želal, aby bol pripočítaný do radov Kristových učeníkov. Preto pohrdol svetom, skvelou dráhou dobre situovaného lekára, všetkými svetskými radovánkami a vzal na seba svoj kríž, kríž v podobe čiernej reverendy.
Netušil, že raz v budúcnosti jeho stavom opovrhnú, znevážia ho a zosmiešnia, z nenávisti strhnú z neho jeho rehoľný odev a nahradia ho väzenským mundúrom človeka-zločinca a že ho vylúčia z radov plnoprávnych slobodných občanov.
Plný vážnych, dôstojných myšlienok a túžby po ozajstnej múdrosti zasadol Peter do lavice prednáškovej sály prešovskej Bohosloveckej akadémie.
Vzhľadom na mimoriadne schopnosti mladého bohoslovca Petra profesorský zbor navrhol poslať ho na ďalšie teologické štúdiá na univerzitu do Budapešti alebo do Viedne. Nakoniec sa rozhodli pre Budapešť, pretože bola bližšie a tamojšia bohoslovecká fakulta mala vysokú úroveň. Budapeštiansky kňazský seminár bol vtedy ústredným, mal tých najlepších pedagógov a jeho absolventi patrili k najosožnejším kňazom vo svojich biskupstvách.
Peter vedel aj požartovať, viedol bohosloveckú kapelu a vedel rozdávať radosť každému, s kým sa stretol. No najväčšia náklonnosť ho spájala so špirituálom kňazského seminára Dr. Štefanom Hanauerom, neskorším biskupom vo Váci. Tento veľký znalec duší odkryl Petrovi malé tajomstvo, celoživotné heslo, ktoré on potom často spomínal: „Bratia, život nie je ťažký, len veľmi vážny!“ Podľa tohoto hesla Peter začal usmerňovať a viesť svoj vlastný život. Snažil sa brať všetko vážne a viedol k tomu aj druhých. Preto mu špirituál dôveroval ako svojmu pomocníkovia keď sa medzi bohoslovcami vyskytol nejaký vážnejší problém, pri jeho riešení vždy volal k spolupráci Petra.
Jeho disciplinovanosť sa prejavovala najmä v presnom dodržiavaní režimu dňa. Jemu sa jednoducho nikdy neprihodil nijaký „malér“. Vždy bol na svojom mieste a úplne sa nechal viesť Božou vôľou. „Nie to, čo ja chcem, ale to, čo chceš Ty, Bože!“ Tieto slová si Peter často opakoval, hlavne v ťažkých situáciách a pri rôznych nedorozumeniach, ktoré sa často vyskytujú v živote mladého človeka.
Pevnosť charakteru preukázal Peter aj tým, že nepodľahol vplyvu väčšiny, ale aj v cudzine zostal verným synom svojho národa. To, čo mu už od detstva vštepoval otec aj matka, toho si on vážil, a nikdy sa nehanbil prihlásiť sa ku svojim vtedy neraz ponižovaným a vysmievaným Rusínom. Iba ľudia veľkého ducha a silného charakteru vedia zostať sami sebou a odolávať náporu vetrov rôznych pokušení. Takým bol a takým aj ostal náš vladyka, hoci za toto jeho presvedčenie ho čakali veľké útrapy. Často hovorieval: „Náš národ je biedny a opustený, ale je náš!“ Toto slovo „náš“ vyslovoval vždy so zvláštnou radosťou a oduševnením. Jeho mierna a prívetivá povaha mu neprekážala zachovať si pevnú chrbtovú kosť.
Po dobrej príprave konečne prišla pre Petra naj vytúženej šia chvíľa, približujúca na dosah métu jeho doterajších snažení, stať sa svjaščennikom, druhým Kristom, skrze prijatie sviatosti kňazstva. Navždy sa zriekol iných, svetom váženejších povolaní, ktoré svojimi schopnosťami by bol mohol ľahko dosiahnuť. Srdce ho volalo k sv. prestolu (oltáru), aby na ňom prinášal Pánovi obety za všetkých a za všetko.
Pred vysviackou absolvoval osemdňové rekolekcie pod vedením skúseného duchovného, ktorý mladých kandidátov na prijatie sviatosti kňazstva dôkladne a zodpovedne pripravil. Mladý Peter si vtedy vybral dve základné čnosti — pokoru a čistotu srdca. Nimi túžil skrášliť svoju dušu a na nich sa rozhodol postaviť celú budovu prijímanej sviatosti kňazstva, aby sa čo najviac pripodobnil svojmu Spasiteľovi, ktorý povedal: „…učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom;…“ (Mt 11, 29)
A skutočne, tieto dve čnosti sa stali trvalou okrasou mladého kňaza Petra a neskôr aj mnícha a biskupa Pavla. Každý, kto mal to šťastie, že sa stretol s episkopom Pavlom, nikdy nezabudol na jeho tichý a pokorný spôsob správania. (K 3, 7) Všetci očití svedkovia, ktorých sme sa opýtali na dojmy, ako na nich episkop Pavel zapôsobil, zhodne potvrdili, že to bol skromný, pokorný človek anjelskej čistoty.
Svätenia prijímal od biskupa Dr. Jána Vályiho (1837-1911). Nižším svätením, postrižením, bol ustanovený za čteca, svieconosiča a kantora; bolo to symbolické uvedenie z laického do duchovného stavu.
Z nižších svätení vyplývali povinnosti: chrániť dvere chrámu, aby nimi nevstúpil nikto nepovolaný, ale hlavne chrániť oltár, udržiavať v čistote bohoslužobné nádoby, zapaľovať sviečky, obliekať kňaza pred bohoslužbami, pripravovať všetko potrebné na službu Božiu a na vysluhovanie sviatostí, čítať Apostola (odtiaľ aj pomenovanie postriženého — čtec).
Pri obrade postrihnutia vlasov biskup odstrihol v znamení kríža z každej strany Petrovej hlavy pramienok vlasov na znak toho, že odteraz už bude úplne patriť Bohu. Dostal aj dlhé biele oblečenie – stichar, ako znak čistoty srdca a nevinnosti, ktorá bude provokovať tento svet. „Vo svete žiaľu budete mať len žiaľ, svet sa vám bude posmievať,“ – takto ho upozorňuje biskup a podáva mu zapálenú sviecu, aby ho Božie svetlo neopúšťalo a aby ho on sám zažínal medzi tými, ktorí prebývajú v temnotách. Pre tých, ktorí sa chcú priblížiť ku Kristovi, je postriženie nevyhnutnosťou.
Z rúk biskupa Jána dostáva Peter aj posledné z nižších svätení — svätenie na subdiakona. Pred cárskymi dverami ikonostasu prešovskej katedrály na znak pokory a čistoty mu biskup preväzuje ruky pásom, požehnáva jeho hlavu znakom svätého kríža a odrieka pritom za budúceho kňaza modlitbu: „Hospodi, Bože naš…“, v ktorej prosí, aby novoposviacaný svojou pokorou a čistotou získal odev duchovnej čistoty, aby ho Pán chránil pre seba, aby mu dal milosť milovať krásu jeho domu a dôstojne vykonávať povinnosti subdiakona. Peter berie nádobu s vodou a polieva ňou ruky svojho svätiteľa na znak toho, že chce na seba prijať povinnosti sluhu, ako kedysi jeho Učiteľ.
V deň nášho sviatku sv. Mateja vstupuje Peter už za ikonostas, do svätyne, aby prijal vyššie svätenie – diakonát, prvý stupeň sviatosti kňazstva. Po troch poklonách pristupuje k svätiteľovi Jánovi a ako Božiemu zástupcovi mu na znak poslušnosti bozkáva ruku, nabedrennik a omofor. Potom trikrát sv. prestol obchádza a bozkáva jeho rohy na znak toho, že pri ňom chce slúžiť Bohu. Zbor pri prvom obchádzaní dojímavo spieva tropar: „Svätí mučeníci, ktorí ste dobrým bojom zavŕšili svoj život a svojimi utrpeniami a strádaniami ste získali veniec nebeskej slávy, modlite sa za nás k Hospodu, aby sme si aj my spasili svoje duše!“ Nikomu z prítomných vtedy ani len nenapadlo, že o niekoľko desaťročí sa tento mladý a veselý Boží atlét ocitne uprostred svätých mučeníkov a vyznávačov viery a zažiari v ich kruhu ako drahokam, aby dával svetlo ďalším.
Počas druhého obchádzania sv. prestolu zbor spieva: „Sláva Tebe, Christe Bože, chvála apoštolov a radosť mučeníkov!“ – To znamená, že novosvätenec vstupuje do radov apoštolov a zaväzuje sa slúžiť Bohu podľa ich príkladu.
Pri treťom obchádzaní sv. prestolu zbor spieva: „Izaiáš, plesaj!…“ Toto sú slová, ktoré sa spievajú pri obrade udeľovania sviatosti manželstva a u Petra tu naozaj ide o duchovný sobáš. Kňazským celibátom sa úplne odovzdáva do služby Bohu, vstupuje do duchovného príbuzenstva s Bohom a zjednocuje sa s ním skrze ruky svojho svätiteľa.
Keď mladý Peter vyriekol svoje úmysly a rozhodnutia, svätiteľ položil koniec omofora na jeho sklonenú hlavu, urobil nad ním trikrát znak svätého kríža a číta modlitbu: „Božia milosť, ktorá vždy uzdravuje nemocných a dopĺňa nedostatky, ustanovuje pobožného Petra za diakona. Preto sa za neho modlíme, aby na neho zostúpila milosť Svätého Ducha. Volajme všetci: Hospodi, pomiluj!“
Novodiakon na znak svojej oddanosti zohýba jedno koleno, hlavou sa dotýka svätého prestola a rozpätými rukami ho objíma. Po týchto prejavoch vernosti svätiteľ Ján kladie ruku na hlavu diakona tak, ako kedysi sv. Peter na vyžrebovaného Mateja, vyzývajúc k verejnej modlitbe, aby tento dar Božej milosti chránil novovysväteného diakona a pomohol mu vykonávať jeho povinnosti, aby ho učinil podobným sv. Štefanovi Prvomučeníkovi – silným vo viere, neochvejným v sile a horlivým vo svätosti. Potom ho biskup objíma a pomáha mu vystúpiť na vyšší stupienok k sv. prestolu. Za spevu aksios mu podáva dalmatiku, orar, evanjeliár a kadidelnicu. Tak sa novosvätenec stáva už ozajstným diakonom, ktorý pri bohoslužbách smie mať účasť na liturgických obradoch, môže čítať aj evanjelium, môže krstiť, kázať a podávať veriacim sv. prijímanie.
Dni očakávania, ticha a pokoja nezadržateľne leteli a Peter ani nepostrehol, že štafeta jeho života sa približuje k svojmu zavŕšeniu, že spolu s Kristom už zajtra dôjde na vrchol symbolickej hory Tábor, kde sa má spolu s ním premeniť z obyčajného, slabého človeka na druhého Krista, muža silného, prostredníka medzi Bohom a ľuďmi.
Pokračovanie.
Z knihy Mariána Potaša, OSBM: Dar lásky
